Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
V humornej novele zachytil Vančura letnú atmosféru kúpeľného mestečka, v ktorom sa počas troch dní traja starí priatelia neúspešne usilujú o náklonnosť krásnej asistentky kúzelníka.
Autor TASR
Háj ve Slezsku/Bratislava 23. júna (TASR) – Prózy českého spisovateľa Vladislava Vančuru ako Rozmárné léto, Markéta Lazarová či Konec starých časů sa stali predlohou dnes už kultových rovnomenných filmov. Originálnym jazykom dokázal v románoch, novelách a poviedkach vytvoriť podmanivú, miestami až bezstarostnú atmosféru, na pozadí ktorej sa však odohrávali aj dramatické osudy rôznorodých ľudí.
Od narodenia spisovateľa, dramatika, filmového scenáristu a režiséra, ktorý sa stal obeťou heydrichiády, uplynie v stredu 23. júna 130 rokov.
Vladislav Vančura sa narodil 23. júna 1891 v Háji pri Opave (dnes Háj ve Slezsku). Pre podnikateľské neúspechy otca sa rodina, v ktorej okrem budúceho spisovateľa vyrastali aj štyri jeho sestry, často sťahovala, až sa napokon usadila v mestečku Davle neďaleko Prahy. To už Vančura končil základnú školu a chystal sa študovať na gymnáziu.
Navštevoval pražské Malostranské gymnázium, ale pre značne laxný prístup k štúdiu a bohémsky spôsob života štúdium prerušil, túžil sa totiž stať maliarom a fotografom. Krátko študoval na pražskej priemyselno - umeleckej škole a pokúšal sa dostať aj na Akadémiu výtvarných umení. To sa mu nepodarilo, a potom ako mu ochorela matka, v roku 1915, aj na jej prianie zmaturoval.
Po roku strávenom na právnickej fakulte prestúpil na lekársku fakultu Karlovej univerzity a štúdium medicíny úspešne ukončil v roku 1921. Počas štúdia sa zoznámil s budúcou manželkou Ludmilou Tuhou, s ktorou si po promócii a uzavretí manželstva otvorili lekársku prax v dnešnej pražskej štvrti Zbraslav. Kraj okolo Vltavy sa pre Vančuru stal veľkým inšpiračným zdrojom pre spisovateľskú prácu, ktorej sa výlučne venoval od roku 1929. S manželkou a dcérou žil vo vile, ktorú navrhol jeho priateľ zo združenia Devětsil Jaromír Krajcer, pokým ho v máji 1942 nezatklo gestapo.
Vančura patril k autorom ovplyvnených medzivojnovou avantgardou. Stál pri zrode umeleckého združenia Devětsil, ktorému aj krátko predsedal. V rokoch 1924 - 1925 uverejnil poviedky Amazonský proud či Dlouhý, Široký a Bystrozraký, kde sa predviedol originálnym jazykom a nekonvenčnými literárnymi postupmi. Ako príslušník ľavice a od roku 1924 aj člen Komunistickej strany Československa (KSČ), z ktorej ho však v roku 1929 vylúčili pre nesúhlas s Gottwaldovým vedením, sa v prózach Pekař Jan Marhoul (1924) a Pole orná a válečná (1925), prejavil ako kritik sociálnych pomerov v prvej Československej republike (ČSR) a tiež ako protivojnový autor.
V roku 1926 vydal jednu zo svojich najznámejších próz Rozmarné léto, ktorú v roku 1967 do rovnomennej a obľúbenej filmovej podoby pretavil český režisér Jiří Menzel. V humornej novele zachytil Vančura letnú atmosféru kúpeľného mestečka, v ktorom sa počas troch dní traja starí priatelia neúspešne usilujú o náklonnosť krásnej asistentky kúzelníka. Menzel si ako predlohu pre film zvolil aj Vančurov román Konec starých časů (1934), ktorý pod rovnomenným názvom nakrútil v roku 1989.
Po Rozmárnom léte vydal Vančura romány Poslední soud (1929) a Hrdelní pře anebo Přísloví (1930), po ktorých sa predstavil historickou prózou Markéta Lazaorvá (1931). V baladickom a oceňovanom románe o láske Markéty Lazarovej a Mikuláša Kozlíka, pochádzajúcich z dvoch znepriatelených lúpežníckych rodov, prostredníctvom jazyka dokonale zachytil atmosféru stredoveku. Podľa románu v roku 1967 nakrútil rovnomenný film legendárny český filmár František Vláčil. Filmovej podoby sa dočkal aj Vančurov román Útek do Budína (1932), ktorý v roku 2002 nakrútil slovenský režisér Miloslav Luther.
Aj Vančura koketoval v 30. rokoch minulého storočia s filmom. Scenáristicky či režisérsky sa podieľal na snímkach Před maturitou (1932), Na sluneční straně (1933) či Marijka nevěrnice (1934).
Pre deti napísal knihu Kubula a Kuba Kubikula (1931) a ako dramatik sa predstavil divadelnými hrami ako napríklad Nemocná dívka (1928), Alchymista (1931), Jezero Ukereve (1935) alebo Josefina (1941).
