Bratislava 1. februára (TASR) - Nová Sedlica je názov fotografickej knihy Pavla Vavrouška, ktorú na konci minulého roku vydalo pražské nakladateľstvo PositiF. Prezentuje v nej viac ako 40 rokov staré fotografie, ktorými autor rozpráva príbeh najvýchodnejšej dediny v bývalom Československu. Snažil sa zachytiť jeden z posledných ostrovov dedinskej pospolitosti, kde ľudia žili tradičným štýlom života len minimálne sa líšiacom od života svojich predkov.

Kniha obsahuje vyše 120 čiernobielych fotografií, ktoré Vavroušek nafotil v Novej Sedlici v rokoch 1971 až 1981. Zachytáva dedinčanov pracujúcich s hospodárskymi zvieratami, čas bežiaci v rytme striedania ročných období a pravoslávnych sviatkov. Autorovi sa podarilo zvečniť poslednú autentickú dedinu, svet, ktorý už dávno neexistuje. Zábery vyše štyridsať rokov zostali ležať v archíve. "Hľadali sme koncepciu, akoby sa ten príbeh dal rozpovedať, nakoniec sa to odvíja v duchu roľníckeho života, začíname jarou, pre pravoslávnych, ktorí tam žijú, je najdôležitejším sviatkom Veľká noc," približuje publikáciu Tomáš Pospěch, ktorý sa postaral o výber fotografií a text.

Pavel Vavroušek (1946) začal fotografovať ako 23-ročný. Najskôr zachytával kamarátov na vandroch, zaznamenával ich svadby, neskôr ho zlákal svet Rómov. Svoju životnú tému však našiel na severovýchode Slovenska, v Bukovských vrchoch, pod vrchom Kremenec. Na jeseň roku 1971 sa tu vybral so svojimi dvoma kamarátmi na vander. Krajina, tradičná dedina, pravoslávie i pohostinnosť a ústretovosť miestnych ho fascinovali. "V Čechách bolo omnoho ťažšie sa k ľuďom priblížiť než tam. Čas vyhradený na fotografovanie som utratil v Novej Sedlici. Zaujímalo ma to odlišné - takú dedinu bolo už vtedy v Čechách ťažké nájsť," hovorí Vavroušek, ktorý do rodiny "tety" Zimovčákovej jazdil ďalších desať rokov. Zasiahla ho dedina, do ktorej ešte neviedli asfaltové cesty, previazanie každodenného života s prírodou a so zvieratami, ale aj pravoslávny svet. Oslovili ho výrazné tváre dedinčanov, krajina bez drôtov a elektrických stĺpov, starobylé chalupy, z ktorých sa netýčili antény.

Vavroušek vytvoril obrazy zanikajúceho vidieka. Fotografoval v prostredí ešte nezasiahnutom globalizáciou, bez turistov, ale nie v kraji známom folklórom. "Chcel zachytiť tú jednu, pôvodnú, azda aj poslednú dedinu, posledných dedinčanov. Vyberal si to miznúce, ohrozené, a fotografoval to, pokiaľ to ešte bolo," uvádza Pospěch k dielu, ktoré sa vyhýba politike i negatívnym javom, ako sú alkoholizmus, nevhodné bytové podmienky, nedostatočná lekárska starostlivosť, zlé dopravné spojenie, postupná gentrifikácia a odchod mladých do miest. Vavroušek prichádzal do Novej Sedlice, aby v nej hľadal pozitívny spôsob života. "Nie je sociálno-kritickým fotografom, nechce predstaviť chudobu a ťažký život, ale pokúša sa odovzdať nám životný štýl, ktorý do určitej miery súznieva s jeho životnými hodnotami," dodáva Pospěch, spoluautor knihy a tiež kurátor výstavy Nová Sedlica, ktorú si môžu pozrieť návštevníci Leica Callery v Prahe do 27. februára.