Bratislava 31. mája (Teraz.sk) - Sledovanie mozgovej činnosti odhalilo miesta vzniku iluzórnych pocitov, že osoba opustila vlastné telo a pozoruje ho z niektorého miesta v okolí.

Oznámila to štvorčlenná skupina neurovedcov, ktorú viedol Henrik Ehrsson z Karolinska Institutet v Štokholme (Švédsko). Prvým autorom výsledného článku, predbežne uverejneého online v časopise Current Biology, bol jeho kolega doktorand Arvid Guterstam.

Naše vedomie nám sprostredkúva pocit, že sa nachádzame vo vlastnom tele. Nie je to však také samozrejmé, ako by sa zdalo na prvý pohľad.

Snívanie v skeneri

Taký záver vyplynul spomenutým vedcom z pokusov s dobrovoľníkmi v skeneroch mozgovej činnosti. Umelo u nich vytvorili mimotelové ilúzie. Následne ich využili na to, aby účastníkov takpovediac teleportovali do rôznych polôh v miestnosti. Ukázalo sa, že vnímanú polohu možno dekódovať zo vzorov aktivity v špecifických oblastiach mozgu.

Vnem vlastného tela a jeho polohy v priestore je základná vec uvedomovania si existencie seba samého. Natoľko základná, že ju považujeme za samozrejmosť. Mozog sa však pri nej „nadpracuje“. Táto zložitá úloha totiž vyžaduje pospájať informácie z rôznych zmyslov.

Foto: Malin Björnsdotter/Arvid Guterstam

Výskumy na potkanoch preukázali, že v určitých miestach mozgu sa nachádzajú akési „bunky miesta“, pripomínajúce GPS. Zvieraťu signalizujú jeho polohu v miestnosti. Za tento objav bola v roku 2014 udelená Nobelova cena v odbore fyziológie a medicíny.

Ako však v tejto súvislosti funguje ľudský mozog? Aktivujú sa nám pri signalizácii polohy tela v priestore tie isté mozgové oblasti ako potkanom?

Ilúzie v skeneroch

Práve hľadanie odpovedí na tieto otázky motivovalo k novým pokusom. V ich rámci vytvorili mimotelové ilúzie u 15 zdravých dobrovoľníkov v skeneri mozgovej aktivity. Na hlave mali displeje. Videli tak seba i celý mozgový skener z inej časti miestnosti.

Účastníci mali pri pokusoch túto perspektívu: v popredí pozorovali telo cudzieho človeka, kým v pozadí videli vlastné telo, vyčnievajúce z otvoru mozgového skenera. Ilúzia sa navodzovala tak, že vedci sa určitým predmetom dotkli tela účastníka súbežne s totožnými dotykmi tela cudzieho človeka, ktorého účastník videl pred sebou.

Funkčnosť ilúzie preverili nasledovne: Člen tímu ohrozoval telo cudzieho človeka nožom, kým iný člen tímu meral stresovú reakciu účastníka. Ukázalo sa, že hrozba nožom viedla k silnejšiemu poteniu a zvýšenej nervovej aktivite v mozgových centrách strachu v priebehu prežívania ilúzie. To naznačuje, že mozog považoval telo cudzieho človeka za vlastné.

Keď ale vedci ohrozovali telo účastníka veľkým gumenným tupým kladivom, vnímanie ilúzie sprevádzala menšia stresová reakcia. Ako keby pozorované telo patrilo komusi inému.

Mozgová miešačka

„Mozog za pár sekúnd zmieša vnem dotyku a zrakový vstup z novej perspektívy. Výsledkom je ilúzia, že máte telo cudzieho človeka a nachádzate sa v polohe, ktorú toto telo zaujíma v rámci miestnosti, teda mimo vlastného fyzického tela,“ vysvetlil Arvid Guterstam.

Kľúčová súčasť pokusov spočívala vo využití mimotelovej ilúzie na akúsi vnemovú teleportáciu účastníkov medzi rôznymi polohami v skenovacej miestnosti.

Čítanie z mozgu

Metódami rozpoznávania vzorov potom analyzovali mozgovú aktivitu. A skutočne: zistili, že vnímanú vlastnú polohu možno dekódovať zo vzorov aktivity v špecifických oblastiach spánkových a temenných lalokov mozgovej kôry. Preukázali tiež systematickú súvislosť medzi informačným obsahom týchto vzorov a tým, ako živo vnímal účastník ilúziu, že sa nachádza v tej-ktorej špecifickej polohe mimo vlastného tela.

„Pocit, že ste telo umiestnené voľakde v priestore má mimoriadny význam pre naše kontakty s vonkajším svetom. Predstavuje fundamentálny zreteľ ľudského sebauvedomovania. Naše výsledky sú dôležité, lebo sa nimi prvý raz podarilo vymedziť oblastí mozgu, podieľajúce sa na utváraní zmyslovej skúsenosti telesného ja v priestore,“ doplnil Arvid Guterstam.

Vedomie polohy

Jednou z oblastí mozgu, z ktorej sa vedcom podarilo dekódovať polohu vnímanú účastníkmi pokusov, bol hipokampus. Ide o párový orgán spojený s mozgovou kôrou v jej strednom spánkovom laloku. Práve tam odhalil výskum potkanov „bunky miesta“.

„Tento poznatok je osobitne zaujímavý. Ukazuje totiž, že ´bunky miesta´ sa nepodieľajú iba na navigácii pri pohybe a kódovaní pamäte, ale sú dôležité aj pre vytváranie vedomého prežívania polohy tela daného človeka v priestore,“ zhrnul Henrik Ehrsson.
Zdroje: Current Biology online z 30.4. 2015; Komuniké Karolinska Institutet z 30.4. 2015