Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Zažiarila v komédiách ako Včera dnes a zajtra či Manželstvo po taliansky, kde bol jej hereckým partnerom nemenej slávny Marcello Mastroianni, ale aj v drámach ako bola vojnová snímka Vrchárka.
Autor TASR
Rím/Bratislava 20. septembra (TASR) - Aj keď talianska filmová herečka Sophia Lorenová vždy očarovala divákov svojim pôvabom, patrí nesporne medzi najvýraznejšie talenty talianskej kinematografie. Zažiarila v známych komédiách ako Včera dnes a zajtra či Manželstvo po taliansky, kde bol jej hereckým partnerom nemenej slávny Marcello Mastroianni, ale aj v drámach ako bola vojnová snímka Vrchárka. Talianska herecká hviezda sa v piatok 20. septembra dožíva 85 rokov.
Sophia Lorenová, vlastným menom Sofia Scicolone, sa narodila 20. septembra 1934 v Ríme ako nemanželské dieťa do chudobnej rybárskej rodiny. Štíhla dievčina s prezývkou Špáradlo trávila detstvo a dospievanie v mestečku Pozzuoli, kde zažila aj krušné chvíle spojené s vojnou, keď sa obyvatelia museli skrývať v železničnom tuneli pred bombardovaním.
Už od detstva chodila do kina na slávne americké filmy a túžila po filmovej kariére. Matka, ktorá mala sama herecké ambície, ju podporovala a snažila sa jej nájsť miesto vo filme. Prihlasovala ju aj do súťaží krásy. Na prvej, v Neapoli, sa Sofia zúčastnila ako 14-ročná, druhá, o dva roky neskôr, sa pre ňu stala osudnou. V porote bol totiž jej neskorší manžel, o 22 rokov starší filmový producent Carlo Ponti. Všimol si mladé talentované dievča a snažil sa mu sprostredkovať prvé filmové úlohy.
Z množstva nevýrazných snímok a úloh, v ktorých sa začala začínajúca herečka od roku 1950 objavovať, stojí za zmienku historický film Quo vadis (1951). Pozornosť však na seba upútala až vo filmovej podobe známej opery Aida v roku 1953. V tomto období si herečka zmenila na Pontiho radu svoje krstné meno na Sophia.
Vo filme L'Oro di Napoli (Neapolské zlato, 1954) so Sofiou Lorenovou prvý raz spolupracoval známy taliansky režisér Vittorio de Sica. Poradil mladej filmovej hviezde, aby rozhodne nechodila na hodiny herectva – a vytvoril spoločne s ňou ešte ďalších štrnásť pozoruhodných filmových diel.
V roku 1957 nakrútila Lorenová po boku Caryho Granta a Franka Sinatru svoj prvý americký film The Pride and the Passion (Pýcha a vášeň, 1957). Vtedy o 30 rokov starší Cary Grant požiadal herečku o ruku. Jediným mužom jej života však bol Carlo Ponti, ktorý sa usiloval o rozvod so svojou dovtedajšou manželkou. Rozviedol sa v Mexiku a na diaľku sa so Sophiou Lorenovou zosobášili, v konzervatívnom Taliansku však úrady manželstvo nechceli uznať. Partneri dokonca istý čas žili mimo svojej vlasti.
Medzitým Sophia Lorenová nakrútila ďalšie zámorské filmové hity ako Houseboat (Romanca na rieke, 1958) alebo The Black Orchid (Čiera orchidea, 1958). Výnimočný herecký um talianskej femme fatale, v ktorom sa miesil dramatický talent s humorom, uplatnil opäť režisér Vittorio De Sica, keď v roku 1960 obsadil Lorenovú do jej životnej úlohy vo vojnovej dráme La Ciociara (Vrchárka) natočenej podľa najslávnejšieho románu Alberta Moraviu.
