Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
K činu sa bez okolkov priznala a mrzelo ju iba jediné, že mŕtvych nebolo viac.
Autor TASR
Praha/Bratislava 10. júla (TASR) - Olga Hepnarová nasadla 10. júla 1973 v Holešoviciach v centre Prahy v bývalom Československu do nákladného auta a zámerne vrazila do skupiny ľudí. Svoj čin považovala za akt pomsty voči spoločnosti, ktorá jej podľa nej celý život ubližovala. Od tragédie, pri ktorej vyhaslo osem ľudských životov, uplynie 45 rokov.
Olga Hepnarová sa narodila 30. júna 1951 v Prahe do rodiny bankového úradníka a zubárky. Zlom v jej chovaní nastal od šiestej triedy základnej školy (ZŠ), kedy sa jej radikálne zmenil prospech v škole. Kvôli problémom bola preradená do paralelnej triedy. V siedmej triede ZŠ sa pokúsila o samovraždu. Zjedla dve balenia liekov a skončila v bezvedomí v nemocnici. Utekala z domu, odmietala chodiť do školy, až skončila v psychiatrickej liečebni v juhočeských Opařanoch. Práve tu ju údajne začali priťahovať ženy.
Neskôr sa vyučila za umeleckú knihárku. Podľa pamätníkov sa bála ľudí a nikdy sa nesmiala. Obrovskú nenávisť skrytú v jej vnútri nikto do osudného dňa netušil. Skôr, než sa Hepnarová odhodlala vraždiť, hodila do schránky listy určené pre vtedajší týždenník Mladý svět a denník Svobodné slovo. Svoj život v nich opísala ako nikdy sa nekončiaci sled utrpenia.
V čase vražedného činu mala len 22 rokov. Dňa 10. júla 1973 si vyhliadla vhodné miesto a bez najmenšieho zaváhania narazila do ľudí čakajúcich na električku. Prenajatý zelený nákladiak pokračoval tridsať metrov po chodníku a narážal do ľudí, ktorí nestihli uskočiť. Po čine Olgy Hepnarovej zomreli priamo na ulici traja dôchodcovia. Ďalší piati podľahli zraneniam neskôr, dvanásť ľudí utrpelo zranenia.
K činu sa Hepnarová bez okolkov priznala a mrzelo ju iba jediné, že mŕtvych nebolo viac. Mestský súd v Prahe ju uznal vinnou z osemnásobnej vraždy a odsúdil ju na trest smrti obesením. Podľa súdu bola za svoj čin plne zodpovedná. Rozsudok prijala bez emócií a uviedla, že sa nebude voči nemu odvolávať.
Na podnet jej matky sa konal odvolací súd na Najvyššom súde Československej socialistickej republiky (NS ČSSR), ktorý však rozsudok potvrdil, ale zrekvalifikoval správanie odsúdenej z trestného činu vraždy na trestný čin všeobecného ohrozenia. Rozsudok bol vykonaný 12. marca 1975 v pražskej väznici na Pankráci. Olga Hepnarová bola poslednou ženou popravenou v Československu (trest smrti bol zrušený v roku 1990).
Spisovateľ Roman Cílek sa pokúsil o sondu do duše ženy, ktorá sa odhodlala na vražedný čin, v knihe pod názvom Olga Hepnarová - Zabíjela, protože neuměla žít (2010). Filmový príbeh poslednej popravenej ženy v Československu, debut českých režisérov Tomáša Weinreba a Petra Kazdu s názvom Já, Olga Hepnarová (2016) sa stal o rok neskôr najúspešnejším českým filmom.
Olga Hepnarová sa narodila 30. júna 1951 v Prahe do rodiny bankového úradníka a zubárky. Zlom v jej chovaní nastal od šiestej triedy základnej školy (ZŠ), kedy sa jej radikálne zmenil prospech v škole. Kvôli problémom bola preradená do paralelnej triedy. V siedmej triede ZŠ sa pokúsila o samovraždu. Zjedla dve balenia liekov a skončila v bezvedomí v nemocnici. Utekala z domu, odmietala chodiť do školy, až skončila v psychiatrickej liečebni v juhočeských Opařanoch. Práve tu ju údajne začali priťahovať ženy.
Neskôr sa vyučila za umeleckú knihárku. Podľa pamätníkov sa bála ľudí a nikdy sa nesmiala. Obrovskú nenávisť skrytú v jej vnútri nikto do osudného dňa netušil. Skôr, než sa Hepnarová odhodlala vraždiť, hodila do schránky listy určené pre vtedajší týždenník Mladý svět a denník Svobodné slovo. Svoj život v nich opísala ako nikdy sa nekončiaci sled utrpenia.
V čase vražedného činu mala len 22 rokov. Dňa 10. júla 1973 si vyhliadla vhodné miesto a bez najmenšieho zaváhania narazila do ľudí čakajúcich na električku. Prenajatý zelený nákladiak pokračoval tridsať metrov po chodníku a narážal do ľudí, ktorí nestihli uskočiť. Po čine Olgy Hepnarovej zomreli priamo na ulici traja dôchodcovia. Ďalší piati podľahli zraneniam neskôr, dvanásť ľudí utrpelo zranenia.
K činu sa Hepnarová bez okolkov priznala a mrzelo ju iba jediné, že mŕtvych nebolo viac. Mestský súd v Prahe ju uznal vinnou z osemnásobnej vraždy a odsúdil ju na trest smrti obesením. Podľa súdu bola za svoj čin plne zodpovedná. Rozsudok prijala bez emócií a uviedla, že sa nebude voči nemu odvolávať.
Na podnet jej matky sa konal odvolací súd na Najvyššom súde Československej socialistickej republiky (NS ČSSR), ktorý však rozsudok potvrdil, ale zrekvalifikoval správanie odsúdenej z trestného činu vraždy na trestný čin všeobecného ohrozenia. Rozsudok bol vykonaný 12. marca 1975 v pražskej väznici na Pankráci. Olga Hepnarová bola poslednou ženou popravenou v Československu (trest smrti bol zrušený v roku 1990).
Spisovateľ Roman Cílek sa pokúsil o sondu do duše ženy, ktorá sa odhodlala na vražedný čin, v knihe pod názvom Olga Hepnarová - Zabíjela, protože neuměla žít (2010). Filmový príbeh poslednej popravenej ženy v Československu, debut českých režisérov Tomáša Weinreba a Petra Kazdu s názvom Já, Olga Hepnarová (2016) sa stal o rok neskôr najúspešnejším českým filmom.
