Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Preslávil sa najmä filmami režiséra Luisa Buňuela Kráska dňa či Nenápadný pôvab buržoázie.
Autor TASR
,aktualizované Paríž 18. mája (TASR) – Vo veku 94 rokov zomrel francúzsky herec Michel Piccoli. S odvolaním sa na oznámenie jeho rodiny o tom informovala v pondelok agentúra AFP.
Piccoli bol považovaný za jedného z najvšestrannejších francúzskych hercov svojich čias a umeleckú legendu. Preslávil sa najmä filmami režiséra Luisa Buňuela Kráska dňa či Nenápadný pôvab buržoázie. Zahral si aj po boku Brigitte Bardotovej vo filme Pohŕdanie od režiséra Jeana-Luca Godarda z roku 1963.
Michel Piccoli sa narodil 27. decembra 1925 v Paríži. Mal francúzske i talianske korene, jeho rodičia boli hudobníci, otec Henri Piccoli bol huslista, matka Marcelle Expert-Bezançon bola klaviristkou. Ako mladý navštevoval parížske herecké kurzy Cours Simon.
Hneď po 2. svetovej vojne sa začal venovať herectvu. Pred kamerou sa po prvý raz objavil v dnes už zabudnutom dobrodružnom príbehu Čary a kúzla. Počas prvých rokov hral menej významné postavy v množstve filmov, z ktorých možno spomenúť Francúzsky kankán (Jean Renoir, 1955) či snímku Smrť v tejto záhrade (1956). Pri jej nakrúcaní Piccoli prvýkrát spolupracoval so španielskym režisérom Luisom Buňuelom. Nasledovali Čarodejnice zo Salemu (1957), kde vytvorili hlavné postavy Simone Signoret a Yves Montand. Piccoliho s nimi spájalo aj osobné priateľstvo. Vo filme Priatelia na nedeľu Henriho Aisnera (1958) hral po boku mladého začínajúceho Jeana-Paula Belmonda.
Výraznejšie na seba Piccoli upozornil filmom Pohŕdanie z roku 1963, ktorý režíroval Jean-Luc Godard. Hral tu spoločne so slávnou Brigitou Bardotovou a film znamenal prelom v jeho kariére. Hneď v ďalšom roku si zahral v Buňuelovom známom filme Denník komornej – a stal sa Buňuelovým "dvorným hercom", ale tiež blízkym priateľom. Režisér ho vo svojich dielach obsadil dokopy sedemkrát.
Rok 1966 priniesol Piccolimu herecké príležitosti vo filmoch Zlodejka (Jean Chapot), kde hral po boku Romy Schneiderovej, vo filme Bytosti Agnčsa Vardu zasa vytvoril dvojicu s Catherine Deneuveovou. Práve s touto legendárnou herečkou účinkoval aj v Buňuelovom filme Kráska dňa z roku 1967.
Buňuel obsadil Piccoliho aj do svojej s katolíckou vierou polemizujúcej Mliečnej cesty (1969). Pozoruhodný výkon však podal v tom istom roku v snímke Dillinger je mŕtvy, ktorú režíroval Marco Ferreri – väčšinu celovečerného filmu Piccoli odohrá celkom sám a bez slov. Práve Ferreri vytvoril v roku 1973 kontroverzný film Veľká žranica, kde štvoricu zhýralých priateľov stvárnili Michel Piccoli, Marcello Mastroianni, Philipe Noiret a Ugo Tognazzi.
Po epizódnej úlohe v Buňuelovom surrealistickom diele Prízrak slobody (1974) sa Piccoli opäť stretol s Mastroiannim v komédii Zločin a la Neapol (Sergio Corbucci, 1978), tento raz v úlohách slávneho dirigenta a neveľmi úspešného hráča na mandolínu.
S Claudiou Cardinaleovou hral Piccoli v romantickej snímke Dievča v modrom zamate (Alan Bridges, 1978). Z ďalšej dekády možno spomenúť filmy Nech žije život (Claude Lelouch, 1984), či melodramatický príbeh Bolesť lásky (Jacques Deray, 1987), ktorý mali možnosť vidieť diváci aj v slovenských kinách.
V roku 1990 obsadil Piccoliho do hlavnej úlohy filmu Marta a ja český režisér Jiří Weiss. O rok neskôr predviedol svoje herecké majstrovstvo na ploche neuveriteľných štyroch hodín v príbehu maliara Krásna hašterilka režiséra Jacquesa Rivetta. Z tohto obdobia pochádza aj komédia Útek bláznov (Marco Pico, 1993), v ktorej Michel Piccoli spoločne s komikom Pierrom Richardom stvárnili dvojicu pacienta a psychiatra.
Napokon v roku 2011 vytvoril Piccoli už ako 85-ročný úlohu hlavy katolíckej cirkvi v známom filme Máme pápeža! (Habemus papam!) režiséra Nanniho Morettiho – spoločne s ním tu diváci môžu vidieť nemenej slávneho Poliaka Jerzyho Stuhra.
Michel Piccoli získal v roku 1980 hlavnú cenu na Filmovom festivale v Cannes za najlepší mužský herecký výkon vo filme Skok do prázdna (Marco Bellocchio), v roku 1982 bol ocenený na Berlinale za film Zvláštny prípad (Pierre Granier-Deferre). V roku 2011 sa stal držiteľom čestnej Európskej filmovej ceny.
