Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Michaela Jurovská sa vyprofilovala na uznávanú prekladateľku umeleckej literatúry a dramatických diel z francúzštiny a taliančiny. Venuje sa aj kritickej reflexii umeleckého prekladu.
Autor TASR
Bratislava 26. januára (TASR) – V umeleckom preklade je znalosť cieľového jazyka v istom zmysle dôležitejšia ako znalosť jazyka východiskového, a kde inde sa máme učiť, ak nie u veľkých spisovateľov a spisovateliek? Slovenskú umeleckú či krásnu literatúru treba teda čítať stále, pokiaľ chcete do slovenčiny prekladať, a zároveň treba aj počúvať reč ´ľudu´ či ´ulice´ a vnímať, ako sa cieľový jazyk mení, obohacuje, či ochudobňuje.
Takto popísala prácu prekladateľa Michaela Jurovská. Je podpísaná pod desiatkami prekladov francúzskych a talianskych literárnych a dramatických diel do slovenského jazyka. Rovnako obsiahle je tiež jej publicistické a esejistické dielo. Súčasťou jej bohatej profesionálnej dráhy je potom niekoľkoročné pôsobenie v diplomacii, a tiež prax vysokoškolskej učiteľky.
Vo štvrtok 26. januára bude mať významná prekladateľka, literárna kritička a publicistka Michaela Jurovská 80 rokov.
Michaela Jurovská sa narodila 26. januára 1943 v Bratislave. Vyštudovala francúzštinu a slovenčinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave. Na základe tzv. umiestnenky jej ponúkli prácu učiteľky na východnom Slovensku. Dala však prednosť novinárskemu povolaniu tým skôr, že už od sedemnástich rokov publikovala v rôznych periodikách. "V Smene boli ochotní vziať ma za redaktorku, aj mi to dali na papieri, ktorý som priložila k oficiálnej žiadosti o uvoľnenie z učiteľských služieb," zaspomínala si Jurovská v rozhovore pre literárny časopis Rozum.
Do Smeny nastúpila v roku 1965, krátko pracovala ako jazyková redaktorka, potom získala miesto na sekretariáte a oboznamovala sa so všetkými činnosťami spojenými s vydávaním novín – od redigovania až po odoslanie do tlačiarne. Jedným z jej prvých úspechov bol rozhovor s Dominikom Tatarkom. Spisovateľa stretla náhodou v bratislavskej kaviarni Krym, samotné interview vzniklo na zámku v Budmericiach. Vyšlo s názvom Poučenie z literatúry a Jurovskú ešte dlhé roky spájalo s Dominikom Tatarkom priateľské puto. Počas normalizácie sa pokúšala o jeho návrat do literárneho diania.
Sovietsku inváziu do Československa v auguste 1968 považuje Jurovská dodnes za tragédiu. V tom čase odišla zo Smeny na dva a pol roka trvajúce štipendium v Ústave svetovej literatúry a jazykov Slovenskej akadémie vied (SAV). V období normalizácie bola odbornou asistentkou na Katedre romanistiky Filozofickej fakulty UK a vedeckou ašpirantkou na Katedre slovenskej literatúry UK, pôsobila tiež v slobodnom povolaní. V rokoch 1987 - 1990 pracovala na oddelení prekladovej literatúry Ústavu umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie.
Po Novembri ´89 spoluzakladala Slovenskú spoločnosť prekladateľov umeleckej literatúry (1990), zároveň sa jej otvorila cesta pre vstup do diplomatických služieb. V rokoch 1991 - 1992 zastávala post kultúrnej radkyne na Veľvyslanectve Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR), resp. Slovenskej republiky (1993 - 1996) v Paríži.
Michaela Jurovská sa vyprofilovala na uznávanú prekladateľku umeleckej literatúry a dramatických diel z francúzštiny a taliančiny. Venuje sa aj kritickej reflexii umeleckého prekladu.
Za svoju prácu dostala Cenu vydavateľstva Slovenský spisovateľ (1977 a 1992). Je francúzskou Rytierkou umenia a literatúry (1992) a Rytierkou Rádu hviezdy spolupatričnosti s Talianskom (2004), nositeľkou Ceny Jána Hollého (1986, 2001) a Ceny ministra kultúry SR (2003), ako aj talianskej Ceny Elsy Morante (2012) a Ceny Slovenského centra AICT (Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov) za mimoriadny prínos v oblasti divadla (2016).
Za preklad knihy Borisa Viana Červená tráva získala opäť Cenu Jána Hollého (2019) a o rok neskôr jej udelili Cenu Blahoslava Hečka za celoživotné dielo.
