Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Prvé číslo Slovenských novín vyšlo vo Viedni 10. júla 1849.
Autor TASR
Viedeň/Bratislava 10. júla (TASR) – Vo štvrtok 10. júla uplynie 165 rokov odvtedy ako vo Viedni začali vychádzať Slovenské noviny.
Slovenským novinám bol z radov našich národných buditeľov (Ján Kollár, Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban a i.) pripisovaný veľký spoločenský význam. Mali podnietiť väčšiu spoluprácu rakúskych Slovanov v boji za ich oslobodenie a vytvorenie "samostatných slovanských obcí". Po zvrhnutí absolutistického režimu kancelára Metternicha (13. marec 1848) zrušil cisár Ferdinand I. cenzúru tlače (14. marec 1848). Ešte v roku 1848 vyšlo vo Viedni 227 najrozličnejších novín a časopisov, čo bol veľký nárast oproti 158 vychádzajúcim v roku 1846 (75 nemeckých, 53 talianskych, 13 maďarských a dvoch slovenských).
Optimistické plány však zahatala potlačená revolúcia 1848-1849. Viedenská vláda sa síce rozhodla vydávať pre jednotlivé národnosti žijúce v cisárstve úradné noviny, ale tie sa po niekoľkých mesiacoch dostali pod silnú cenzúru, tentoraz Bachovho absolutizmu. A tak noviny, prostredníctvom ktorých sa mal vychovávať hlavne dedinský človek na Slovensku, nikoho nezaujali a stali sa terčom posmechu. Jonáš Záborský nazval Slovenské noviny "potravou sprostače".
Prvé číslo Slovenských novín vyšlo vo Viedni 10. júla 1849. Ešte v roku 1848 ponúkol vtedajší minister vnútra Alexander Bach miesto hlavného redaktora v Slovenských novinách Danielovi Gabrielovi Lichardovi. Bolo to na základe odporúčania Jána Kollára, ktorý v tom čase pôsobil ako poradca vlády vo Viedni a Licharda označil "za najlepšieho znalca života na Slovensku a výborného ľudového spisovateľa". Druhým redaktorom sa stal bývalý Lichardov kolega Andrej Radlinský. Počiatočný nástup Slovenských novín bol sľubný. Dopisovatelia kritizovali vládnych úradníkov na Slovensku za to, že udržiavali protislovenský a protiľudový kurz a nechceli ani len počuť o zavedení spisovnej slovenčiny do verejného života. Okrem toho noviny podporovali každú akciu národného hnutia. Úsilie redaktorov bezvýhradne podporoval aj Ľudovít Štúr. Po niekoľkých mesiacoch sa však situácia zmenila.
Z redakcie odišiel A. Radlinský, pretože sa odmietol podriadiť požiadavkám Antonína Becka - osobného tajomníka ministra Bacha (ten bol poverený funkciou hlavného cenzora Slovenských novín). V redakcii ho nahradil Jonáš Záborský. Výraznou mierou sa angažoval do sporov medzi staroslovákmi a štúrovcami. Hneď po nástupe mu A. Bach zakázal písať čokoľvek o "slovenskej korunnej zemi", ako aj kritizovať vládu a jej predstaviteľov. Záborský bol talentovaným novinárom, písal dobré úvodníky, úvahy, komentáre i glosy. Jeho polemiky prešli do dejín slovenskej literatúry pod názvom Boje o Žehry. Záborského v roku 1852 z redakcie vyhodili (stal sa farárom vo východoslovenskej obci Župčany). Na poste redaktora ho nahradil Hermenegild Jireček.