Piccoli bol považovaný za jedného z najvšestrannejších francúzskych hercov svojich čias a umeleckú legendu. Preslávil sa najmä filmami režiséra Luisa Buňuela Kráska dňa či Nenápadný pôvab buržoázie. Zahral si aj po boku Brigitte Bardotovej vo filme Pohŕdanie od režiséra Jeana-Luca Godarda z roku 1963.
TASR pri tejto príležitosti prináša jeho profil.
Michel Piccoli sa narodil 27. decembra 1925 v Paríži. Mal francúzske i talianske korene, jeho rodičia boli hudobníci, otec Henri Piccoli bol huslista, matka Marcelle Expert-Bezançon bola klaviristkou. Ako mladý navštevoval parížske herecké kurzy Cours Simon.
Hneď po 2. svetovej vojne sa začal venovať herectvu. Pred kamerou sa po prvý raz objavil v dnes už zabudnutom dobrodružnom príbehu Čary a kúzla. Počas prvých rokov hral menej významné postavy v množstve filmov, z ktorých možno spomenúť Francúzsky kankán (Jean Renoir, 1955) či snímku Smrť v tejto záhrade (1956). Pri jej nakrúcaní Piccoli prvýkrát spolupracoval so španielskym režisérom Luisom Buňuelom. Nasledovali Čarodejnice zo Salemu (1957), kde vytvorili hlavné postavy Simone Signoret a Yves Montand. Piccoliho s nimi spájalo aj osobné priateľstvo. Vo filme Priatelia na nedeľu Henriho Aisnera (1958) hral po boku mladého začínajúceho Jeana-Paula Belmonda.
Výraznejšie na seba Piccoli upozornil filmom Pohŕdanie z roku 1963, ktorý režíroval Jean-Luc Godard. Hral tu spoločne so slávnou Brigitou Bardotovou a film znamenal prelom v jeho kariére. Hneď v ďalšom roku si zahral v Buňuelovom známom filme Denník komornej – a stal sa Buňuelovým "dvorným hercom", ale tiež blízkym priateľom. Režisér ho vo svojich dielach obsadil dokopy sedemkrát.
Rok 1966 priniesol Piccolimu herecké príležitosti vo filmoch Zlodejka (Jean Chapot), kde hral po boku Romy Schneiderovej, vo filme Bytosti Agnčsa Vardu zasa vytvoril dvojicu s Catherine Deneuveovou. Práve s touto legendárnou herečkou účinkoval aj v Buňuelovom filme Kráska dňa z roku 1967.
Buňuel obsadil Piccoliho aj do svojej s katolíckou vierou polemizujúcej Mliečnej cesty (1969). Pozoruhodný výkon však podal v tom istom roku v snímke Dillinger je mŕtvy, ktorú režíroval Marco Ferreri – väčšinu celovečerného filmu Piccoli odohrá celkom sám a bez slov. Práve Ferreri vytvoril v roku 1973 kontroverzný film Veľká žranica, kde štvoricu zhýralých priateľov stvárnili Michel Piccoli, Marcello Mastroianni, Philipe Noiret a Ugo Tognazzi.
Po epizódnej úlohe v Buňuelovom surrealistickom diele Prízrak slobody (1974) sa Piccoli opäť stretol s Mastroiannim v komédii Zločin a la Neapol (Sergio Corbucci, 1978), tento raz v úlohách slávneho dirigenta a neveľmi úspešného hráča na mandolínu.
S Claudiou Cardinaleovou hral Piccoli v romantickej snímke Dievča v modrom zamate (Alan Bridges, 1978). Z ďalšej dekády možno spomenúť filmy Nech žije život (Claude Lelouch, 1984), či melodramatický príbeh Bolesť lásky (Jacques Deray, 1987), ktorý mali možnosť vidieť diváci aj v slovenských kinách.
V roku 1990 obsadil Piccoliho do hlavnej úlohy filmu Marta a ja český režisér Jiří Weiss. O rok neskôr predviedol svoje herecké majstrovstvo na ploche neuveriteľných štyroch hodín v príbehu maliara Krásna hašterilka režiséra Jacquesa Rivetta. Z tohto obdobia pochádza aj komédia Útek bláznov (Marco Pico, 1993), v ktorej Michel Piccoli spoločne s komikom Pierrom Richardom stvárnili dvojicu pacienta a psychiatra.
Napokon v roku 2011 vytvoril Piccoli už ako 85-ročný úlohu hlavy katolíckej cirkvi v známom filme Máme pápeža! (Habemus papam!) režiséra Nanniho Morettiho – spoločne s ním tu diváci môžu vidieť nemenej slávneho Poliaka Jerzyho Stuhra.
Michel Piccoli získal v roku 1980 hlavnú cenu na Filmovom festivale v Cannes za najlepší mužský herecký výkon vo filme Skok do prázdna (Marco Bellocchio), v roku 1982 bol ocenený na Berlinale za film Zvláštny prípad (Pierre Granier-Deferre). V roku 2011 sa stal držiteľom čestnej Európskej filmovej ceny.