V rozhovore pre TASR pred časom uviedla: "Slovensko zatiaľ nemá nijakú dlhodobú či aspoň strednodobú koncepciu kultúrnej politiky. Umenie a kultúra sa stále u nás vnímajú len ako ozdoba či prívesok, prípadne ako niečo, čo sa robí samo! Pritom cez kultúru, umenie, literatúru si malý národ môže vybaviť všetko, aj veci politické a ekonomické, len to musí robiť dôsledne a cieľavedome."
Zdroj: litcentrum.sk
Takto popísala prácu prekladateľa Michaela Jurovská. Je podpísaná pod desiatkami prekladov francúzskych a talianskych literárnych a dramatických diel do slovenského jazyka. Rovnako obsiahle je tiež jej publicistické a esejistické dielo. Súčasťou jej bohatej profesionálnej dráhy je potom niekoľkoročné pôsobenie v diplomacii, a tiež prax vysokoškolskej učiteľky.
Vo štvrtok 26. januára bude mať významná prekladateľka, literárna kritička a publicistka Michaela Jurovská 80 rokov.
Michaela Jurovská sa narodila 26. januára 1943 v Bratislave. Vyštudovala francúzštinu a slovenčinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave. Na základe tzv. umiestnenky jej ponúkli prácu učiteľky na východnom Slovensku. Dala však prednosť novinárskemu povolaniu tým skôr, že už od sedemnástich rokov publikovala v rôznych periodikách. "V Smene boli ochotní vziať ma za redaktorku, aj mi to dali na papieri, ktorý som priložila k oficiálnej žiadosti o uvoľnenie z učiteľských služieb," zaspomínala si Jurovská v rozhovore pre literárny časopis Rozum.
Do Smeny nastúpila v roku 1965, krátko pracovala ako jazyková redaktorka, potom získala miesto na sekretariáte a oboznamovala sa so všetkými činnosťami spojenými s vydávaním novín – od redigovania až po odoslanie do tlačiarne. Jedným z jej prvých úspechov bol rozhovor s Dominikom Tatarkom. Spisovateľa stretla náhodou v bratislavskej kaviarni Krym, samotné interview vzniklo na zámku v Budmericiach. Vyšlo s názvom Poučenie z literatúry a Jurovskú ešte dlhé roky spájalo s Dominikom Tatarkom priateľské puto. Počas normalizácie sa pokúšala o jeho návrat do literárneho diania.
Sovietsku inváziu do Československa v auguste 1968 považuje Jurovská dodnes za tragédiu. V tom čase odišla zo Smeny na dva a pol roka trvajúce štipendium v Ústave svetovej literatúry a jazykov Slovenskej akadémie vied (SAV). V období normalizácie bola odbornou asistentkou na Katedre romanistiky Filozofickej fakulty UK a vedeckou ašpirantkou na Katedre slovenskej literatúry UK, pôsobila tiež v slobodnom povolaní. V rokoch 1987 - 1990 pracovala na oddelení prekladovej literatúry Ústavu umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie.
Po Novembri ´89 spoluzakladala Slovenskú spoločnosť prekladateľov umeleckej literatúry (1990), zároveň sa jej otvorila cesta pre vstup do diplomatických služieb. V rokoch 1991 - 1992 zastávala post kultúrnej radkyne na Veľvyslanectve Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR), resp. Slovenskej republiky (1993 - 1996) v Paríži.
Michaela Jurovská sa vyprofilovala na uznávanú prekladateľku umeleckej literatúry a dramatických diel z francúzštiny a taliančiny. Venuje sa aj kritickej reflexii umeleckého prekladu.
Za svoju prácu dostala Cenu vydavateľstva Slovenský spisovateľ (1977 a 1992). Je francúzskou Rytierkou umenia a literatúry (1992) a Rytierkou Rádu hviezdy spolupatričnosti s Talianskom (2004), nositeľkou Ceny Jána Hollého (1986, 2001) a Ceny ministra kultúry SR (2003), ako aj talianskej Ceny Elsy Morante (2012) a Ceny Slovenského centra AICT (Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov) za mimoriadny prínos v oblasti divadla (2016).
Za preklad knihy Borisa Viana Červená tráva získala opäť Cenu Jána Hollého (2019) a o rok neskôr jej udelili Cenu Blahoslava Hečka za celoživotné dielo.
V rozhovore pre TASR pred časom uviedla: "Slovensko zatiaľ nemá nijakú dlhodobú či aspoň strednodobú koncepciu kultúrnej politiky. Umenie a kultúra sa stále u nás vnímajú len ako ozdoba či prívesok, prípadne ako niečo, čo sa robí samo! Pritom cez kultúru, umenie, literatúru si malý národ môže vybaviť všetko, aj veci politické a ekonomické, len to musí robiť dôsledne a cieľavedome."
Zdroj: litcentrum.sk
