Bratislava júla (TERAZ.sk) - Pochádza z Nových Zámkov, má americký pas, patrí medzi popredných svetových módnych fotografov.

Pred jeho objektívom stála Cindy Crawford či Naomi Campbell. Spolupracoval s Michaelom a Diandrou Douglasovcami i s Václavom Havlom. Fotil pre magazíny Vogue, Bazaar a mnoho ďalších. No aj napriek veľkému úspechu vo svete si zachoval typickú slovenskú skromnosť. O sebe tvrdí, že nie je svetoznámy, lebo svetoznámy je kečup. Aký je fotograf Robert Vano, aká je jeho práca a čím musel prejsť, aby sa vypracoval na vrchol? O tom všetkom porozprával portálu TERAZ.sk sám umelec pri nedávnej pracovnej návšteve Slovenska.



Workshop pre mladých fotografov s témou „ Portrét “ je za Vami. Vládne spokojnosť?

Bol „ suprový “. Ako modelka, model tak aj fotografi, ktorí sa sa na ňom zúčastnili. Občas sa stáva, že vám niekto prácu pokazí alebo znechutí, no teraz to bolo perfektné.

Predpokladám, že to nebola jediná akcia tohto druhu na Slovensku. Prezraďte, čo pripravujete v nasledujúcich týždňoch, či mesiacoch?

Už v auguste pripravujeme zaujímave letné workshopy, ktoré sa uskutočnia v Art Hotel Kaštieli v Tomášove a veľmi sa na ne teším. Budeme sa učiť ako fotiť s prirodzeným, umelým a zábleskovým svetlom. Účastníkov workshopu by som rád previedol svetom fotografie, ktorá sa robí v Paríži. To, čo som sa naučil chcem odovzdať mladým začínajúcim umelcom a veľmi ma poteší, ak si z nášho spoločného stretnutia odnesú čo najviac.

Prečo ste začali s workshopmi a čo ste už naučili začínajúcich fotografov?

Ja som začal robiť tieto workshopy z dôvodu, že ma raz pozvali do školy, aby som prednášal o fotke. Tam som bol prekvapený z úrovne. Fotia, pritom fotiť nevedia. Nemali expozimeter, nemali štúdio. Všetko bolo opačne a dodnes to tak funguje. Fotograf potrebuje tri veci: fotoaparát, expozimeter a svetlo. Preto som sa rozhodol organizovať workshopy, aby sme začínajúcim fotografom ukázali, ako sa tvorí fotka. Viete, dnešná doba je veľmi pretechnizovaná a každé remeslo, ktoré sa učíte, treba ovládať od základov a je nevyhnutné vrátiť sa ku koreňom. Preto chcem, aby každý začínal od začiatku.

Foto: Teraz.sk/Robert Vano

Ako renomovaný fotograf máte za sebou veľa skúseností, rukami Vám prešlo veľa študentov. V čom vidíte najväčší potenciál mladých, začínajúcich fotografov?

Mňa vždy učili vnímať fotku ako remeslo. A aj keď ste absolvovali všetky krúžky, i tak ste potrebovali ísť ešte k niekomu, od koho ste sa naučili viac. Na Slovensku chýbajú základy, podpora mladých fotografov. Na to, aby sa mladý fotograf niečo naučil, potrebuje ísť tam, kde má fotka históriu, kde vám dajú to, čo k tejto práci potrebujete. Každý národ má niečo, čo ho preslávi a Paríž je práve to miesto, kde sa učí fotka. Či budete v New Yorku alebo v Hamburgu, vždy Vás pošlú učiť sa do Paríža.

Ale učitelia, ktorí nikde neboli, vás nemôžu nič naučiť. Na to, aby sa fotograf stal dobrým fotografom, musí dozrieť a to všetko z vás robia skúsenosti. Musíte sa učiť, skúšať, nestačí, že máte nejaké portfólio, musíte mať aj históriu. Potom vás renomované agentúry spoznajú, dajú vám prácu. Ja som v pozícii, keď som to všetko už absolvoval, teraz som sa vrátil domov, a je na čase vrátiť to, čo som sa naučil.

Vaša práca a život sú pozoruhodné. Ako 19-ročný ste emigrovali cez Juhosláviu, Taliansko do USA. Možnosť presadiť sa bola oveľa ťažšia ako je dnes. Čo bolo pre vás hnacím motorom, aby ste sa uplatnili?

