Lübeck/Bratislava 17. decembra (TASR) - Willy Brandt bol jedným z najvýznamnejších štátnikov 20. storočia. Úzko sa spája s obdobím západonemeckej, takzvanej novej východnej politiky (Ostpolitik) zameranej na zlepšenie vzťahov so Sovietskym zväzom i celým východným blokom.

Ako prvý nemecký politik prosil o odpustenie za fašistické zločiny, keď v decembri 1970 pokľakol pred pomníkom povstania vo varšavskom gete. Bol to práve ten okamih, keď gesto vypovie viac ako slová.

Od narodenia Willyho Brandta, nositeľa Nobelovej ceny za mier, starostu Západného Berlína, nemeckého ministra zahraničných vecí a spolkového kancelára, uplynie v pondelok 18. decembra 110 rokov.

Willy Brandt, pôvodným menom Herbert Ernst Karl Frahm, sa narodil 18. decembra 1913 v meste Lübeck. Ešte počas štúdia na gymnáziu sa stal v 16-tich rokoch členom Sociálnodemokratickej strany Nemecka (Sozialdemokratische Partei Deutschlands, SPD). Po troch rokoch prestúpil do radov ľavicovejšej Socialistickej strany pracujúcich Nemecka (SAPD), do SPD sa opäť vrátil v roku 1944.

Po nástupe fašistov k moci si zmenil meno na Willy Brandt a pred prenasledovaním utiekol do Nórska, odkiaľ pokračoval v boji proti Hitlerovej diktatúre. Keď obsadili nacisti Nórsko, utiekol v roku 1940 do Švédska. V tomto období sa vzdal nemeckého občianstva a získal nórsky pas. Pôsobil ako novinár, spisovateľ a socialistický aktivista.

Do Nemecka sa vrátil po skončení druhej svetovej vojny a v roku 1948 získal opäť nemecké štátne občianstvo. Jeho politický vzostup pokračoval v rámci SPD, v roku 1957 sa stal starostom Západného Berlína. SPD viedol takmer štvrťstoročie - v rokoch 1964 až 1987.

Od začiatku decembra 1966 zastával post ministra zahraničných vecí a vicekancelára v kabinete kresťanského demokrata Kurta Georga Kiesingera. V roku 1969 prišlo v Nemecku po septembrových voľbách do Spolkového snemu (Bundestagu) k zmene moci.

Za prvého sociálnodemokratického spolkového kancelára zvolili Willyho Brandta 21. októbra 1969. Z postu kancelára odstúpil 6. mája 1974, keď jedeného z jeho osobných asistentov Güntera Guillauma odhalili ako východonemeckého špióna.

Willy Brandt, politik zmierenia Západu s Východom, presadzoval novú východnú politiku prostredníctvom zbližovania. Veril, že malými, postupnými krokmi sa dokáže viac ako tvrdým, kritickým postojom. "Malé kroky sú viac ako veľké skoky," vravieval.

Uvedomoval si, že kľúčovým postojom k nemeckej otázke je postoj Moskvy. Sovietsko-nemecká zmluva podpísaná v Katarínskej sále Kremľa 12. augusta 1970 znamenala prelom. "Garantovala všetky dovtedajšie hranice v Európe s dôrazom na hranice Nemeckej demokratickej republiky a Poľska a obidve strany sa v nej zaviazali, že nepoužijú mocenské prostriedky vedúce k ich zmene," napísal vo svojej knihe Rivali a partneri studenej éry historik Slavomír Michálek.

Aj keď zmluva s Moskvou bola podstatne dôležitejšia, oveľa viac zarezonovala vo svetovej tlači návšteva Willyho Brandta v Poľsku. Záber, ktorý obletel 7. decembra 1970 celý svet zachytával pokľaknutie kancelára Brandta pred pomníkom povstania vo varšavskom gete.

Do histórie sa zapísal aj tým, že v júni 1973 ako prvý nemecký kancelár zavítal na štátnu návštevu Izraela.

Za svoju snahu o dobré vzťahy so susednými štátmi, za prínos k politickému uvoľneniu napätia v Európe získal 20. októbra 1971 Nobelovu cenu za mier. Pred ním si ju ako jediný nemecký štátnik prevzal v roku 1926 bývalý kancelár a šéf diplomacie Gustav Stresemann.

Politik, ktorý bojoval proti dvom totalitným režimom - fašizmu a stalinizmu, ale ako nemecký kancelár hľadal zmier s Východom, aby zažehnal rozdelenie Nemecka i Európy, zomrel 8. októbra 1992. Po páde berlínskeho múru a komunistického režimu vo Východnom Nemecku Willy Brandt vyhlásil: "Čo patrí k sebe, nech je spolu."



Zdroj: S. Michálek: Rivali a partneri studenej éry (2017), https://willy-brandt.de, www.willy-brandt-biografie.de