Bratislava 9. apríla (Teraz.sk) – Najznámejšia rozprávková bytosť vodnej ríše je nepochybne vodník. Ten prvý sa vraj zrodil z padlého anjela, ktorý skončil vo vode. Aspoň tak sa to traduje. Hovorí sa aj, že vodníkom sa mohol stať utopený samovrah alebo človek, ktorý nešťastne skonal pod hladinou.

Vodník je známy vo viacerých kultúrach, a to nielen u Slovanov. Nemci ho volajú wassermann, z čoho vzniklo slovo hastrman. Známy je ale aj ako vodnár, vodný muž či topelec. Jeho obdoba vyskytuje sa aj v japonskom folklóre. Je to tvor menom kappa, ktorý podľa Encyklopédie hrôzy a strachu „vzrastom pripomína desaťročné dieťa a rád útočí na kone“.



V slovenskom ľudovom rozprávaní je vodník zväčša opisovaný ako škriatok podobajúci sa na človeka. Na rozdiel od neho má však medzi prstami blany; občas mohol mať i pazúry či bradu. Typický je pre neho zelený odev, z ktorého mu kvapká voda, a kade chodí, tade necháva za sebou mláky. Takýto vodný chlap sa vraj vyskytoval aj na Liptove okolo sihoti zvanej Kňažka. Raz sa toto čudo vyhuplo jednému pltníkovi na zväzok a ten sa ho tak zľakol, že na mieste zamdlel. Našťastie, vodník ho nestiahol do hlbočiny, ako obyčajne zvykol.

Zo smetí zlato

Okrem toho bolo bežné, že keď niekoho vodník utopil, skryl si jeho dušu do hrnčeka. Ak sa však niekomu podarilo pokrývku nadvihnúť, duše vyleteli von a voda následne vyniesla telá nebohých na hladinu. Hovorí sa aj, že ak sa niekomu podarilo vyniesť smeti z vodníkovho kráľovstva, tie sa nad hladinou premenili na zlato.

Samotný vodník sa však podľa ľudového rozprávania rád mení na koňa. Občas na seba zoberie ale aj inú podobu a príležitostne sa mení aj na nehmotný predmet ako bochník chleba či kameň. Zdržiava sa najmä v močiaroch a rybníkoch, občas aj pri vodných mlynoch. Práve voda mu dáva silu, no na suchu, bez akejkoľvek kvapky, jeho moc vyprcháva.



Vodníci si radi hľadajú ženy, a to i medzi ľuďmi. Nejedno dievča už naháňali a nejedno si vzali i do svojej vodnej ríše. Dokonca si zvyknú i ženy medzi sebou kradnúť. A ak ich nejaká nahnevá, môžu jej zabiť i dieťa, hoc aj ich vlastné. S mužmi si zas zvyknú merať silu. Vodníci ich niekedy premohli a stiahli do hlbín. Inokedy zas vyhrali ľudské ruky, no bol to taký úmorný boj, že zanedlho chlapi zvyčajne od vyčerpania umreli.

Aj vodníci trpeli núdzou

Zle-nedobre dopadol raz jeden mäsiar za to, že vodníkovi prst v obchode odťal. Vodník sa mu vtedy povyhrážal, že za svoj čin zaplatí životom. Vyľakaný mäsiar dával si veľký pozor, aby okolo žiadnej vody neprešiel. Raz ho ale na ceste pochytil obrovský smäd, nuž sa napil zo studne. A tam ho našli i utopeného.

O vodníkovi a mäsiarovi sa zachoval aj príbeh z Hronského Beňadika. Miestnemu mäsiarovi mizla z bitúnku teľacina a sprvoti nevedel prísť na to, kto je tajomný zlodej. Časom sa dozvedel, že ho ožobračuje zelený mužíček, no nikdy sa mu ho nepodarilo usvedčiť. Problém prestal až vtedy, keď robotníci hĺbili Hron a zničili jeho vodné kráľovstvo. A prečo vlastne vodník musel kradnúť mäso? Vodník z tohto príbehu vraj trpel na podvýživu. Povesti totiž vravia, že ak žili v lokalite, kde ľudia netrpeli núdzou, dobre sa im darilo, no ak žili tam, kde ľudia treli biedu, bolo to aj na nich znať.



Niektoré príbehy však hovoria aj o tom, ako si hastrmani a ľudia dobre spolu nažívali. A hoci si kadejaké zbojstvá navyvádzali, dlhoročné vzťahy im mohli zachrániť život. Týkalo sa to najmä rybárov, ktorí sa často vracali na to isté miesto, a tak ich vodníci dobre poznali a občas i oko nad nimi prižmúrili.

