Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Ako vynikajúci znalec dejín slovenského jazyka svojimi prácami vybudoval materiálny základ pre ďalší historický výskum slovenčiny vo vzťahu k slovanským jazykom.
Autor TASR
Liptovský Ján/Bratislava 12. decembra (TASR) - Jazykovedec, dialektológ, popredný slavista a vysokoškolský pedagóg Ján Stanislav bol znalcom dejín slovenského jazyka. Od jeho narodenia uplynie v piatok 12. decembra 110 rokov.
Ján Stanislav sa narodil 12. decembra 1904 v Liptovskom Jáne. Po gymnáziách v Levoči a Liptovskom Mikuláši študoval slavistiku a romanistiku na Univerzite Komenského (UK) v Bratislave. Absolvoval aj štúdiá vo francúzskom Paríži, poľskom Krakove a slovinskej Ľubľane.
V roku 1928 získal titul PhDr., v roku 1934 sa stal docentom, v 1936 mimoriadnym profesorom a v roku 1939 profesorom. Od roku 1964 bol člen korešpondent Slovenskej akadémie vied (SAV), od roku 1973 člen korešpondent Československej akadémie vied (ČSAV).
V rokoch 1929 až 1936 bol pracovníkom Slovanského seminára Filozofickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe (asistent, docent), v roku 1936-1939 pracoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave, v rokoch 1939-1954 Filozofickej fakulty Slovenskej univerzity v Bratislave (tak sa vtedy volala UK), od roku 1954 pôsobil na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (mimoriadny profesor, profesor). V rokoch 1936-1947 bol vedúcim oddelenia pre porovnávaciu slovanskú jazykovedu a staroslovienčinu, v rokoch 1938-1948 riaditeľom slovanského seminára, v rokoch 1945-1947 riaditeľom seminára pre porovnávaciu jazykovedu, v rokoch 1939-1942 bol dekanom fakulty.
V rokoch 1945-1949 predsedal Jazykovednému odboru Matice slovenskej v Martine, v rokoch 1945-1948 bol člen stálej komisie pre stanovenie úradných názvov miest, obcí a osád pri Povereníctve vnútra. V rokoch 1957-1963 bol predsedom a v rokoch 1968-1971 členom výboru Združenia slovenských jazykovedcov pri SAV. V rokoch 1960-1977 pôsobil ako člen medzinárodnej komisie pre slovanskú onomastiku (onomastika – náuka o vlastných menách) pri Medzinárodnom komitéte slavistov. V rokoch 1962-1965 bol členom, v rokoch 1966-1970 predsedom a v rokoch 1970-1974 podpredsedom vedeckého kolégia jazykovedy SAV.
Pôsobil aj predsedal komisiám pre obhajoby kandidátskych a doktorských dizertačných prác vo vednom odbore slovanské jazyky a komisiám pre obhajoby kandidátskych a doktorských dizertačných prác vo vednom odbore slovenský jazyk. V roku 1963 ho ocenili štátnym vyznamenaním Bulharskej ľudovej republiky (BĽR) Rad Cyrila a Metoda I. stupňa, v roku 1969 dostal československé vyznamenanie Rad práce, okrem toho bol vyznamenaný viacerými československými a zahraničnými medailami.
Ako vynikajúci znalec dejín slovenského jazyka svojimi prácami vybudoval materiálny základ pre ďalší historický výskum slovenčiny vo vzťahu k slovanským jazykom.