V období Protektorátu Čechy a Morava sa aktívne zapojil do odboja, za čo ho v máji v roku 1942 zatklo gestapo.
Vladislava Vančuru, jedného z najoriginálnejších českých spisovateľov, popravili 1. júna 1942 v Prahe, mal 50 rokov. V roku 1946 mu in memoriam udelili titul národný umelec.
Od narodenia spisovateľa, dramatika, filmového scenáristu a režiséra, ktorý sa stal obeťou heydrichiády, uplynie v stredu 23. júna 130 rokov.
Vladislav Vančura sa narodil 23. júna 1891 v Háji pri Opave (dnes Háj ve Slezsku). Pre podnikateľské neúspechy otca sa rodina, v ktorej okrem budúceho spisovateľa vyrastali aj štyri jeho sestry, často sťahovala, až sa napokon usadila v mestečku Davle neďaleko Prahy. To už Vančura končil základnú školu a chystal sa študovať na gymnáziu.
Navštevoval pražské Malostranské gymnázium, ale pre značne laxný prístup k štúdiu a bohémsky spôsob života štúdium prerušil, túžil sa totiž stať maliarom a fotografom. Krátko študoval na pražskej priemyselno - umeleckej škole a pokúšal sa dostať aj na Akadémiu výtvarných umení. To sa mu nepodarilo, a potom ako mu ochorela matka, v roku 1915, aj na jej prianie zmaturoval.
Po roku strávenom na právnickej fakulte prestúpil na lekársku fakultu Karlovej univerzity a štúdium medicíny úspešne ukončil v roku 1921. Počas štúdia sa zoznámil s budúcou manželkou Ludmilou Tuhou, s ktorou si po promócii a uzavretí manželstva otvorili lekársku prax v dnešnej pražskej štvrti Zbraslav. Kraj okolo Vltavy sa pre Vančuru stal veľkým inšpiračným zdrojom pre spisovateľskú prácu, ktorej sa výlučne venoval od roku 1929. S manželkou a dcérou žil vo vile, ktorú navrhol jeho priateľ zo združenia Devětsil Jaromír Krajcer, pokým ho v máji 1942 nezatklo gestapo.
Vančura patril k autorom ovplyvnených medzivojnovou avantgardou. Stál pri zrode umeleckého združenia Devětsil, ktorému aj krátko predsedal. V rokoch 1924 - 1925 uverejnil poviedky Amazonský proud či Dlouhý, Široký a Bystrozraký, kde sa predviedol originálnym jazykom a nekonvenčnými literárnymi postupmi. Ako príslušník ľavice a od roku 1924 aj člen Komunistickej strany Československa (KSČ), z ktorej ho však v roku 1929 vylúčili pre nesúhlas s Gottwaldovým vedením, sa v prózach Pekař Jan Marhoul (1924) a Pole orná a válečná (1925), prejavil ako kritik sociálnych pomerov v prvej Československej republike (ČSR) a tiež ako protivojnový autor.
V roku 1926 vydal jednu zo svojich najznámejších próz Rozmarné léto, ktorú v roku 1967 do rovnomennej a obľúbenej filmovej podoby pretavil český režisér Jiří Menzel. V humornej novele zachytil Vančura letnú atmosféru kúpeľného mestečka, v ktorom sa počas troch dní traja starí priatelia neúspešne usilujú o náklonnosť krásnej asistentky kúzelníka. Menzel si ako predlohu pre film zvolil aj Vančurov román Konec starých časů (1934), ktorý pod rovnomenným názvom nakrútil v roku 1989.
Po Rozmárnom léte vydal Vančura romány Poslední soud (1929) a Hrdelní pře anebo Přísloví (1930), po ktorých sa predstavil historickou prózou Markéta Lazaorvá (1931). V baladickom a oceňovanom románe o láske Markéty Lazarovej a Mikuláša Kozlíka, pochádzajúcich z dvoch znepriatelených lúpežníckych rodov, prostredníctvom jazyka dokonale zachytil atmosféru stredoveku. Podľa románu v roku 1967 nakrútil rovnomenný film legendárny český filmár František Vláčil. Filmovej podoby sa dočkal aj Vančurov román Útek do Budína (1932), ktorý v roku 2002 nakrútil slovenský režisér Miloslav Luther.
Aj Vančura koketoval v 30. rokoch minulého storočia s filmom. Scenáristicky či režisérsky sa podieľal na snímkach Před maturitou (1932), Na sluneční straně (1933) či Marijka nevěrnice (1934).
Pre deti napísal knihu Kubula a Kuba Kubikula (1931) a ako dramatik sa predstavil divadelnými hrami ako napríklad Nemocná dívka (1928), Alchymista (1931), Jezero Ukereve (1935) alebo Josefina (1941).
V období Protektorátu Čechy a Morava sa aktívne zapojil do odboja, za čo ho v máji v roku 1942 zatklo gestapo.
Vladislava Vančuru, jedného z najoriginálnejších českých spisovateľov, popravili 1. júna 1942 v Prahe, mal 50 rokov. V roku 1946 mu in memoriam udelili titul národný umelec.
