Bratislava 10. mája (TASR) – V čase káblových televízií a satelitov, keď má divák na výber desiatky či stovky televíznych programov, je ťažké si predstaviť, aký to musel byť zázrak, keď sa ponuka jedného televízneho programu rozšírila na dva. "Druhý program Československej televízie bol od začiatku koncipovaný ako samostatný. Pôvodne mal tvoriť alternatívu a v niektorých prípadoch aj konkurenciu 1. programu," uviedol pre TASR Milan Antonič, emeritný archivár Slovenskej televízie (STV) a Rádia a televízie Slovensko (RTVS).

"Zo začiatku sa 2. program dokonca divákom pozdával zaujímavejší a zábavnejší, než ten prvý. Jeho koncepcia bola totiž pripravovaná ešte pred začiatkom normalizácie," povedal Milan Antonič. V nedeľu 10. mája uplynie 50 rokov od chvíle, keď 2. program Československej televízie (ČST) začal vysielať.

V roku 1970 sa Československo zapojilo do celoeurópskej kolorifikačnej inovácie v oblasti televízneho vysielania. "Farebné vysielanie si vyžadovalo vlastné technologické zariadenia, preto sa na najvyššej štátnej úrovni rozhodlo o budovaní 2. programu televízneho vysielania. Už 14. februára 1970 odvysielala televízia farebné priame prenosy z Majstrovstiev sveta v lyžovaní z Vysokých Tatier," vysvetlil Antonič.

Ako dodal, spolu so začiatkom vysielania 2. programu sa 10. mája 1970 zároveň začalo pokusne vysielať aj vo farbe. Spočiatku mohlo 2. program na Slovensku sledovať iba niekoľko tisíc koncesionárov v dosahu bratislavského vysielača Kamzík, o rok neskôr už aj v dosahu vysielača Dubník na východnom Slovensku. Šírenie 2. programu postupovalo pomaly, majitelia starších typov televízorov si museli dokupovať rôzne konvertory, aby si ho mohli naladiť, 2. program mal vlastnú, nezávislú sieť vysielačov. V prvých mesiacoch vysielal iba v utorok, štvrtok a nedeľu. Rozsah postupne narastal, v roku 1972 už vysielal 4 dni do týždňa a v roku 1973 už to bolo 5 dní.

Podobne sa rozvíjalo aj farebné vysielanie. Napríklad 15. novembra 1970 odvysielala televízia prvú vo farbe zaznamenanú inscenáciu, baletnú suitu Carmen. „Zaujímavé je, že sa vysielala na oboch programoch súbežne, na prvom čiernobielo a na druhom farebne," doplnil Antonič.

Riadne a pravidelné farebné vysielanie sa v ČST začalo 9. mája 1973, keď už 2. program pokrýval asi 43 percent československého územia a cca 53 percent obyvateľstva. Na Silvestra roku 1973 sa po prvý raz celý zábavný program "na dvojke" vysielal vo farbe.

Farba však nebola jedinou ambíciou 2. programu. Mal byť progresívny, novátorský, mali sa na ňom skúšať nové nápady, formáty, postupy. Navyše bol 2. program odlišný v Českej a v Slovenskej republike, dalo sa teda hovoriť o dvoch národných okruhoch. "Napriek papierovej federalizácii však bola Československá televízia tvrdo centrálne riadená z Prahy. A po nádejných začiatočných ambíciách 2. program napokon postupne skončil ako vysielacie 'úložisko' repríz a rôznych menej vydarených projektov či relácií, u ktorých sa automaticky predpokladal nízky záujem divákov. Teda doslova a do písmena prišlo k naplnenie občasného používania názvu '2. kanál'," spomína Antonič.

Situácia sa však podľa neho odvtedy výrazne zmenila: "Súčasná televízna Dvojka RTVS predstavuje absolútne modernú programovú službu, v ktorej si každý divák-koncesionár nájde reláciu, či komplex relácií, vyhovujúci jeho potrebám, záujmom, intelektu či emocionálnemu naladeniu. Dvojka ho dokáže poučiť i zabaviť, rozplakať i rozosmiať v tom najlepšom slova zmysle. A vytvára televíznej Jednotke RTVS nie konkurenciu, ale plnohodnotnú alternatívu."

Počas pol storočia sa výrazne zmenila nielen televízia, ale aj televízny divák. Ako konštatoval Milan Antonič – ktorý je nielen dlhoročným divákom, ale desaťročia v televízii pôsobil – kedysi boli na výber len dve možnosti – pozerať alebo nepozerať. Prípadne sa dalo voliť medzi 1. a 2. programom.

"S rozvojom technológií prišlo k nebývalému rozvoju ponuky. Dnešný divák sa musel naučiť, alebo ešte len musí naučiť, umeniu si vybrať. Tu si pomôžem citátom Davida Frickera, prezidenta Medzinárodnej rady archívov (ICA): 'V našom hyper-prepojenom svete, ktorý je zaplavený informáciami, je nevyhnutné mať taký prístup k spoľahlivým informáciám, ktorý je autentický, kompletný, použiteľný a prístupný.' A dnešný divák, podľa môjho názoru, si musí vedieť vybrať aj medzi televíznymi vysielateľmi toho, ktorý najviac zodpovedá týmto požiadavkám," povedal emeritný archivár Milan Antonič.