Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Foto: TASR/Wikipedia
Najväčším teoretickým a programovým prínosom Le Corbusiera bola definícia základných kompozičných princípov funkcionalistickej architektúry, ktoré v roku 1927 zhrnul do piatich bodov.
Autor TASR
Paríž/Bratislava 6. októbra (TASR) – Francúzsky architekt švajčiarskeho pôvodu Le Corbusier tvrdil, že "Architektúra je stav ducha, nie povolanie". Od jeho narodenia uplynie v piatok 6. októbra 130 rokov.
Bol urbanistom, maliarom, sochárom, spisovateľom a tiež spoluzakladateľom purizmu a funkcionalizmu.
Le Corbusier vlastným menom Charles-Édouard Jeanneret-Gris, sa narodil 6. októbra 1887 v meste La Chaux-de-Fonds vo Švajčiarsku. Jeho otec bol maliarom hodinových číselníkov pre miestny hodinársky priemysel a matka bola učiteľkou klavíra. V štrnástich rokoch ho prijali na umeleckú školu v rodnom meste (École d'art v La Chaux), kde sa učil ryteckému umeniu. Jeho učiteľ Charles L'Eplattenier skoro rozpoznal jeho talent a cez umelecké remeslo ho doviedol k architektúre a maliarstvu. Ako sedemnásťročnému mu zaistil zákazku na dom (Villu Fallet), ktorú sám Le Corbusier neskôr označil ako odpornú a nikde ju sám nepublikoval.
Univerzitné architektonické vzdelanie nezískal, ako však sám skonštatoval, aspoň sa nemusel prácne odúčať, čo by sa v škole naučil. V roku 1906 pochopil, že sa chce naplno venovať architektúre a odcestoval za svoj prvý honorár do Talianska študovať tamojšiu architektúru. Ďalší rok strávil v Rakúsku, kde podľahol čaru antikonformizmu. V marci 1908 zostal proti vôli rodičov a L'Eplatteniera v Paríži vo Francúzsku a získal zamestnanie ako kreslič u Augusta Perreta, kde spoznal možnosti železobetónu. Do La Chaux sa vrátil v decembri 1909 a podieľal sa na spoločnosti zaoberajúcej sa rozvojom všetkých oblastí umení. Táto spoločnosť ho vyslala do Nemecka. Vstúpil do ateliéru Petra Behrensa, kde pracoval ako vedúci kreslič a kde stretol ďalšie mená modernizmu – Waletera Gropia a Miesa van der Roha. V máji 1911 opustil Nemecko a vydal sa na niekoľkomesačnú cestu po Balkáne, ktorá ho zaviedla do Grécka, kde ho očaril Partenón na aténskej Akropole.
Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa vrátil do La Chaux-de-Fonds a na výzvu L'Eplatteniera tu pôsobil ako učiteľ na novo založenom architektonickom oddelení domácej umeleckej školy.
V roku 1917 sa natrvalo usadil v Paríži. Intenzívne sa venoval maliarstvu a v roku 1918 prebral vedenie technického úradu. Táto práca ho nútila vyrovnať sa s problémami hospodárstva, racionalizácie a organizácie. S maliarom Amédéom Ozenfantom sa zoznámil v roku 1918. Rozvíjal s ním svoje umelecko-teoretické myšlienky a vydal spolu s ním protikubistický manifest purizmu (manifest Aprés la cubisme). S Ozefantom a básnikom Paulom Derméem v roku 1920 vydával časopis L'Esprit Nouveau. Články boli neskôr zhrnuté do knihy Vers une architecture (1923). Táto kniha sa všeobecne považuje za najdôležitejšie dielo architektonickej teórie 20. storočia. Ozenfant mu dopomohol aj k výberu pseudonymu Le Corbusier, ktorý vznikol pozmenením priezviska niektorého z predkov.
Spolu s bratrancom Pierrom Jeanneretom v roku 1921 otvoril na parížskej Rue de Sévre 35 ateliér, v ktorom pracoval až do konca svojho života. V období rokov 1923-1939 stavali mnohé významné budovy po celom svete (Francúzsko, Švajčiarsko, Nemecko, Rusko, Južná Amerika, Alžírsko a iné). Na Rue de Sévre sa vystriedalo mnoho mladých architektov, istý čas tam pôsobil i mladý slovenský architekt Vladimír Karfík.