Slovenské noviny vychádzali dvakrát do týždňa na štyroch stranách. Spočiatku boli poloúradnými, od 22. novembra 1952 úradnými novinami viedenskej vlády. Financovalo ich ministerstvo vnútra a rozposielalo ich zadarmo do 1200 obcí a mestečiek na Slovensku. Medzi čitateľmi neboli obľúbené, pretože prechádzali prísnou cenzúrou (hlavne v rokoch 1852-1858). Ešte v roku 1849 vychádzali v "opravenej slovenčine", od roku 1850 v staroslovienčine. Správy nemali titulky ani medzititulky, odlišovali sa len typom písma. Obsahovali pôvodné domáce i zahraničné spravodajstvo, ale aj preberané z provládnych nemeckých a maďarských novín. V roku 1857 zaradil Lichard do novín rubriku Dopisy, zostavenú z príspevkov dopisovateľov, zväčša dedinských inteligentov. Bolo ich však málo. Cenzúra spôsobila, že sa v nich nič závažné neriešilo. Slovenské noviny vychádzali s prílohou Světozor (písané v spisovnej češtine). Na začiatku to bola kultúrna rubrika, neskôr z nej bola vytvorená osobitná príloha, v ktorej Lichard pokračoval vo svojej pokrokovej publicistike, ktorú rozvinul pred rokom 1848. Popularizoval prírodné vedy, prinášal informácie o technických novinkách a technológiách v poľnohospodárstve i remeselníckej výrobe. Aspoň týmto spôsobom zachraňoval Slovenské noviny pred osudom nudného úradného vestníka.
Začiatkom decembra 1861 uverejnil Lichard v Slovenských novinách oznam o ukončení ich vydávania k 31. decembru toho roku. Ako príčinu uviedol "nynější stav věcí" (zmenu politickej situácie), ale i to, že od marca 1861 vychádzali v Pešti nové, samostatné slovenské politické noviny Pešťbudínske vedomosti. Lichard sa z vlastnej vôle pripojil k stúpencom týchto novín a okrem iného sa pustil do vydávania kalendárov, ľudovýchovných brožúr a hospodárskych novín. Od tých čias až do svojej smrti (1882) bol stúpencom spisovnej slovenčiny a významným národovcom.
Zánik Slovenských novín zapríčinil aj nezáujem rakúskej vládnucej triedy na ich ďalšom vydávaní. O týchto novinách sa tradične hovorievalo ako o reakčnom vládnom orgáne, ktorý nepriniesol veľa pre rozvoj nášho verejného života a novinárstva.
Slovenským novinám bol z radov našich národných buditeľov (Ján Kollár, Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban a i.) pripisovaný veľký spoločenský význam. Mali podnietiť väčšiu spoluprácu rakúskych Slovanov v boji za ich oslobodenie a vytvorenie "samostatných slovanských obcí". Po zvrhnutí absolutistického režimu kancelára Metternicha (13. marec 1848) zrušil cisár Ferdinand I. cenzúru tlače (14. marec 1848). Ešte v roku 1848 vyšlo vo Viedni 227 najrozličnejších novín a časopisov, čo bol veľký nárast oproti 158 vychádzajúcim v roku 1846 (75 nemeckých, 53 talianskych, 13 maďarských a dvoch slovenských).
Optimistické plány však zahatala potlačená revolúcia 1848-1849. Viedenská vláda sa síce rozhodla vydávať pre jednotlivé národnosti žijúce v cisárstve úradné noviny, ale tie sa po niekoľkých mesiacoch dostali pod silnú cenzúru, tentoraz Bachovho absolutizmu. A tak noviny, prostredníctvom ktorých sa mal vychovávať hlavne dedinský človek na Slovensku, nikoho nezaujali a stali sa terčom posmechu. Jonáš Záborský nazval Slovenské noviny "potravou sprostače".
Prvé číslo Slovenských novín vyšlo vo Viedni 10. júla 1849. Ešte v roku 1848 ponúkol vtedajší minister vnútra Alexander Bach miesto hlavného redaktora v Slovenských novinách Danielovi Gabrielovi Lichardovi. Bolo to na základe odporúčania Jána Kollára, ktorý v tom čase pôsobil ako poradca vlády vo Viedni a Licharda označil "za najlepšieho znalca života na Slovensku a výborného ľudového spisovateľa". Druhým redaktorom sa stal bývalý Lichardov kolega Andrej Radlinský. Počiatočný nástup Slovenských novín bol sľubný. Dopisovatelia kritizovali vládnych úradníkov na Slovensku za to, že udržiavali protislovenský a protiľudový kurz a nechceli ani len počuť o zavedení spisovnej slovenčiny do verejného života. Okrem toho noviny podporovali každú akciu národného hnutia. Úsilie redaktorov bezvýhradne podporoval aj Ľudovít Štúr. Po niekoľkých mesiacoch sa však situácia zmenila.