Nemal som predstavu o tom, čo chcem robiť, ale mal som vymyslené, že to, čo budem robiť, budem robiť najlepšie ako viem. Určite som tam nešiel s tým, že chcem byť módny fotograf. K fotke som sa dostal náhodou. Do Talianska som prišiel bez dokladov, nemal som absolútne nič. Spomínam si, keď nás zastavili v Ríme policajti, nerozumeli sme im ani slovo a zobrali nás na policajnú stanicu. Nakoniec sme skončili v utečeneckom tábore. V tom momente som si uvedomil, že sa musím naučiť anglický jazyk a ďalšie jazyky, v opačnom prípade som stratený. V tábore, ktorý bol americký, platili americké zákony. Keďže podľa amerických zákonov sme boli maloletí, museli nás dať na adopciu. Ozvala sa rodina z New Jersey, ktorá ma adoptovala. Nechcel som ísť síce na adopciu, ale nebola iná možnosť. Na začiatku som pracoval v sklárni, kde pracovala celá rodina.

Foto: Teraz.sk/Robert Vano

V Amerike potom Vaše cesty zamierili medzi kaderníkov. Ako vyzerá taká cesta, zo sklárne do kaderníctva?

V Amerike som sa zoznámil s chlapcom z Maďarska, ktorý robil v kaderníctve u Vidala Sassoona. Ten mi povedal, že tam hľadajú niekoho, kto bude umývať vlasy. Tak som si povedal, radšej umývať špinavé hlavy ako špinavý riad. Po dvoch rokoch, čo som tam pracoval, prišla do kaderníctva mladá redaktorka, ktorú som ostrihal. Tak sa jej to páčilo, že mi navrhla, či by som nechcel robiť vlasy pre fotografov. Ja som ale nevedel čo to obnáša, ale súhlasil som a dostal som sa k newyorským fotografom.

Ako Vás prijali fotografi medzi seba?

Americkí fotografi sú v tomto špecifickí. Povedia vám: „Najprv sa naučte fotiť u niekoho iného a my vás potom zoberieme a zaplatíme.“ A tak to bolo aj v mojom prípade. Keď som prišiel do New Yorku, na pľaci boli starí ostrieľaní fotografi, ktorí sa stali mojimi vzormi. Začiatky boli ťažké, niekoľkokrát ma poslali domov, lebo tak, ako fotka nie je o tom, že stlačíte spúšť, tak kaderníctvo nie je o vlasoch. Raz mi povedali, že chcú, aby modelka vyzerala ako Maria Callas v predstavení Medea v Mexiku City z roku 1974. Ja som na nich pozeral. Fotograf mi vtedy podal vizitku a povedal: „Vy neviete kto je Maria Callas? Keď to budete vedieť, tak nám zavolajte.“ Ja som si myslel, že ma vyhodili a trvalo mi dva dni, kým som zistil, čo mi povedali. Hrdosť mi nedala zavolať, aj keď som mal vizitku. Nakoniec som zašiel do knižnice a naštudoval všetko. Keď som prišiel a povedal, že to už viem, tak mi povedali výborne, že to viete ako vyzerala Maria Callas, lebo dnes robíme všetky dievčatá ako Rita Hayworth v postave Gilda. A tak sa to opakovalo niekoľkokrát.

Tieto veci sa nedajú naučiť rýchlo, potrebujete poznať problematiku. Pri starých „pánoch fotografoch“ bolo ťažké sa presadiť, lebo kým oni fotili, nemali ste šancu sa presadiť. Prúser bol u fotografov, ktorí robili u Avedona. Lebo on začal fotiť v roku 1948 a skončil prednedávnom, keď zomrel. Mal 101 rokov. A medzi tým ako sa učíte a napredujete, príde kríza, ja som prežil štyri.

Aký je Robert Vano fotograf a učiteľ?

Vy ste režisér projektu. Robil som módne storry pre časopis v Prahe. Povedali mi, že potrebujú 12 strán Dolce Vita. Keď to poviem 20-ročnému fotografovi, tak môže byť super, ale ak nevie, kto alebo čo je Dolce Vita, tak čo potom? Ja sa vždy opýtam, vieš kde je fontána Di Trevi, vieš kto je Maria Callas? Keď nič nepoznáš, tak čo tu chceš?

