Prievidza 27. októbra (TASR) – Tohoročná hubárska sezóna vrcholí, pričom na jeseň rastie najširšia paleta húb. Sú medzi nimi aj vzácne druhy, ktoré si praktickí hubári neveľmi všímajú, alebo z niektorých sú aj prekvapení.

„Takým je napríklad pomerne vzácny hráškovec pieskomilný (Pisolithus azhizos), ktorý rastie dosť zriedkavo na piesčitých pôdach, pod borovicami. Je to guľovitá huba bez hlúbika, ale zaujímavá je jej štruktúra po rozkrojení. Obsahuje žltobelavé šošovkovité útvary, takzvané peridioly, ktoré sa starnutím menia na červenohnedý, výtrusný prach, až sa huba úplne rozpadne,“ vysvetľuje mykológ, tajomník Slovenskej mykologickej spoločnosti pri Slovenskej akadémii vied Ján Červenka. Hubu je podľa neho treba pokladať za nejedlú, aj keď v niektorej odbornej literatúre sa o nej píše, že hráškovec je zamladi jedlý. Ale vo väčšom množstve by mohol zapríčiniť zdravotné ťažkosti, pretože je veľmi aromatický. Preto do jedál možno pridať len jeden - dva tenučké plátky.



Na druhej strane Červenka vrelo hubárom odporúča pečeňovec dubový (Fistulina hepatica). Ten rastie na odumretých pňoch alebo kmeňoch dubov, alebo gaštanov jedlých. Niekde je hojný aj v lete, alebo keď nie je dostatok vlahy. Má jazykovitý tvar, k drevu je prirastený bočnou stranou alebo krátkym hlúbikom. Plodnica je výraznej červenej až červenohnedej farby. Ale zaujímavý je tiež po rozkrojení. Má takmer štruktúru čerstvého mäsa. Keď je huba ešte mladá a šťavnatá, môžeme ju skutočne použiť ako mäso z lesa. Je z nej výborný guláš.

Na druhej strane hubári, ktorí sa zameriavajú iba na hríbovité huby, by si mali dávať pozor na podhríb žlčový (Tylopilus felleus). Nápadne sa totiž podobá na hríb dubový alebo smrekový. Najmä ak je ešte mladý. Je to však mimoriadne horká huba, ktorá dokáže pokaziť každé jedlo. Rozoznať od hríbov sa dá podľa výraznej tmavej sieťky na hlúbiku, ale hlavne ružovým sfarbením pórov, aj postupne ružovejúcej dužiny po rozkrojení.