Za vynikajúce stvárnenie mladej vdovy Cesiry získala Sophia Lorenová Oscara ako Najlepšia herečka v hlavnej úlohe v roku 1962. Z obavy z neúspechu ani necestovala na slávnostné odovzdávanie Cien akadémie. Úspech jej telefonicky oznámil jej niekdajší herecký partner – a neúspešný žiadateľ o ruku Cary Grant. Okrem Oscara bola ocenená ako Najlepšia neanglicky hovoriaca herečka v hlavnej úlohe cenou BAFTA (1962) a získala tiež Zlatý glóbus.
Šesťdesiate a sedemdesiate roky minulého storočia boli pre taliansku filmovú divu obdobím najväčšej slávy. Nakrúcala európske i americké snímky, v ktorých žiarila po boku svojho najčastejšieho filmového partnera Marcella Mastroianniho. Komédie ako Boccaccio '70 (1962), Ieri, oggi, domani (Včera, dnes a zajtra, 1963), Matrimonio all'italiana (Manželstvo po taliansky, 1964) či La Moglie del prete (Kňazova manželka, 1971) sa stali diváckymi hitmi.
K úspešným filmom neodolateľnej Talianky patrí tiež Countess from Hong Kong (Grófka z Hongkongu, 1967), dráma Una Giornata particolare (Zvláštny deň, 1977) alebo bláznivá komédia Roberta Altmana Pret-a-Porter (1994). Najaktuálnejšími snímkami hereckej legendy sú muzikál Nine (2009) a televízny film La mia casa e piena di specchi (Môj dom je plný zrkadiel, 2010), zatiaľ posledný raz hrala v snímke La voce humana (Ľudský hlas, 2014).
Príbeh manželstva Sofie Lorenovej a Carla Pontiho dospel k šťastnému koncu až v roku 1966, keď sa stali francúzskymi štátnymi občanmi a v tejto krajine aj uzavreli sobáš. Neskôr sa im narodili synovia Carlo a Eduard. Zväzok vydržal až do roku 2007, keď Carlo Ponti zomrel.
V roku 1991 dostala Sofia Lorenová umelkyňa Čestného Oscara za Celoživotný prínos svetovej kinematografii. O tri roky neskôr ju na medzinárodnom filmovom festivale v nemeckom Berlíne odmenili Zlatým medveďom za celoživotné dielo (1994). Okrem toho od roku 1992 pôsobí vo funkcii zvláštnej veľvyslankyne Úradu vysokej komisárky OSN pre utečencov. Dnes herečka žije v Kalifornii.
Sophia Lorenová, vlastným menom Sofia Scicolone, sa narodila 20. septembra 1934 v Ríme ako nemanželské dieťa do chudobnej rybárskej rodiny. Štíhla dievčina s prezývkou Špáradlo trávila detstvo a dospievanie v mestečku Pozzuoli, kde zažila aj krušné chvíle spojené s vojnou, keď sa obyvatelia museli skrývať v železničnom tuneli pred bombardovaním.
Už od detstva chodila do kina na slávne americké filmy a túžila po filmovej kariére. Matka, ktorá mala sama herecké ambície, ju podporovala a snažila sa jej nájsť miesto vo filme. Prihlasovala ju aj do súťaží krásy. Na prvej, v Neapoli, sa Sofia zúčastnila ako 14-ročná, druhá, o dva roky neskôr, sa pre ňu stala osudnou. V porote bol totiž jej neskorší manžel, o 22 rokov starší filmový producent Carlo Ponti. Všimol si mladé talentované dievča a snažil sa mu sprostredkovať prvé filmové úlohy.
Z množstva nevýrazných snímok a úloh, v ktorých sa začala začínajúca herečka od roku 1950 objavovať, stojí za zmienku historický film Quo vadis (1951). Pozornosť však na seba upútala až vo filmovej podobe známej opery Aida v roku 1953. V tomto období si herečka zmenila na Pontiho radu svoje krstné meno na Sophia.
