Poprad 19. októbra (TASR) – Jaroslav Vančo z Popradu má už po šesťdesiatke a pod Tatrami je známy predovšetkým svojou vášňou pre záchranu historických koľajových vozidiel. Vďaka nemu v súčasnosti stále jazdí po tatranských železniciach napr. viac ako 100-ročná električka Kométa. Po skončení železničného odborného učilišťa sa zamestnal vo vtedy novom rušňovom depe v Poprade, kde pracuje dodnes už viac ako 40 rokov. V súčasnosti je predsedom občianskeho združenia Veterán klub železníc v Poprade.

Rozhovor s Jaroslavom Vančom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.

Kde ste získali lásku k železnici?

Narodil som sa asi 50 metrov od rušňového depa a dá sa povedať, že tu vznikla u mňa tá láska, a už ako dieťa som túžil stať sa železničiarom. Prešiel som 50 metrov a už som bol v starom parnom depe. Otec bol rušňovodič a ja som vlastne tretia generácia železničiarov v našej rodine. Ťažko povedať, kde vznikol môj záujem, či som to už mal v génoch, alebo to bol fakt, že som sa pri železnici narodil.

Keďže ste už ako dieťa mali záľubu v tejto oblasti, zodpovedali tomu aj vaše hračky?

Áno, presne, moje hračky boli už na túto dobu železničné skvosty. Ani som netušil, keď som bol malý, že to dnes budú tak vzácne veci.

Kedy ste začali so záchranou historických koľajových vozidiel?

Ešte som bol mladý ucháň, tie aktivity boli vtedy ešte iné ako teraz, ale nedalo mi, že niektoré nádherné veci, električky, vagóny, lanovky a pod., staré desaťročia, končili pod plameňom autogénu, alebo sa predávali na chatky, včelíny, chlievy a pod. Takto končili skvosty, ktoré nám dnes chýbajú. Niečo sa však zachovalo tuto pri plote, tak som začal vyvíjať iniciatívu, našiel som si okolo seba správnych ľudí, s ktorými som začal zachraňovať určité skvosty, ktoré sú zachované dodnes. Oficiálne sme začali v marci v roku 1983, kedy bola prvá taká spoločná brigáda.

Čo odvtedy považujete za svoj najväčší úspech?

Je toho veľa, ale najväčší úspech sa zrodil pred dvoma rokmi, keď sme začali so záchranou našej električky Kométy, ktorú poškodil blesk. Začali sme zháňať sponzorov, mali sme aj národnú zbierku, musím povedať, že sme natrafili na veľmi dobré firmy a ľudí, a tak sa nám podarilo zohnať tých cca 100.000 eur na opravu Kométy. Boli to obrovské peniaze, takže to považujem za neskutočnú vec, čo sa nám podarilo, pretože dovtedy sme hospodárili s veľmi malými prostriedkami. Tu však vstúpili veľkí hráči, veľké firmy, opravovne, neotočili sa nám chrbtom, ale naopak čelom a veľmi nám to pomohlo. Verím, že v spolupráci budeme pokračovať.

Kométa už jazdí takmer rok, je s ňou všetko v poriadku?

Výsledok opráv je vidieť, odjazdili sme s Kométou a dvoma vagónmi celú sezónu, prišlo veľa ľudí, prebehlo to takmer bez akýchkoľvek problémov. Samozrejme, niečo sa vždy stane, veď je to 100-ročná dáma. Musím však povedať, že vzhľadom na normy, ktoré sú dnes dosť prísne, sa ju podarilo dať do veľmi dobrého stavu a zatiaľ to klape. Som tomu veľmi rád a teším sa na ďalšiu prácu na týchto strojoch.

Máte v depe ďalšie skvosty, ktorým by ste opäť chceli vdýchnuť život?

Máme tu takú, my ju voláme šrotová koľaj, tam sú mašinky, vagóny a električky, ktoré čakajú na správny čas, na správnych ľudí a peniaze. Je tam veľa roboty, sme teraz novo zložená partia, v podstate ja jediný som však domáci, máme člena z Revúcej, z Košíc ale aj z Brna. Prioritu má teraz Škodula, čo je jediný prototyp, ktorý vyrobila Škodovka v Plzni, bola vyrobená v 30. rokoch, takže už má tiež svoj vek. Skriňa a karoséria je urobená, zatiaľ to používame ako zasadačku. Chýba nám tam ale káblovanie a všetky elektrické rozvody, ktoré sa nezmyselne odstránili na skúšku nových podvozkov, ktoré mali ísť vtedy do rozvojových krajín. Nikoho nenapadlo, že tie veci raz budú chýbať, takže tam bol veľmi tvrdý zásah od nás, ľudí, ktorý bude veľmi ťažké napraviť. Okrem toho tu máme tzv. trojča, električku, ktorú ale ešte stále splácame, aby bola muzeálna. Je to však veľký kolos, nemáme na to dostatok ľudí, ani priestor, aby sme to urobili naraz. Momentálne na ňu ale nemáme čas, pretože prevádzkujeme Kométu a snažíme sa získať prostriedky, aby sme splatili dlžoby. Chuť do práce ale máme.