Foto: Teraz.sk/Robert Vano

Čiže duplikujete to, čo vás naučili?

Áno. Tým, že som sa na začiatku cítil nešťastný, že sa ma pýtali veci, ktoré som nevedel. Ale dnes viem prečo. Lebo ako ja môžem poslať 20-ročného človeka na moje náklady niekde do Ríma, keď on ten film nevidel. A tak mu dám vizitku a až sa to naučí, tak mi môže zavolať. Niekto sa vráti a niekto sa nevráti. Štatistika nepustí, keď oslovíte 100 ľudí, tak traja to urobia.

Čo vás vie nadchnúť u mladých začínajúcich fotografoch?

U mladých mám veľmi rád celé ich videnie, kompozíciu ako vnímajú veci, ale neviem, či to zostane. Lebo príliš prekombinovaná fotografia neslúži svojmu účelu. Raz som sa zhováral s jedným japonským kaligrafistom a ten sa ma opýtal, či chcem, aby sa moje fotografie páčili? Povedal som mu, že určite áno. Dostal som odpoveď: "Tak foťte ľudí akí sú, lebo ľudia nie sú zelení, fialoví, kriví." Mladí majú na jednej strane nadšenie z modernej techniky, ale myslím si, že málokto, ani ja, nevie v tom určitom momente rozoznať, čo potrebuje. Čo by mal nechať a čo by si mal vziať z toho nového. Mladí podľa nových trendov robia všetko lepšie ako ja. Všetko robia na počítači. Mám rád ich kreativitu, no nemám rád ich lenivosť.

Na rozdiel od dnešných fotografov ste prešli od klasickej až k digitálnej fotke. Aká fotka bola vtedy a aká je dnes?

Rozdiel. Dnes nikto nevie, ako dlho ta dnešná fotka vydrží. Jediná garancia, že fotky vydržia, je pri tých, ktoré sa našli na povale u babičky.

Začínali ste od piky, kedy vás začali vnímať ako fotografa? Kedy si vás začali všímať svetové módne časopisy?

Keď vám dajú prácu, to ešte neznamená, že ste renomovaný. Oni vám dajú prácu, pretože máte agentúru, ktorá to za Vás vybavuje. Skôr ten impulz vyšiel odo mňa. Mal som výhodu, že som sa stretol a strávil čas s ľuďmi, ktorí boli profíci. Vy si musíte urobiť book a ak sa to bude agentúre páčiť, bude vás reprezentovať a vybaví vám zákazky.

Aj napriek tomu ste dosť zarezonovali vo svete módy ako takej, vnímajú Vás, poznajú po celom svete.
Pracovali ste pre magazíny Vogue, Bazaar, Donna, Seventeen, Mademoiselle.

Ja si nemyslím, že som svetoznámy. Svetoznámy je kečup. Moja mama nepoznala Helmuta Newtona, ale poznala kečup. Ale niekedy mi to takto príde a viem, že ma trošku poznajú. Keď sme sa, napríklad, prechádzali po Bratislave pri Modrom kostolíku, zastavila ma pani z brazílskej ambasády a lámanou slovenčinou ma oslovila: „Vy ste pán Vano? Ja Vás poznám. Pracujem na brazílskej ambasáde a mne sa strašne páčia Vaše fotky.“ Potešil som sa, že ma predsa niekto pozná. Myslím si, že viac ma poznajú ľudia z profesie.

Foto: Teraz.sk/Robert Vano

S akými svetovými osobnosťami ste pracovali?

Ornella Muti, Cindy Crawford, Naomi Campbell, Michael a Diandra Douglas, Christopher Ciccone, Paulína Pořízková, Tereza Maxová, Adriana Sklenaříková. Veľmi rád si spomínam a tešila ma spolupráca s Václavom Havlom.

Pochádzate zo Slovenska, máte americký pas, Slovensku robíte výborné meno. Andy Warhol zvykol odpovedať novinárom na otázku odkiaľ pochádza, „Ja pochádzam odnikiaľ.“ Považujete sa za Slováka?