Vo vedeckovýskumnej oblasti sa venoval dialektológii, staroslovienčine, výskumu jazykových a kultúrnych pomerov na Veľkej Morave. Vo svojom výskume sa zameral aj na účinkovanie Cyrila a Metoda. Ďalej sa zaoberal slovenskou historickou gramatikou, štúdiom najstarších dejín slovenského jazyka a Slovákov, najmä ich osídlením v Panónii. Syntézou jeho vedeckej činnosti sú päťzväzkové Dejiny slovenského jazyka, v ktorých poukázal na vývin slovenčiny v porovnaní s ostatnými slovanskými jazykmi. K základným prácam zameraným na slovenskú jazykovedu z diachrónneho hľadiska patrí predovšetkým dielo Slovenský juh v stredoveku (1948) s mapovými prílohami, v ktorom dokladuje historické osídlenie slovenským etnikom aj mimo hraníc Slovenska. Osobitne sa venoval Veľkej Morave, analyzoval tzv. Panónske legendy a skúmal niektoré aspekty používania liturgie na Veľkej Morave. Najvýznamnejším dielom v tejto výskumnej oblasti je dvojzväzková vedecká syntéza Starosloviensky jazyk I.-II.
Bol aktívnym účastníkom medzinárodných zjazdov slavistov vo Varšave (Poľsko, 1934 a 1973), Sofii (Bulharsko, 1963) a Štrasburgu (Francúzsko, 1969). Zomrel 29. júla 1977 v Liptovskom Mikuláši. Dožil sa 72 rokov.
Zakladateľovi modernej slavistiky Jánovi Stanislavovi odhalili pri príležitosti stého výročia jeho narodenia 6. decembra 2004 pamätnú tabuľu na budove Liga pasáž v Bratislave, kde žil a tvoril. V roku 2004 sa v Liptovskom Svätom Jáne, rodisku Jána Stanislava, uskutočnila medzinárodná vedecká konferencia venovaná storočnici jeho narodenia.
Slavistický ústav Jána Stanislava SAV, ktorý bol založený v roku 1995 ako Slavistický kabinet SAV a od 1. januára 2005 nesie meno tohto popredného slovenského jazykovedca, sa venuje aj výskumu slovensko-cirkevnoslovanských, slovensko-nemeckých, slovensko-bulharských, slovensko-rusínskych a slovensko-ukrajinských vzťahov, výskumu pamiatok rehoľných spoločenstiev a iným oblastiam.
Prezident SR Ivan Gašparovič vyznamenal profesora Jána Stanislava in memoriam Radom Ľudovíta Štúra dňa 1. septembra 2005.
V apríli 2009 po 62 rokoch opakovane vyšla jeho kniha Odkryté mená slovenských miest a dedín. Popisuje v nej rôzne podoby a históriu vzniku ich názvov.
Ján Stanislav sa narodil 12. decembra 1904 v Liptovskom Jáne. Po gymnáziách v Levoči a Liptovskom Mikuláši študoval slavistiku a romanistiku na Univerzite Komenského (UK) v Bratislave. Absolvoval aj štúdiá vo francúzskom Paríži, poľskom Krakove a slovinskej Ľubľane.
V roku 1928 získal titul PhDr., v roku 1934 sa stal docentom, v 1936 mimoriadnym profesorom a v roku 1939 profesorom. Od roku 1964 bol člen korešpondent Slovenskej akadémie vied (SAV), od roku 1973 člen korešpondent Československej akadémie vied (ČSAV).
V rokoch 1929 až 1936 bol pracovníkom Slovanského seminára Filozofickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe (asistent, docent), v roku 1936-1939 pracoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave, v rokoch 1939-1954 Filozofickej fakulty Slovenskej univerzity v Bratislave (tak sa vtedy volala UK), od roku 1954 pôsobil na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (mimoriadny profesor, profesor). V rokoch 1936-1947 bol vedúcim oddelenia pre porovnávaciu slovanskú jazykovedu a staroslovienčinu, v rokoch 1938-1948 riaditeľom slovanského seminára, v rokoch 1945-1947 riaditeľom seminára pre porovnávaciu jazykovedu, v rokoch 1939-1942 bol dekanom fakulty.
