Bratislava 13. mája (TASR) - Zorka Lednárová patrí k slovenským umelcom, ktorí sa preslávili vo svete, ale doma nie sú až takí známi. Sochárka a výtvarníčka vystavuje v Európe, Ázii aj Južnej Amerike. Napriek zdravotnému hendikepu sa dokázala presadiť v umeleckej branži, ktorá je skôr doménou mužov. Fascinujú ju ázijské umelecké metódy a angažovanie sa vo verejnom priestore. Po dlhšom čase vystavuje v Bratislave, kde prezentuje aj svoje kartografické diela. Stačí si vziať iné ako politické ukazovatele a hranice sveta vyzerajú úplne inak, ako sa vyučuje v geografii, povedala v rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky.




-Ste Slovenka, avšak už viac ako dvadsať rokov žijete v zahraničí, v Nemecku. Čo bolo pre vás impulzom, aby ste zmenili krajinu?-

Pôvodne som išla do Nemecka počas vysokej školy študovať na jeden semester. Zapáčil sa mi tamojší spôsob výučby. Na Slovensko som sa vrátila dorobiť si bakalársky diplom a znovu som sa presunula do Nemecka. Vždy ma totiž zaujímalo uplatnenie umenia v rámci verejného priestoru. U nás sa vyučovalo sochárstvo skôr klasickým spôsobom, čo mi dalo výborné základy. V Nemecku sme už počas môjho prvého semestra mali zadanie vytvoriť sochu do verejného priestoru na novom sídlisku. Vyžadovalo si to aj viacero stretnutí s architektmi, plánovačmi a komplexné riešenie ma veľmi zaujalo. Vtedy som si uvedomila, že takéto niečo by som chcela robiť aj v budúcnosti. Preto som napokon doštudovala v Nemecku. Nechcela som tam zostať natrvalo, no ako to už v živote chodí, zoznámila som sa so svojím prvým manželom a k návratu na Slovensko už nedošlo.


-Dočítal som sa, že ste ako študentka vyhrali v Nemecku prestížnu súťaž návrhov vo verejnom priestore na istom sídlisku. No stalo sa to, čo je skôr obvyklejšie pre Slovensko, že vypisovateľ súťaže napokon pridelil objednávku firme svojho rodinného príslušníka. Asi ste to neniesli ľahko...-



Áno, je to pravda a bola som viac ako pobúrená. Zvažovala som aj žalobu, no išlo o najväčšiu spoločnosť v severnom Nemecku v oblasti nehnuteľností a dalo by sa očakávať, že by som sa dlho súdila. Finančne a časovo by sa mi to neoplatilo a preto som upustila od súdneho pokračovania. Zistila som, že rodinkárstvo funguje všade, hoci v nemeckom prostredí to nie je až také časté.


-S odstupom čase neľutujete presun do Nemecka? Pomohlo to vašej umeleckej kariére?-

Určite áno. Hoci musím priznať, že dnes je aj u nás iná situácia. V 90. rokoch som sa cítila na Vysokej škole výtvarných umení trochu obmedzovaná v tom, čo ma bavilo. V Nemecku som mala príležitosť robiť všetko možné, tvorila som grafiku, plastiky, vytvárala som dokonca aj počítačovú hru.

-Istý čas ste pôsobili aj v Číne. Ako na vás pôsobila táto krajina? Fascinuje vás východná kultúra?-

Áno, veľmi. Vždy ma fascinovala Ázia a potom aj Južná Amerika. V tínedžerskom veku som koketovala aj s východnými náboženstvami. V Nemecku som dostala jedinečnú príležitosť spoznať Východ na vlastnej koži. Škola, na ktorej som študovala, mala podpísanú dohodu s Čínskou národnou akadémiou, no za päť rokov tam nevycestoval ani jeden študent. Preto boli radi, keď som sa prihlásila a vycestovala na jeden semester do Číny. Bola to z každej stránky skvelá skúsenosť. Cítila som však jazykovú bariéru, pretože v tom čase sa v Číne prakticky nedalo dohovoriť cudzím jazykom. Všetci rozprávali len po čínsky. Začala som sa učiť čínštinu, aby som si vedela vypýtať základné veci v obchode a podobne. Ľudia a kultúra sú však úplne iní, ako sme zvyknutí my, v Európe. Mali neskutočnú pracovnú morálku a nasadenie. Na stavbách sa pracovalo 24 hodín denne. Veľmi bolo cítiť sociálne rozdelenie obyvateľstva. Ľudia z vidieka boli zväčša jednoduchí robotníci, ktorí nemali takmer žiadnu hodnotu. Naopak, mimoriadne si v Číne cenili umelcov. V škole som zažila, že nás oddeľovali od čínskych študentov, aby zamedzili možnému vplyvu na nich. Mali sme špeciálne triedy určené len pre zahraničných študentov, aby sme domácich nenakazili „imperialistickými myšlienkami“. Citujem jedného čínskeho profesora, s ktorým som sa spriatelila a museli sme sa stretávať potajme, aby z toho nemal problémy.