Čo je aktuálne vaším cieľom?

Máme v pláne dorobiť staré tzv. letniaky, ktoré sa vyrábali v minulosti tu v Tatravagónke. Máme spodky, podvozky aj rámy, ale sú v dosť biednom stave. To sú také otvorené vagóny, jeden už máme, ktorý je 106-ročný, ale ten má len 20 miest. Tieto veľké letniaky mali do 50 miest, keby sme mali také dva, tak by sme vykryli dopyt na prevádzku Kométy. Musíme sa však rozhodnúť, do čoho pôjdeme, či do opravy mašinky, alebo týchto letniakov. Zároveň ale pracujeme na projekte železničného múzea tu v Poprade. Zatiaľ sa nám veľmi nedarí, máme problém s pozemkami, takže uvidíme.

Čo je pri záchrane historických koľajových vozidiel najťažšie?

Zo začiatku sme mali čo opravovať, ale nemali sme poriadne nástroje. Teraz už máme lepšie a kvalitnejšie technologické vybavenie, ale začína byť problém s ľuďmi. Doba je dosť konzumná a ľudia nechcú pracovať len tak zadarmo. My tu robíme dobrovoľne bez nároku na honorár, takže je veľmi ťažké nájsť takých, ktorí by boli ochotní nám pomôcť. Ostávajú tu len veľmi skalní, ktorí vedú ten železničný život a majú železnicu v srdci.

Čo vás, naopak, na tejto práci najviac teší?

Je to taká maličkosť, kúpil som si tzv. verklík a v uniforme s ním hrávam kade-tade. Je to starý hudobný nástroj, pri ktorom sa točí kľukou. Teraz s ním hrávam aj pri jazdách s Kométou v Tatrách. To, čo mi ostáva v srdci, sú výrazy tých detí, keď ma vidia a počujú hrať v uniforme, a keď sa vezú v starej električke. Väčšinou chodia so starými rodičmi, takže vlastne takto spájame starú a mladú generáciu. Možno sa z tých detí raz stanú noví záchrancovia histórie.

Aký je postoj detí k starým mašinkám?

Ony by si chceli všetko ohmatať, pýtajú sa, ako to funguje, na čo to je. Užívajú si ten bezprostredný dotyk s prírodou, ktorý v tom otvorenom vagóniku majú. Páči sa im, keď si môžu zapískať na píšťalke, trúbiť, stierať stieračmi, chceli by robiť všetko, čo robím ja. Občas je to ťažké, ale viem si to skoordinovať.

Máte ešte energiu na túto prácu?

Zatiaľ to zvládam, je to dosť náročné, aj som unavený často, ale tá únava vie veľmi potešiť, keď vidíte výsledky, ohlas v médiách a v zahraničí. Je to taký bonbón, ktorý nám osladí dušu. Stále mám motiváciu na prácu, keď vidím, že je o nás záujem.

Koľko času strávite záchranou historických vlakov?

Rátali sme to, tak mesačne je to pri všetkej skromnosti aj 200 hodín, čo sa venujeme opravám. Veľa času zaberá ale aj tá činnosť okolo, ako je propagácia našej činnosti.

Máte už svojho nasledovníka?

Taký, komu by som možno časom chcel odovzdať také pomyselné žezlo, keď už mi nebudú sily stačiť, je Janko Sabaka, ktorý je ale momentálne na Orave, pôsobí na oravskej lesnej železničke. Šikovne to tam vedie, darí sa mu. Zatiaľ sa ale nechystám opustiť túto prácu, lebo tá história je vo mne.

Aký je postoj štátnych i samosprávnych orgánov k vašej činnosti?

Ja by som to povedal tak, že kto nepýta, neklope a neotravuje, nemá. Dá sa povedať, že som asi dosť veľká otrava, keď zháňame peniaze alebo inú podporu na našu činnosť. Niekedy nás schladia, ale potom sa nám niekedy tak otvoria dvere, že sme až prekvapení. Vidíme ale, že to záleží na ľuďoch. Keď niekto nie je len ekonóm, ale vníma železnicu inak, žije s ňou, tak je to úžasné. Odvíja sa to však aj od množstva peňazí, ktoré sú k dispozícii. Musím však povedať, že je to lepšie, ako to bolo v minulosti. Stále však hľadáme cesty, ako spolupracovať, aby to bolo v prospech nie náš, alebo ich, ale v prospech budúcnosti železnice.

Má podľa vás železnica budúcnosť?

Ťažko povedať, aký bude vývoj. Železničný systém na svete existuje už asi 200 rokov, ja si myslím, že minimálne 100 rokov ešte bude fungovať. Ten spoj koľajnice s kolesom je veľmi pevný, netreba tam žiadne pneumatiky, je to veľmi ekologická a relatívne lacná doprava. Takže stále je čo zachraňovať, aby aj tie generácie po nás mali čo objavovať.