Le Corbusier vlastné názory na urbanizmus vyzdvihol a prezentoval v roku 1925 v knihe Urbanisme. Vypracoval množstvo urbanistických štúdií (azda najznámejšou je tzv. Plan Voisin pre Paríž z roku 1925). V roku 1928 založil spolu s najvýznamnejšími architektmi kongres modernej architektúry (Congres International d’Architecture Moderne - CIAM).
Roky po druhej svetovej vojne priniesli Le Corbusierovi prvé veľké realizácie. Na žiadosť francúzskej vlády vznikol v rokoch 1946–1952 obytný blok Unité d’habitation vo francúzskom meste Marseille. v podobnej architektúre pokračoval v iných mestách Francúzska a Nemecka. Dodnes sa však táto architektúra stretáva s ostrou kritikou – najmä pre jej neosobnosť, chlad, a zložitú orientáciu.
Po roku 1950 už žiadne mesto nechcelo akceptovať jeho plány. Napriek tomuto oficiálneho odmietnutiu Le Corbusier začal najproduktívnejšiu časť svojho životu. Venoval sa dobre tvarovateľnému, estetickému pohľadovému betónu v projektoch kaplnky Ronchamp (1954), ženského kláštoru v La Tourette (1957) a v mestskom pláne pre Čandígarh v Indii. Koncom 50. rokov 20. storočia Le Corbusier odišiel zo spoločenského života a svoj čas trávil na chate v Cap Martin na brehu Stredozemného mora.
Le Corbusier zomrel 27. augusta 1965 vo veku 78 rokov po srdcovom infarkte – utopil sa neďaleko francúzskej Riviéry.
Najväčším teoretickým a programovým prínosom Le Corbusiera bola definícia základných kompozičných princípov funkcionalistickej architektúry, ktoré v roku 1927 zhrnul do piatich bodov.
V roku 2016 pridala Organizácia Spojených národov pre vzdelávanie, vedu a kultúru (United Nations Educational, Scientific and Cultural Organization, UNESCO) jeho 17 diel zo siedmich krajín do Zoznamu svetového dedičstva.
Bol urbanistom, maliarom, sochárom, spisovateľom a tiež spoluzakladateľom purizmu a funkcionalizmu.
Le Corbusier vlastným menom Charles-Édouard Jeanneret-Gris, sa narodil 6. októbra 1887 v meste La Chaux-de-Fonds vo Švajčiarsku. Jeho otec bol maliarom hodinových číselníkov pre miestny hodinársky priemysel a matka bola učiteľkou klavíra. V štrnástich rokoch ho prijali na umeleckú školu v rodnom meste (École d'art v La Chaux), kde sa učil ryteckému umeniu. Jeho učiteľ Charles L'Eplattenier skoro rozpoznal jeho talent a cez umelecké remeslo ho doviedol k architektúre a maliarstvu. Ako sedemnásťročnému mu zaistil zákazku na dom (Villu Fallet), ktorú sám Le Corbusier neskôr označil ako odpornú a nikde ju sám nepublikoval.
Univerzitné architektonické vzdelanie nezískal, ako však sám skonštatoval, aspoň sa nemusel prácne odúčať, čo by sa v škole naučil. V roku 1906 pochopil, že sa chce naplno venovať architektúre a odcestoval za svoj prvý honorár do Talianska študovať tamojšiu architektúru. Ďalší rok strávil v Rakúsku, kde podľahol čaru antikonformizmu. V marci 1908 zostal proti vôli rodičov a L'Eplatteniera v Paríži vo Francúzsku a získal zamestnanie ako kreslič u Augusta Perreta, kde spoznal možnosti železobetónu. Do La Chaux sa vrátil v decembri 1909 a podieľal sa na spoločnosti zaoberajúcej sa rozvojom všetkých oblastí umení. Táto spoločnosť ho vyslala do Nemecka. Vstúpil do ateliéru Petra Behrensa, kde pracoval ako vedúci kreslič a kde stretol ďalšie mená modernizmu – Waletera Gropia a Miesa van der Roha. V máji 1911 opustil Nemecko a vydal sa na niekoľkomesačnú cestu po Balkáne, ktorá ho zaviedla do Grécka, kde ho očaril Partenón na aténskej Akropole.
Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa vrátil do La Chaux-de-Fonds a na výzvu L'Eplatteniera tu pôsobil ako učiteľ na novo založenom architektonickom oddelení domácej umeleckej školy.
V roku 1917 sa natrvalo usadil v Paríži. Intenzívne sa venoval maliarstvu a v roku 1918 prebral vedenie technického úradu. Táto práca ho nútila vyrovnať sa s problémami hospodárstva, racionalizácie a organizácie. S maliarom Amédéom Ozenfantom sa zoznámil v roku 1918. Rozvíjal s ním svoje umelecko-teoretické myšlienky a vydal spolu s ním protikubistický manifest purizmu (manifest Aprés la cubisme). S Ozefantom a básnikom Paulom Derméem v roku 1920 vydával časopis L'Esprit Nouveau. Články boli neskôr zhrnuté do knihy Vers une architecture (1923). Táto kniha sa všeobecne považuje za najdôležitejšie dielo architektonickej teórie 20. storočia. Ozenfant mu dopomohol aj k výberu pseudonymu Le Corbusier, ktorý vznikol pozmenením priezviska niektorého z predkov.
Spolu s bratrancom Pierrom Jeanneretom v roku 1921 otvoril na parížskej Rue de Sévre 35 ateliér, v ktorom pracoval až do konca svojho života. V období rokov 1923-1939 stavali mnohé významné budovy po celom svete (Francúzsko, Švajčiarsko, Nemecko, Rusko, Južná Amerika, Alžírsko a iné). Na Rue de Sévre sa vystriedalo mnoho mladých architektov, istý čas tam pôsobil i mladý slovenský architekt Vladimír Karfík.
Le Corbusier vlastné názory na urbanizmus vyzdvihol a prezentoval v roku 1925 v knihe Urbanisme. Vypracoval množstvo urbanistických štúdií (azda najznámejšou je tzv. Plan Voisin pre Paríž z roku 1925). V roku 1928 založil spolu s najvýznamnejšími architektmi kongres modernej architektúry (Congres International d’Architecture Moderne - CIAM).
Roky po druhej svetovej vojne priniesli Le Corbusierovi prvé veľké realizácie. Na žiadosť francúzskej vlády vznikol v rokoch 1946–1952 obytný blok Unité d’habitation vo francúzskom meste Marseille. v podobnej architektúre pokračoval v iných mestách Francúzska a Nemecka. Dodnes sa však táto architektúra stretáva s ostrou kritikou – najmä pre jej neosobnosť, chlad, a zložitú orientáciu.
Po roku 1950 už žiadne mesto nechcelo akceptovať jeho plány. Napriek tomuto oficiálneho odmietnutiu Le Corbusier začal najproduktívnejšiu časť svojho životu. Venoval sa dobre tvarovateľnému, estetickému pohľadovému betónu v projektoch kaplnky Ronchamp (1954), ženského kláštoru v La Tourette (1957) a v mestskom pláne pre Čandígarh v Indii. Koncom 50. rokov 20. storočia Le Corbusier odišiel zo spoločenského života a svoj čas trávil na chate v Cap Martin na brehu Stredozemného mora.
Le Corbusier zomrel 27. augusta 1965 vo veku 78 rokov po srdcovom infarkte – utopil sa neďaleko francúzskej Riviéry.
Najväčším teoretickým a programovým prínosom Le Corbusiera bola definícia základných kompozičných princípov funkcionalistickej architektúry, ktoré v roku 1927 zhrnul do piatich bodov.
V roku 2016 pridala Organizácia Spojených národov pre vzdelávanie, vedu a kultúru (United Nations Educational, Scientific and Cultural Organization, UNESCO) jeho 17 diel zo siedmich krajín do Zoznamu svetového dedičstva.