Z redakcie odišiel A. Radlinský, pretože sa odmietol podriadiť požiadavkám Antonína Becka - osobného tajomníka ministra Bacha (ten bol poverený funkciou hlavného cenzora Slovenských novín). V redakcii ho nahradil Jonáš Záborský. Výraznou mierou sa angažoval do sporov medzi staroslovákmi a štúrovcami. Hneď po nástupe mu A. Bach zakázal písať čokoľvek o "slovenskej korunnej zemi", ako aj kritizovať vládu a jej predstaviteľov. Záborský bol talentovaným novinárom, písal dobré úvodníky, úvahy, komentáre i glosy. Jeho polemiky prešli do dejín slovenskej literatúry pod názvom Boje o Žehry. Záborského v roku 1852 z redakcie vyhodili (stal sa farárom vo východoslovenskej obci Župčany). Na poste redaktora ho nahradil Hermenegild Jireček.
Slovenské noviny vychádzali dvakrát do týždňa na štyroch stranách. Spočiatku boli poloúradnými, od 22. novembra 1952 úradnými novinami viedenskej vlády. Financovalo ich ministerstvo vnútra a rozposielalo ich zadarmo do 1200 obcí a mestečiek na Slovensku. Medzi čitateľmi neboli obľúbené, pretože prechádzali prísnou cenzúrou (hlavne v rokoch 1852-1858). Ešte v roku 1849 vychádzali v "opravenej slovenčine", od roku 1850 v staroslovienčine. Správy nemali titulky ani medzititulky, odlišovali sa len typom písma. Obsahovali pôvodné domáce i zahraničné spravodajstvo, ale aj preberané z provládnych nemeckých a maďarských novín. V roku 1857 zaradil Lichard do novín rubriku Dopisy, zostavenú z príspevkov dopisovateľov, zväčša dedinských inteligentov. Bolo ich však málo. Cenzúra spôsobila, že sa v nich nič závažné neriešilo. Slovenské noviny vychádzali s prílohou Světozor (písané v spisovnej češtine). Na začiatku to bola kultúrna rubrika, neskôr z nej bola vytvorená osobitná príloha, v ktorej Lichard pokračoval vo svojej pokrokovej publicistike, ktorú rozvinul pred rokom 1848. Popularizoval prírodné vedy, prinášal informácie o technických novinkách a technológiách v poľnohospodárstve i remeselníckej výrobe. Aspoň týmto spôsobom zachraňoval Slovenské noviny pred osudom nudného úradného vestníka.
Začiatkom decembra 1861 uverejnil Lichard v Slovenských novinách oznam o ukončení ich vydávania k 31. decembru toho roku. Ako príčinu uviedol "nynější stav věcí" (zmenu politickej situácie), ale i to, že od marca 1861 vychádzali v Pešti nové, samostatné slovenské politické noviny Pešťbudínske vedomosti. Lichard sa z vlastnej vôle pripojil k stúpencom týchto novín a okrem iného sa pustil do vydávania kalendárov, ľudovýchovných brožúr a hospodárskych novín. Od tých čias až do svojej smrti (1882) bol stúpencom spisovnej slovenčiny a významným národovcom.
Zánik Slovenských novín zapríčinil aj nezáujem rakúskej vládnucej triedy na ich ďalšom vydávaní. O týchto novinách sa tradične hovorievalo ako o reakčnom vládnom orgáne, ktorý nepriniesol veľa pre rozvoj nášho verejného života a novinárstva.