V rokoch 1945-1949 predsedal Jazykovednému odboru Matice slovenskej v Martine, v rokoch 1945-1948 bol člen stálej komisie pre stanovenie úradných názvov miest, obcí a osád pri Povereníctve vnútra. V rokoch 1957-1963 bol predsedom a v rokoch 1968-1971 členom výboru Združenia slovenských jazykovedcov pri SAV. V rokoch 1960-1977 pôsobil ako člen medzinárodnej komisie pre slovanskú onomastiku (onomastika – náuka o vlastných menách) pri Medzinárodnom komitéte slavistov. V rokoch 1962-1965 bol členom, v rokoch 1966-1970 predsedom a v rokoch 1970-1974 podpredsedom vedeckého kolégia jazykovedy SAV.
Pôsobil aj predsedal komisiám pre obhajoby kandidátskych a doktorských dizertačných prác vo vednom odbore slovanské jazyky a komisiám pre obhajoby kandidátskych a doktorských dizertačných prác vo vednom odbore slovenský jazyk. V roku 1963 ho ocenili štátnym vyznamenaním Bulharskej ľudovej republiky (BĽR) Rad Cyrila a Metoda I. stupňa, v roku 1969 dostal československé vyznamenanie Rad práce, okrem toho bol vyznamenaný viacerými československými a zahraničnými medailami.
Ako vynikajúci znalec dejín slovenského jazyka svojimi prácami vybudoval materiálny základ pre ďalší historický výskum slovenčiny vo vzťahu k slovanským jazykom.
Vo vedeckovýskumnej oblasti sa venoval dialektológii, staroslovienčine, výskumu jazykových a kultúrnych pomerov na Veľkej Morave. Vo svojom výskume sa zameral aj na účinkovanie Cyrila a Metoda. Ďalej sa zaoberal slovenskou historickou gramatikou, štúdiom najstarších dejín slovenského jazyka a Slovákov, najmä ich osídlením v Panónii. Syntézou jeho vedeckej činnosti sú päťzväzkové Dejiny slovenského jazyka, v ktorých poukázal na vývin slovenčiny v porovnaní s ostatnými slovanskými jazykmi. K základným prácam zameraným na slovenskú jazykovedu z diachrónneho hľadiska patrí predovšetkým dielo Slovenský juh v stredoveku (1948) s mapovými prílohami, v ktorom dokladuje historické osídlenie slovenským etnikom aj mimo hraníc Slovenska. Osobitne sa venoval Veľkej Morave, analyzoval tzv. Panónske legendy a skúmal niektoré aspekty používania liturgie na Veľkej Morave. Najvýznamnejším dielom v tejto výskumnej oblasti je dvojzväzková vedecká syntéza Starosloviensky jazyk I.-II.
Bol aktívnym účastníkom medzinárodných zjazdov slavistov vo Varšave (Poľsko, 1934 a 1973), Sofii (Bulharsko, 1963) a Štrasburgu (Francúzsko, 1969). Zomrel 29. júla 1977 v Liptovskom Mikuláši. Dožil sa 72 rokov.
Zakladateľovi modernej slavistiky Jánovi Stanislavovi odhalili pri príležitosti stého výročia jeho narodenia 6. decembra 2004 pamätnú tabuľu na budove Liga pasáž v Bratislave, kde žil a tvoril. V roku 2004 sa v Liptovskom Svätom Jáne, rodisku Jána Stanislava, uskutočnila medzinárodná vedecká konferencia venovaná storočnici jeho narodenia.
Slavistický ústav Jána Stanislava SAV, ktorý bol založený v roku 1995 ako Slavistický kabinet SAV a od 1. januára 2005 nesie meno tohto popredného slovenského jazykovedca, sa venuje aj výskumu slovensko-cirkevnoslovanských, slovensko-nemeckých, slovensko-bulharských, slovensko-rusínskych a slovensko-ukrajinských vzťahov, výskumu pamiatok rehoľných spoločenstiev a iným oblastiam.
Prezident SR Ivan Gašparovič vyznamenal profesora Jána Stanislava in memoriam Radom Ľudovíta Štúra dňa 1. septembra 2005.
V apríli 2009 po 62 rokoch opakovane vyšla jeho kniha Odkryté mená slovenských miest a dedín. Popisuje v nej rôzne podoby a históriu vzniku ich názvov.
