Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Posledná rozlúčka so známym detským psychológom a praprasynovcom Ľudovíta Štúra sa uskutoční v utorok (8.12.) o 10.30 h v bratislavskom krematóriu.
Autor TASR
Bratislava 5. decembra (TASR) - Vo veku 82 rokov zomrel v piatok (4.12.) vo večerných hodinách známy detský psychológ, profesor Ivan Štúr, praprasynovec Ľudovíta Štúra. TASR o smutnej udalosti informoval syn Rastislav Štúr. Oznámil tiež, že posledná rozlúčka so zosnulým sa uskutoční v utorok (8.12.) o 10.30 h v bratislavskom krematóriu.
Profesor Ivan Štúr vyštudoval telovýchovu na Pedagogickej fakulte v Olomouci (1956), neskôr psychológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1960), kde aj pôsobil. Pre svoje nekompromisné postoje k okupácii Československa v roku 1968, keď vyhlásil, že „vstup vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie považuje za zbytočný, unáhlený a väčšinou obyvateľstva nečakaný“, bol prinútený vzdať sa svojho miesta za vysokoškolskou katedrou. Jeho publikácia o diferenciálnej psychológii vyvolala v 70. rokoch ostrú polemiku a prudkú odmietavú reakciu z radov normalizátorov spoločenských vied. Pre túto knihu bol skritizovaný v denníku Pravda z dôvodu, že citoval 118 západných a len 14 východných autorov. Nepriazeň mocných však nikdy nezlomila jeho presvedčenie o potrebe pravdy a spravodlivosti ako nevyhnutnej podmienky slobodného rozvoja človeka. Aj potom sa dlhodobo občiansky angažoval, o čom okrem iného svedčí aj autorská účasť na kultovej ochranárskej publikácii Bratislava/nahlas. Bol milovníkom prírody a prírode blízkych športov – v prvom rade vodáctva. Na Dunaji a jeho ramenách bol doslova legendou, avšak zároveň patril k zanieteným vyznávačom turistiky a bežiek.
Po období normalizácie viac ako 30 rokov pôsobil na niekdajšej klinike na Bezručovej ulici v Bratislave ako detský psychológ, čo považoval za najaktívnejšie a profesionálne najšťastnejšie obdobie svojho života. V roku 1990 až 1995 sa stal predsedom Vedeckého kolégia SAV pre psychológiu a pedagogiku a zároveň začal prednášať na FF UK. V roku 1999 bol hlavným odborníkom MZ SR pre klinickú psychológiu. Neskôr prednášal aj na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Bol autorom viacerých odborných i populárno-vedeckých kníh, podieľal sa aj na založení Ligy za duševné zdravie.
Napísal knihy Problémy rodiny a školskej výchovy, Dieťa a príroda, Základy diferencionálnej psychológie II, Ľudské mláďa, Pediatrická psychológia, Rozhovory o dospievaní, Metamorfózy života, Podoby života. Vyšla mu poetická kniha O láske a neláske. Jeho posledná kniha Kto chce žiť, nech sa kýve predstavuje rozhovory s novinárkou Denisou Gura Doričovou o jeho názoroch na výchovu, život, vzťahy medzi mužmi a ženami i rodičmi a deťmi, kde okrem iného zdôrazňuje: "Netreba veľmi vychovávať, treba pekne žiť, dieťa sa pridá. Keď si sťažujem na vlastné deti, tak si vlastne sťažujem na to, ako som ich vychoval, ako som s nimi žil." Za základ dobrej výchovy nepovažuje potláčanie zlých vlastností, ale podporovanie tých dobrých. Ako odporca "čiarkovacej" psychológie založenej na testoch a dotazníkoch volil individuálny prístup ku každému osudu a podporoval aktívny postoj k životu. Staval na rozhovore, humore a schopnosti poučiť sa z ťažkostí.
Profesor Ivan Štúr vyštudoval telovýchovu na Pedagogickej fakulte v Olomouci (1956), neskôr psychológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1960), kde aj pôsobil. Pre svoje nekompromisné postoje k okupácii Československa v roku 1968, keď vyhlásil, že „vstup vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie považuje za zbytočný, unáhlený a väčšinou obyvateľstva nečakaný“, bol prinútený vzdať sa svojho miesta za vysokoškolskou katedrou. Jeho publikácia o diferenciálnej psychológii vyvolala v 70. rokoch ostrú polemiku a prudkú odmietavú reakciu z radov normalizátorov spoločenských vied. Pre túto knihu bol skritizovaný v denníku Pravda z dôvodu, že citoval 118 západných a len 14 východných autorov. Nepriazeň mocných však nikdy nezlomila jeho presvedčenie o potrebe pravdy a spravodlivosti ako nevyhnutnej podmienky slobodného rozvoja človeka. Aj potom sa dlhodobo občiansky angažoval, o čom okrem iného svedčí aj autorská účasť na kultovej ochranárskej publikácii Bratislava/nahlas. Bol milovníkom prírody a prírode blízkych športov – v prvom rade vodáctva. Na Dunaji a jeho ramenách bol doslova legendou, avšak zároveň patril k zanieteným vyznávačom turistiky a bežiek.
Po období normalizácie viac ako 30 rokov pôsobil na niekdajšej klinike na Bezručovej ulici v Bratislave ako detský psychológ, čo považoval za najaktívnejšie a profesionálne najšťastnejšie obdobie svojho života. V roku 1990 až 1995 sa stal predsedom Vedeckého kolégia SAV pre psychológiu a pedagogiku a zároveň začal prednášať na FF UK. V roku 1999 bol hlavným odborníkom MZ SR pre klinickú psychológiu. Neskôr prednášal aj na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Bol autorom viacerých odborných i populárno-vedeckých kníh, podieľal sa aj na založení Ligy za duševné zdravie.
Napísal knihy Problémy rodiny a školskej výchovy, Dieťa a príroda, Základy diferencionálnej psychológie II, Ľudské mláďa, Pediatrická psychológia, Rozhovory o dospievaní, Metamorfózy života, Podoby života. Vyšla mu poetická kniha O láske a neláske. Jeho posledná kniha Kto chce žiť, nech sa kýve predstavuje rozhovory s novinárkou Denisou Gura Doričovou o jeho názoroch na výchovu, život, vzťahy medzi mužmi a ženami i rodičmi a deťmi, kde okrem iného zdôrazňuje: "Netreba veľmi vychovávať, treba pekne žiť, dieťa sa pridá. Keď si sťažujem na vlastné deti, tak si vlastne sťažujem na to, ako som ich vychoval, ako som s nimi žil." Za základ dobrej výchovy nepovažuje potláčanie zlých vlastností, ale podporovanie tých dobrých. Ako odporca "čiarkovacej" psychológie založenej na testoch a dotazníkoch volil individuálny prístup ku každému osudu a podporoval aktívny postoj k životu. Staval na rozhovore, humore a schopnosti poučiť sa z ťažkostí.