Keď to musím povedať rýchlo, tak nikde som nežil dlho, ale myslím si, že môj domov bude vždy tu na Slovensku. Teraz, keď žijem v Prahe a spomeniem si na Ameriku, tak zájdem do „Mekáča“ a mám ju vybavenú. Ak si doma urobím makové nudle alebo niečo také, tak som zase na Slovensku. Aj keď mám americký pas a občianstvo, v pase mám napísané, že miesto narodenia Slovakia, takže vždy to aj opakujem a nemôžem povedať, že sa cítim ako Albánec. Vo vnútri sa cítim Slovák, keď sa modlím alebo spomínam na rodičov, tak vždy si poviem, že domov je tam, kde som hral guličky. A potom mám taký ten dospelý život, ktorý som strávil v Amerike, žil som tam 25 rokov. A keď myslím, jednám alebo hovorím, tak tak, ako som sa naučil v USA. Keby som myslel ako moja mama, tak by som myslel na to, ako je všetko ťažké, ako sa na vrchol musím vypracovať. V Amerike je to presne naopak. Tam Ti povedia, musíš začať na vrchole a udržať sa tam. Tam musíš prísť vypracovaný. Takže to mi veľmi pomáha. A potom mám taký koniec. Ja som sa vrátil do Československa. A mám radosť z toho, že to, čo som sa naučil vo svete, môžem vrátiť prostredníctvom svojej práce.

Máte americký pas, žijete v Prahe, nevznikajú u vás problémy s dlhodobým pobytom?

Vznikajú. Nemôžem mať dvojité občianstvo, lebo keď som odišiel, tak mi československé bolo odňaté. Nemal som pas, odišiel som ilegálne, mal som pred vojenskou službou a bol som odvedený. Odsúdili ma za vlastizradu. Päť rokov som bol bez príslušnosti a nikam som nemohol prvé dva roky cestovať. Až po dvoch rokoch som dostal zelenú kartu a po piatich občianstvo. A keď som sa vrátil, tak sa Československo rozdelilo. Slovenské občianstvo som mohol získať, ale Američania nemôžu mať dve občianstva. A ja by som sa musel vzdať amerického, čo by v mojom prípade nič neriešilo. Nemal by som dôchodok a komplikoval by som si tým aj prácu. Po rozdelení republiky som ostal v Česku, pretože som v časopise Elle pracoval ako kreatívny riaditeľ. Dostal som dlhodobý pobyt. A končí mi budúci rok vo februári. Tak to mám napísané v kalendári ako svoju prioritu, ktorú musím riešiť. Som teda zvedavý, či mi ho predĺžia alebo povedia, choď domov.

Foto: Teraz.sk/Robert Vano

Aký je Robert Vano keď vypne objektív, keď zhasnú svetlá?

Ja som stále rovnaký. Mňa nezaujíma, čo sa deje v politike v spoločnosti. Je to také dosť sebecké, že mňa vždy zaujímajú moje fotky, aby boli ešte lepšie. Keď prídem domov som unavený, lenivý, vypínam telefón. Ľuďom, ktorých mám rád, zavolám neskôr, ostatní ma nezaujímajú. Ja som taký nezaujímavý, nikto so mnou nevydrží dlho.

Neviete asi oddychovať? Čo je pre vás taká psychohygiéna?

Ja myslím, že oddychujem. Minule som išiel za vydavateľom a povedal som mu, že po 10 rokoch by som potreboval dovolenku. On mi povedal, ty si na dovolenke, ty si v Prahe, robíš to, čo ťa baví, zarábaš peniaze. Preto ja ani nechcem dovolenku. Veľa čítam. Lebo keď chcete mať dobrú náladu, tak potrebujete nabiť baterky. Ja nikam nechodím, na žiadne spoločenské akcie, otváranie „cigaretových krabičiek.“ Chodím na svoje akcie. Keď prídem domov, vypnem telefón, varím. To je pre mňa taká meditácia.

Je známe, že sa dosť zasadzujete za práva gejov a lesieb. Ako vnímate situáciu na Slovensku, v Česku a v Amerike?

Neviem. Ja mám taký pocit, že som svoj pochod odpochodoval. Podľa mňa je jedno, kde to je. Všetko potrebuje čas na to, aby to dozrelo. Ja si myslím, že to, čo som ja odpochodoval, tak to mi nepomohlo. Martin Luther King raz povedal: „Ak chcete aby sa svet zmenil pre vás, musíte sa zmeniť vy. Nemôžete zmeniť každeho.“ Ja na to nemám, aby som zmenil planétu. Recyklujem, nemám auto, chodím vlakom, to je taký môj príspevok.

Zhováral sa Jozef Poláček