Rím 10. februára (TASR) - Vatikánsky mestský štát tvorí malú enklávu v talianskom hlavnom meste Rím už 90 rokov. Na jeho čele stojí pápež. Oficiálne vznikol až na základe Lateránskych zmlúv medzi cirkvou a štátom, ktoré podpísali vtedajší fašistický diktátor Benito Mussolini s kardinálom Pietrom Gasparrim 11. februára 1929.

Vatikán je najmenším štátom na svete, rozprestierajúc sa na území 0,44 km štvorcových. Vo vlastníctve mestského štátu je viacero historických objektov pochádzajúcich z 15.-17. storočia. Patrí k nim aj pápežovo letné sídlo v Castel Gandolfe, zhruba 20 km juhovýchodne od Ríma. Úradnými jazykmi vo Vatikáne sú latinčina a taliančina. Vrcholným orgánom výkonnej, súdnej a zákonodarnej moci je pápež.

Cirkevný štát sa formoval už v 4. storočí n.l., keď pápeži získali v Taliansku rozsiahle pozemky a značný politický vplyv. Pápež Štefan II. dostal v roku 755 od panovníka Franskej ríše Pipina Krátkeho územie okolo Ríma.

V roku 800 vyhlásil Karol Veľký pápeža za prvého ríšskeho biskupa a pápežské územie dostalo zvláštny štatút. Pápež Inocent III. zbavil v 13. storočí cirkev podriadenosti voči Svätej rímskej ríši a získal ďalšie územia a politickú moc. V rokoch 1305-78 žili pápeži v Avignone.

Pápež Symmachus založil pápežský (vatikánsky) palác, ktorý je trvalým sídlom pápežov od roku 1378. V 18. storočí zaberal pápežský štát takmer celé stredné Taliansko.

Existencia cirkevného štátu bola krátkodobo prerušená iba v roku 1798 pod vplyvom francúzskej buržoáznej revolúcie, potom za vlády Napoleona Bonaparta a v rokoch 1870-1929, keď bolo územie Vatikánu súčasťou talianskeho kráľovstva.

Svetské panstvo pápežov bolo likvidované až v roku 1870, po definitívnom zjednotení Talianska a pripojení Ríma ako hlavného mesta. V roku 1871, keď taliansky parlament prijal zákon o zárukách pápežskej nezávislosti od talianskeho štátu, vyhlásili pápeža za suverénneho panovníka, ktorý má vnútri uzavretej oblasti Vatikánu všetky suverénne práva hlavy štátu.

Vatikánsky mestský štát, v ktorého čele stojí pápež, oficiálne vznikol až na základe Lateránskych zmlúv medzi cirkvou a štátom, ktoré podpísali 11. februára 1929.

Tri dohody podpísali Benito Mussolini a kardinál Pietro Gasparri, štátny tajomník pápeža Pia XI.

-- Prvá potvrdila katolícke náboženstvo ako štátne náboženstvo Talianskeho kráľovstva.

-- Na druhej strane Taliansko uznalo medzinárodnú suverenitu Svätej stolice a jej výlučnú jurisdikciu vo Vatikáne, neutrálnom a nenarušiteľnom štáte.

-- Treťou zmluvou sa riešili finančné vzťahy.

Akt podpísania sa nekonal vo Vatikáne, ale v Lateránskom paláci susediacom s bazilikou sv. Vavrinca. Mussolini sa teda nestretol s pápežom, čím sa vyhol procedúre kľaknúť si pred ním a pobozkať "rybársky prsteň", čo by bolo pre "Vodcu" ponižujúce.

Taliansko čakalo až do 18. februára 1984, kým nastala revízia Lateránskych dohôd. Ňou sa štát stal laickým, hoci laickosť v Taliansku je obmedzená vzhľadom na dohody zaručujúce privilégiá katolíckej cirkvi. Vyhlásenie, podľa ktorého sa malo katolícke náboženstvo pokladať za "jediné v štáte", sa zrušilo z iniciatívy vtedajšieho predsedu talianskej vlády, socialistu Bettina Craxiho.