Vo filme L'Oro di Napoli (Neapolské zlato, 1954) so Sofiou Lorenovou prvý raz spolupracoval známy taliansky režisér Vittorio de Sica. Poradil mladej filmovej hviezde, aby rozhodne nechodila na hodiny herectva – a vytvoril spoločne s ňou ešte ďalších štrnásť pozoruhodných filmových diel.
V roku 1957 nakrútila Lorenová po boku Caryho Granta a Franka Sinatru svoj prvý americký film The Pride and the Passion (Pýcha a vášeň, 1957). Vtedy o 30 rokov starší Cary Grant požiadal herečku o ruku. Jediným mužom jej života však bol Carlo Ponti, ktorý sa usiloval o rozvod so svojou dovtedajšou manželkou. Rozviedol sa v Mexiku a na diaľku sa so Sophiou Lorenovou zosobášili, v konzervatívnom Taliansku však úrady manželstvo nechceli uznať. Partneri dokonca istý čas žili mimo svojej vlasti.
Medzitým Sophia Lorenová nakrútila ďalšie zámorské filmové hity ako Houseboat (Romanca na rieke, 1958) alebo The Black Orchid (Čiera orchidea, 1958). Výnimočný herecký um talianskej femme fatale, v ktorom sa miesil dramatický talent s humorom, uplatnil opäť režisér Vittorio De Sica, keď v roku 1960 obsadil Lorenovú do jej životnej úlohy vo vojnovej dráme La Ciociara (Vrchárka) natočenej podľa najslávnejšieho románu Alberta Moraviu.
Za vynikajúce stvárnenie mladej vdovy Cesiry získala Sophia Lorenová Oscara ako Najlepšia herečka v hlavnej úlohe v roku 1962. Z obavy z neúspechu ani necestovala na slávnostné odovzdávanie Cien akadémie. Úspech jej telefonicky oznámil jej niekdajší herecký partner – a neúspešný žiadateľ o ruku Cary Grant. Okrem Oscara bola ocenená ako Najlepšia neanglicky hovoriaca herečka v hlavnej úlohe cenou BAFTA (1962) a získala tiež Zlatý glóbus.
Šesťdesiate a sedemdesiate roky minulého storočia boli pre taliansku filmovú divu obdobím najväčšej slávy. Nakrúcala európske i americké snímky, v ktorých žiarila po boku svojho najčastejšieho filmového partnera Marcella Mastroianniho. Komédie ako Boccaccio '70 (1962), Ieri, oggi, domani (Včera, dnes a zajtra, 1963), Matrimonio all'italiana (Manželstvo po taliansky, 1964) či La Moglie del prete (Kňazova manželka, 1971) sa stali diváckymi hitmi.
K úspešným filmom neodolateľnej Talianky patrí tiež Countess from Hong Kong (Grófka z Hongkongu, 1967), dráma Una Giornata particolare (Zvláštny deň, 1977) alebo bláznivá komédia Roberta Altmana Pret-a-Porter (1994). Najaktuálnejšími snímkami hereckej legendy sú muzikál Nine (2009) a televízny film La mia casa e piena di specchi (Môj dom je plný zrkadiel, 2010), zatiaľ posledný raz hrala v snímke La voce humana (Ľudský hlas, 2014).
Príbeh manželstva Sofie Lorenovej a Carla Pontiho dospel k šťastnému koncu až v roku 1966, keď sa stali francúzskymi štátnymi občanmi a v tejto krajine aj uzavreli sobáš. Neskôr sa im narodili synovia Carlo a Eduard. Zväzok vydržal až do roku 2007, keď Carlo Ponti zomrel.
V roku 1991 dostala Sofia Lorenová umelkyňa Čestného Oscara za Celoživotný prínos svetovej kinematografii. O tri roky neskôr ju na medzinárodnom filmovom festivale v nemeckom Berlíne odmenili Zlatým medveďom za celoživotné dielo (1994). Okrem toho od roku 1992 pôsobí vo funkcii zvláštnej veľvyslankyne Úradu vysokej komisárky OSN pre utečencov. Dnes herečka žije v Kalifornii.
