Astana 19. júla (TASR) - Dve Češky a jedna občianka Československa z medzivojnového obdobia sú na zozname väzenkýň v bývalom ALŽIR-e (Akmolskom pracovnom tábore žien zradcov vlasti). Na mieste bývalého stalinského ženského gulagu pri obci Akmol (predtým Malinovka) neďaleko kazašskej metropoly Astana je v súčasnosti Pamätné miesto ALŽIR, zriadené 31. mája 2007 z iniciatívy kazašského prezidenta Nursultana Nazarbajeva.

Na základe nariadenia najvyššieho predstaviteľa Sovietskeho zväzu Josifa Vissarionoviča Stalina z roku 1937 bol práve tu postavený tábor pre ženy nepriateľov vlasti. Privážali sem teda ženy z celého vtedajšieho Sovietskeho zväzu, povedala na úvod prehliadky v Pamätnom mieste ALŽIR sprievodkyňa Vachtyguľ Sachamovová.

Foto: TASR Igor Calpaš

Expozícia múzea je rozmiestnená na prízemí a prvom poschodí. Prízemie nazvané Alaš pozostáva z expozície histórie Kazachstanu, prvé poschodie s názvom ALŽIR znázorňuje dejiny a podmienky života v tábore. V centre pamätníka na prízemí je kovový Kvet života. Ten preráža cez kameň a hovorí o tom, že bez ohľadu na akékoľvek hrôzy a utrpenie život pokračuje. Vyššie je kompozícia Sloboda a väzenie. Stvárňujú ju holuby zachytené v sieťach a predstavujú väzenkyne z bývalého Sovietskeho zväzu. Vtáky sa pokúšajú dostať na slobodu, ale mnohé z nich hynú nedočkajúc sa slobody, vysvetlila pracovníčka pamätníka.

Foto: TASR Igor Calpaš

Expozíciu uvádza zákon Kazašskej republiky o rehabilitácii obetí politických represálií, ktorý bol schválený 14. apríla 1993. Jeho cieľom je úplná rehabilitácia všetkých nevinných obetí represálií a zaistenie kompenzácií za spôsobené utrpenie aj morálne škody.

Prehliadka na prízemí sa končí druhou etapou represálií v rokoch 1937-1938, keď sa v Sovietskom zväzu spustila krvavá čistka, masové zatýkanie a masové popravy mužov. Postihlo to aj Kazachstan, celú kazašskú inteligenciu – spisovateľov, básnikov, novinárov, lekárov.

Mužov zatýkali a odvážali do táborov či popravovali. "Hrozné je však to, že zatýkanie sa dotklo aj celkom nevinných žien, matiek, sestier aj detí zradcov vlasti. Zatýkali ich a odvážali do ženských táborov. Najväčším ženským táborom v celom Sovietskom zväze bol ALŽIR, ktorý bol jediný taký veľký ženský tábor," povedala. Tábor skratkou ALŽIR nazvali samotné väzenkyne. Iný názov bol 26. bod, inak špeciálne oddelenie Karlaga, keďže ALŽIR bol podriadený táboru v Karlagu ležiacom asi 50 kilometrov od Karagandy. Karlag bol zasa podriadený moskovskej centrále a v Kazachstane spravoval 29 táborov.

Foto: TASR Igor Calpaš

V Pamätnom mieste ALŽIR sú vystavené autentické fotografie väzenkýň, medzi nimi aj známe osobnosti, herečky, lekárky, inžinierky, agronómky, baleríny, teda elita vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Pred cestou často ženy klamali, hovorili im, že ich vezú na stretnutie s mužom či príbuznými, preto sa na cestu pekne obliekli. O tom, že ich oklamali, sa dozvedeli neskôr, a o smrti príbuzných až po rokoch.

Na poschodí v sále ALŽIR je predstavená väzenská cela. V takýchto celách ženy čakali asi dva až šesť mesiacov na rozsudok. Po vynesení rozsudku ich odvážali do ďalších táborov vo vagónoch. Jeden z nich stojí pred pamätníkom. Jeho kapacita bola 30-40 osôb, ale natlačili doň aj 70-80 žien. Cesta trvala niekedy dva-tri mesiace. Minimálny čas väznenia v ALŽIR-e bol päť až osem rokov. Aj po skončení trestu mnohé ženy zadržiavali v tábore ako pomocníčky vojakov.

Prvá skupina väzenkýň sa do tábora dostala 6. januára 1938. Hneď po príchode museli ženy vykonávať ťažké fyzické práce. Terajšia obec Akmol bola v tom čase holá step. Ako prvé si tu ženy samé stavali baraky. Pri práci museli plniť pracovné normy, ak ich nesplnili, nedostali jesť, čiže nedostali 800 gramov chleba, alebo nemohli napísať žiadnu správu domov.

Okolo tábora bol plot z ostnatého drôtu, na každom rohu stála strážna veža. Stráže mali aj psy. Ženy sa v tábore venovali chovu dobytka, pestovali zeleninu, ovocie, neskôr šili pracovné odevy. Mnohé z nich zahynuli od vyčerpania, chladu a hladu.

Najhroznejšou miestnosťou pre ženy bola pracovňa vyšetrovateľa. Väzenkyne na výsluch privádzali neskoro v noci, cez deň nemali právo na spánok. Keďže ženy pracovali 16-18, neraz aj 20 hodín denne, obávali sa dostať do pracovne vyšetrovateľa. Jeden zo spôsobov trýznenia spočíval v tom, že ženy museli sedieť na vysokej stoličke, aby nohami nedočiahli na zem. Po piatich, ôsmich i viac hodinách v takejto polohe ženy strácali vedomie. Aby sa vyhli týraniu, boli ochotné podpísať akékoľvek vyhlásenie či priznanie – že sú nepriateľom ľudu, vedú protisocialistickú revolúciu, sú trockistkami, teda proti Sovietskemu zväzu.

Foto: TASR Igor Calpaš

Mnohé ženy sa do tábora dostávali tehotné, deti porodili a starali sa o ne do troch rokov, prípadne ich priviezli s malými deťmi. Trojročné deti matkám odoberali a odvážali ich do internátnych zariadení v Sovietskom zväze.

Ďalším exponátom je mapa gulagov (skratka gulag znamená Hlavná správa táborov). Centrála bola v Moskve a podriaďovalo sa jej 500 gulagov v celom Sovietskom zväze.

V tábore ALŽIR bolo počas 15 rokov jeho existencie umiestnených vyše 20.000 žien 62 národov a národností. Najpočetnejšiu skupinu tvorili Rusky, bolo ich vyše 4000, veľmi početnú skupinu tvorili Ukrajinky a Židovky. Do tohto tábora sa dostali popri mnohých iných aj matka ruského spisovateľa, prozaika, skladateľa a scenáristu Bulata Okudžavu či ruskej baletky, primabaleríny Veľkého divadla v Moskve Maje Pliseckej.

Keď v roku 2007 pamätník otvorili, začali sem prichádzať bývalé väzenkyne a ich deti, priniesli do muzeálneho fondu osobné veci, ktoré sa tiež stali exponátmi.

Okolo pamätníka je Stena pamäti s menami 7620 väzenkýň ALŽIR-a. Zoznam je stále otvorený, v prípade ďalších nálezov dokumentov, či už v archívoch alebo keď ich nájdu príbuzní v osobných veciach po svojich rodičoch či starých rodičoch alebo na povale, mená obetí na Stenu pamäti dopíšu.