-Inšpirujú vás skúsenosti, ktoré ste získali v Číne vo vašej tvorbe?-

V Číne som napríklad po prvý raz začala vytvárať kartografické práce. Dostala som sa k tomu vďaka pobytu v hoteli, kde sme boli dokopy zástupcovia 36 národov. Každý piatok som organizovala na streche hotela spoločné večere, vždy s iným národným jedlom a zvykmi. Tak sa predo mnou objavila téma geografie a hraníc medzi štátmi a národmi. Premýšľala som nad tým, čo znamenajú hranice pre ľudí, ktorí migrovali a migrujú bez ohľadu na ne. Veľmi to ovplyvnilo moje myslenie a tvorbu na ďalších desať rokov. Uvedomila som si aj to, že čínske umenie je veľmi estetické. Nejde len o dobrú myšlienku, ale jej prevedenie musí byť pekné, aby dokázalo ľudí zaujať. Naučila som sa veľa rôznych techník, ktoré sa v Európe vôbec nepoužívajú. Rok v Číne mi dal omnoho viac ako akékoľvek štúdium na inej vysokej škole.-


-Hraniciam a kartografii sa venuje vaša bratislavská výstava „Perspective“. Tvorí ju dvanásť kociek, z ktorých sa dá poskladať šesť rôznych máp prezrádzajúcich o súčasnom svete rôzne informácie ako politické rozdelenie, chudoba a podobne. Na čo chcete poukázať?-

Azda každý z nás sa v detstve hral s kockami. Ľudia sa radi hrajú a touto formou ich chcem prinútiť, aby sa zamysleli a videli nejaké súvislosti, napríklad medzi vzdelaním v krajine a ekonomickým rastom. Na mapách sú rôzne indexy. Politické rozdelenie sveta slúži ako východisková pozícia. Ďalej sú tam indexy vzdelania, blahobytu, chudoby vo svete. Vytvorila som aj mapu, kde je každý štát vyznačený typom písma, ktorý sa v ňom používa. Tým sa vytvorili úplne iné hraničné zoskupenia ako v prípade klasického politického rozdelenia. Písmo je pre mňa symbol kultúry. Stačí iný uhol pohľadu na svet a hranice sú takisto úplne iné.

-Keď si ľudia na Západe píšuci latinkou myslia, že je to najrozšírenejšie písmo na svete, tak sa zrejme, podľa vašej mapy, mýlia...-

To sedí. Na tejto mape vidno aj históriu kolonializmu, ako západný svet dobýval jednotlivé krajiny a tie preberali jeho kultúrne zvyky vrátane písma. To, čo dnes vidíme vo svete, je dôsledok európskych výbojov za posledných 500 rokov.

-Ako sa za posledných 20 rokov zmenili krajiny, v ktorých ste žili a pôsobili, teda Slovensko, Nemecko a Čína?-

Čína má za sebou obrovskú zmenu. Zažila som ju ako krajinu, ktorá bola pomerne uzavretá pred západným svetom a v súčasnosti je to pomaly svetový ekonomický líder. Veľmi sa zmenilo aj Slovensko a Nemecko, čo súviselo s politikou, keď sa rozdelilo Československo, a, naopak, zjednotilo Nemecko. Vidno však rozdiely. V Nemecku je veľmi silná verejná mienka a keď príde k nejakej kauze, tak ľudia dajú najavo nespokojnosť a nedovolia, aby sa zamietla pod koberec. To sa o Slovensku, žiaľ, nedá povedať. U nás sa veľa pokazilo počas 90. rokov, keď sa krajina nasmerovala k oligarchistickému systému, čo je veľká škoda, lebo sme mohli byť oveľa ďalej.