Rybári sa často riadili aj podľa farby peny na hladine. Ak bola biela, bolo to dobré znamenie od vodníka. Červená však značila to, aby každý nablízku vzal nohy na plecia, lebo mohol tragicky skončiť. Zväčša ich bolo vídať napoludnie či o polnoci, keď vystupovali na hladinu a odpočívali na brehu vody.

Foto: TASR - Lukáš Furcoň

Ak chceli mať s nimi rybári či mlynári dobré vzťahy, zvykli ich podplácať. Buď im prichystali obľúbené jedlo, alebo im nechali na brehu tabak. "Zachovali sa rozprávania, že vodníkovi treba dokonca priniesť živú obeť, napríklad pri stavbe nového mlyna. Mlynári pravidelne raz do roka vháňali do vody čiernu sviňu ako dar vodníkovi, aby im netrhal hrádzu, prípadne obetovali aj koňa s opentlenou hrivou, pomazaného medom," uvádza kniha Čerti, bosorky a iné strašidlá.

Za kmotra sa oplatí ísť

Vodníci však neboli vždy iba zlí. Neraz sa totiž stalo, že ľudí poprosili, či by im nešli za kmotrov. To sa vraj raz prihodilo i jednému pltníkovi z rodu Matákovie. Dedo sa najskôr obšíval, no nakoniec pristal na ponuku. Vodník mu povedal, že nemusí ísť ani na krst, no za jeho ochotu ho odmení. Povedal mu, aby kopal pod Skalnou päsťou na vrchu Mních. A veru, našiel tam za hrniec toliarov, za čo si s rodinou novú chalupu postavili aj zeme prikúpili.



Štedrú odmenu získala aj jedna babica. Pomohla odrodiť bábätko – vodného princa, ktorého splodil košický vodník a stratená mlynárova dcéra. Tá pre nešťastnú lásku skočila do Hrona, no rieka jej telo nikdy nevyplavila. Až od babice sa starý mlynár dozvedel, že jeho dcéra žije v riečnom kráľovstve pod vŕbou. Zachránil ju práve košický vodník, ktorý zvykol do svojho hrnčeka zachytávať duše utopencov, no keď zbadal krásnu mlynárovu dcéru, hneď sa do nej zaľúbil a za ženu si ju vzal.

Vinou Trenčanov zahynul vodník

Príbeh o tragickej láske vodníka sa viaže k mestu Trenčín. Zelený mužíček zahľadel sa do pernikárky Aničky, ktorá mu lásku opätovala. To sa však nepáčilo ľuďom, a tak jej zapálili dom. Len čo to vodník uvidel, vybehol z Váhu a zo zeme spred domu vytryskol prameň. Tým uhasil chalúpku svojej milej a Aničku zachránil. On sám však pri svojom hrdinskom čine zahynul. Na jeho pamiatku nechali obyvatelia mesta vyhĺbiť studňu presne tam, kde vytryskla voda. Na Štúrovom námestí časom pribudla aj socha vodníka, ktorého pomenovali Valentín.

Foto: TASR - Radovan Stoklasa

Aj k Leopoldovu sa viaže príbeh o vodníkovi. Mestskú pevnosť, dnešné väzenie, vraj tiež staval vodník. Svojím spolupracovníkom sa predstavil ako Hans Wassermann z Bavorska. Mnohí si všimli, že mu nerobí problém pracovať v močiari, že mu nevadia komáre ani pijavice. Oveľa divnejšie im však bolo to, že sa Hans vždy o polnoci vyparil a nadránom vrátil. Mysleli si, že za nejakou dievkou behá, a tak chceli zistiť, ktorá ho tak uchvátila. Rozhodli sa ho teda sledovať. Hans však nezamieril do neďalekého mestečka, ale smerom k Váhu. Len čo prišiel k vode, zakvákal ani žaba a skočil do vody. Ani po vyše hodiny sa nevynoril, a tak si mysleli, že sa utopil. Aké bolo ich prekvapenie, keď Hansa našli ráno ležať v posteli. Dovtípili sa, že Wassermann je vodník z Váhu.



Zdroje: Čerti, bosorky a iné strašidlá, Encyklopédia hrôzy a strachu, Slovenské strašidlá od „A“ po „Ž“, Tovaryšstvo III., slovakianguide.com, visittrencin.sk