Luděk Munzar sa narodil 20. marca 1933 v mestečku Nová Včelnice. Vyštudoval Vyššiu hospodársku školu v Hradci Králové. Pôvodne chcel byť vojenským pilotom, v čom ho podporoval aj jeho otec. Nakoniec dal prednosť herectvu a v roku 1952 sa zapísal na Divadelnú fakultu Akadémie múzických umení (DAMU) v Prahe. Školu úspešne ukončil v roku 1956.

Prvý angažmán získal v roku 1956 v Mladej Boleslavi. Hneď nasledujúci rok sa talentovaný herec Munzar objavil na javisku pražského Národného divadla, kde zostal až do roku 1990. Na začiatku kariéry stelesňoval romantických hrdinov a revoltujúcich mladíkov, postupne sa vypracoval na psychologického herca, stvárňujúceho zložité charaktery. V 70. a 80. rokoch dvadsiateho storočia patril k profilovým hercom, ktorí vytvárali podobu Národného divadla.

Vynikal výrazovo bohatým herectvom a mnoho jeho predstavení sa zaradilo do zlatého fondu českého divadelníctva. Postupne sa prepracoval aj k divadelnej réžii. V roku 1989 v Národnom divadle režíroval napríklad hru Lev v zime od amerického dramatika Jamesa Goldmana a súčasne v predstavení hral aj hlavnú postavu Jindřicha II.

Aj televízia a film Munzarovi poskytli početné herecké príležitosti. Prvý raz sa objavil vo filme Dědeček automobil, ktorý nakrútil v roku 1956 Alfréd Radok. Už o dva roka nasledovali snímky Občan Brych (Otakar Vávra), Morálka pani Dulské (Jiří Krejčík) a protialkoholický apel Dnes naposled (Martin Frič). Munzar si zahral vo filmoch Atentát (Jiří Sequens 1964), První den mého syna (Ladislav Helge, 1964), Kočár do Vídně (Karel Kachyňa, 1966), Nahá pastýřka (Jaroslav Mach, 1966) a vo filmovej podobe známeho románu Milana Kunderu Žert (Jaromil Jireš, 1968).

V 70. a 80. rokoch 20. storočia bol rozprávačom v originálnom animovanom filme Karla Zemana Čarodějův učeň (1977), hral v komédii Jak napálit advokáta (Vladimír Čech, 1980) a v snímke Lev s bílou hřívou stvárnil českého skladateľa Leoša Janáčka (Jaromil Jireš, 1986).

V tom čase sa však venoval predovšetkým televíznej a seriálovej tvorbe. Hlavnú úlohu Jakuba Cirkla stvárnil v 13-dielnom televíznom seriáli Synové a dcery Jakuba skláře Jaroslava Dietla.



V ostatných rokoch sa Munzar do pamäti televíznych divákov zapísal napríklad ako sprievodca televíznymi cyklami Rozhlédni se, člověče, Paměť stromů a Zpátky k pramenům. Naposledy si zahral v seriáli Nevinné lži (2013) a v televíznom filme Piknik (2014).

Luděk Munzar bol manželom českej herečky Jany Hlaváčovej a otcom herečky Barbory Munzarovej. Dosky pražského Národného divadla opustil v roku 1990, lebo jeho predstavy o poslaní a smerovaní divadla sa rozchádzali s predstavami nového vedenia divadla. "Môj vzťah k Národnému divadlu bol obrodenecký, národovecký a oni tam začali hrať ako v malom podzemnom divadle. Národné divadlo nie je len budova, to je súčasť nášho kultúrneho dedičstva," vyjadril sa v jednom z rozhovorov. Spolu s ním odišla aj jeho manželka Jana Hlaváčová. Manželia začali chodiť po zájazdoch s programom S Vůní šminek a benzínu a absolvovali vyše 350 predstavení. Neodmietol ani ponuku na rozhlasový cyklus venovaný myšlienkam Karla Čapka, s ktorou ho oslovil jeho dlhoročný priateľ, textár, básnik a novinár František Novotný.

Luděk Munzar bol nadšeným priaznivcom automobilového športu, ale aj lietania, o čom hovorí v knihe Když jsem to slíbil (1998). Napísal tiež knihu riekaniek S vůní vánku po heřmánku (2005), ktorú venoval svojej vnučke. Prestížnu cenu Thálie za celoživotné dielo hercovi udelila česká Herecká asociácia v roku 2012. V rokoch 1995 a 2000 tiež získal Cenu Františka Filipovského za majstrovstvo v dabingu.

Luděk Munzar zomrel 26. januára 2019. V televíznom dokumente, ktorý o ňom nakrútila Česká televízia v roku 2010, povedal: „Herec musí predovšetkým veriť sám sebe a musí si tiež vážiť sám seba. Aby mohol niekoho o niečom presvedčiť."