-V Nemecku je témou posledných rokov migračná kríza. Ako ho zmenil príchod množstva utečencov, ktorí zostali v krajine?-

Pre Nemcov to nie je nič nové, nie je to prvá migračná vlna v histórii. Po druhej svetovej vojne prišlo do krajiny mnoho obyvateľov balkánskych krajín a Turecka, ktorí prispeli k ekonomickému zázraku v 60. rokoch. Nemci ich cielene pozývali do krajiny, pretože im chýbali pracovné sily. Vidno to aj v súčasnosti. Žijeme v Berlíne a môj syn chodí do triedy s ôsmimi deťmi zo Sýrie. Žiaľ, zároveň s touto migračnou vlnou sa v Nemecku zdvihla aj extrémna pravica, čo je veľké nešťastie, pretože práve táto politika bola v pozadí vypuknutia druhej svetovej vojny. Spomedzi množstva migrantov, ktorí prišli do Nemecka, sa nájdu aj takí, ktorí zneužívajú systém, no ja mám najlepšiu skúsenosť práve s cudzincami. Keď som na ulici a potrebujem pomôcť, sú po ruke, veľmi úctiví a slušní. Pochádzajú z inej kultúrnej oblasti a trvá im, kým pochopia, že ženy majú v Európe iné práva, môžu chodiť po ulici v minisukniach, šoférujú autá, môžu verejne prezentovať svoj názor. K ich integrácii musí prispieť aj nemecká spoločnosť, musí ich trpezlivo učiť, aké pravidlá a zvyklosti vládnu u nás. Toto je omnoho dôležitejšie ako poskytovanie finančnej pomoci. Nemci to už začali chápať. Základom úspešnej integrácie nie je len zvládnutie jazyka, ale aj pochopenie a akceptovanie kultúrnych rozdielov.

-Darí sa to?-

V určitých oblastiach áno. V Nemecku sú mestá, ktoré by bez migrantov zanikli. Ľudia odchádzajú za prácou do veľkomiest a opustené domy sú k dispozícii pre migrantov. Tí ich zveľadili, starší obyvatelia týchto miest ich učia po nemecky, spoločne trávia čas, spoznávajú sa a tak upevňujú komunitu. Vďaka tomu sa viacero malých miest úplne oživilo. Veľké mestá ako Berlín alebo Mníchov sú veľmi anonymné a tam integrácia príliš nefunguje. Migranti vytvárajú veľké komunity, ktoré majú svoje obchody, služby a nehľadajú cesty k majoritnému obyvateľstvu.

-V Bratislave máte aj ďalšiu výstavu „Just a moment“, ktorá sa spája s ťažkým obdobím vo vašom živote, s vážnym ochorením. Jej základom je zápis z EKG, ktorý vidno všade. Vnímate to tak, že ste dostali druhú šancu od života?-

Dlho to vo mne zrelo. Mám v hlave niekoľko projektov, ktoré súvisia s mojím zážitkom na prahu smrti a návratom do života a ktoré by som chcela zrealizovať. Toto je prvý z nich a je to veľmi silná osobná výpoveď. Chcela som ukázať, že život je veľmi krehký. Preto som zvolila porcelán ako materiál, ktorý je na jednej strane krehký, ale aj odolný napríklad voči chemickým vplyvom. Musíme si uvedomiť, že každú chvíľu musíme prežiť naplno, lebo stačí okamih a môže to byť navždy preč. Každá chvíľa je vzácna.

-Je to pre vás spôsob, ako sa vnútorne vyrovnávate s tým, čo sa vám stalo?-

Áno, veľmi dlho som sa cítila menejcenne, keď som ochorela. Nevládala som už toľko pracovať, ako som bola zvyknutá. Mala som pocit, že už nemám takú cenu pre spoločnosť ako predtým. Pochopila som však, že je jedno, či je človek chorý alebo zdravý, každá bytosť je jedinečná a vzácna. Aj preto som využila pri tvorbe tejto výstavy starú japonskú metódu Kintsugi, ktorá spája zlatom polámané kúsky porcelánu a tým zvyšuje ich hodnotu. Je vari niečo zlomené menej krásne?


-Nie je to azda aj symbolické pre našu civilizáciu, že sa stále za niečím ženieme až príde moment, ktorý nás prefacká a usadí späť na zem?-

Ľudia sa ženú za nepodstatnými vecami, zarábať viac peňazí, chodiť viac na dovolenky, mať lepšie autá, telefóny, televízory. V minulosti sa ľudia viac spolu stretávali, držali spolu. Stávajú sa z nás konzumní egoisti. Hodnoty sa úplne posunuli. Na to, aby sa to zmenilo, musí začať každý sám od seba.


-Čo pre vás znamená vystavovať na Slovensku? Ste veľmi známa v zahraničí, no doma ste pomerne málo...-

To je pravda. Čím som však staršia, tým viac sa cítim spätejšia s rodnou krajinou. Začínam mať vnútornú potrebu vrátiť sa. Ak by bola na Slovensku lepšia zdravotná starostlivosť a priateľské prostredie pre vozičkárov, tak by som sa hneď a s veľkou radosťou vrátila späť. V súčasnej situácii by som však nebola slobodným človekom, lebo by som bola viac odkázaná na pomoc druhých.


-Takže nie sme dosť bezbariérová krajina?-

Absolútne nie, ešte sme na míle vzdialení od Nemecka.