Bratislava/San Francisco 18. apríla (TASR) - Tvári boja proti pezinskej skládke odpadov Zuzane Čaputovej dnes večer odovzdajú Goldmanovu environmentálnu cenu. Významné ocenenie dostane za pôsobenie v rámci iniciatívy proti skládke, ako aj za dlhoročnú právnickú prácu v oblasti ochrany životného prostredia.



V rozhovore pre TASR po dnešnom oznámení nominácie zaspomínala na samotnú kauzu a hovorila aj o občianskom aktivizme.

-Pred ôsmimi rokmi ste organizovali prvé veľké protesty proti skládke, dnes si za boj proti nej prevezmete najvýznamnejšie environmentálne ocenenie. Aké boli prvé pocity a myšlienky, keď ste sa to dozvedeli?-

Bolo to predovšetkým obrovské prekvapenie. Cenu som poznala, viem, že je to prestížna svetová cena a bolo to veľmi šokujúce, mala som zmiešané pocity. Ten príbeh sa pre mňa začal pred 16 rokmi a kauza pre mňa trvala 14 rokov, kým sa podarilo dosiahnuť posledné rozhodnutie Najvyššieho súdu. Takže veľká zmes pocitov, pretože je to časť môjho života, veľmi zaujímavá a intenzívna, do toho prišla takáto úžasná správa, takže veľká radosť. Beriem to ako veľkú poctu a veľmi si to vážim.

Foto: TASR/Tomáš Halász

-Aký bude priebeh dnešného odovzdávania ceny?-

Hlavná večerná ceremónia bude o pár hodín v San Franciscu, v stredu bude vo Washingtone to isté v menšom. V San Franciscu to bude ceremónia v San Francisco Opera House, mám vystúpiť s ďakovnou rečou pred 3200 ľuďmi, ktorí sa na nej zúčastnia.

-Čakajú vás teraz aj významné prijatia, kam sa chystáte?-

Budeme prijatí v Bielom dome a Kongrese. Mám možnosť predniesť reč ohľadom toho, čo považujeme za najvýraznejší problém alebo oblasť, ktorú je na Slovensku vhodné riešiť a posunúť dopredu.

-Prípad sa ťahal roky. Boli chvíle, kedy ste ľutovali, že ste sa na to dali?-

Nikdy som to neľutovala. Počas celého toho dlhého obdobia som mala pocit, že to má zmysel a nebolo to vždy spojené s presvedčením, že vyhráme. Často sme, obrazne povedané, boli dole. Napriek tomu som ale mala pocit, že pokiaľ vidím najbližší krok, ktorý môžem a viem urobiť, tak ho jednoducho urobiť musím a má to zmysel. Musela som iba dôverovať tomu, že sa to podarí zvrátiť a vyhrať.

-Jeden čas sa už skládka zavážala aj odpadom. Verili ste vtedy, že sa ju ešte podarí zatvoriť?-

Stále som mala nádej. Bola som presvedčená o tom, že sme v práve, že ak komunita odmieta ďalšiu nezmyselnú záťaž na svojom životnom prostredí, keďže už jedna obrovská skládka v meste je, tak máme právo sa brániť a využívať všetky možné nástroje a prostriedky, aby sme náš pohľad presadili. Takže napriek tomu, že bolo chvíľu obdobie zavážania odpadmi, tak som mala stále nádej, že sa to podarí zvrátiť. A platí, čo som povedala, pokiaľ som videla najbližší krok, tak som do neho šla.

-Prípad povzbudil aj iných, aby sa aktívne zaujímali o dianie vo svojom okolí. Obracali sa na vás ľudia s očakávaním, že ukončíte aj ich problémy?-

Myslím, že áno, malo to aj povzbudzujúci význam pre ďalšie komunity a obyvateľov. V spolupráci s Via Iuris robím na ďalších podobných kauzách, ktoré sa týkajú oblasti životného prostredia, najčastejšie práve odpadového hospodárstva. Veľa vecí sa aj podarilo zastaviť, našťastie, v skoršom štádiu z hľadiska procesu. Veľa nezmyselných prevádzok, ktoré boli pilotné a neexistujú porovnateľné technológie v zahraničí, sa podarilo odvrátiť a na Slovensku nebudú. Teším sa, že tá kauza mala povzbudzujúci efekt aj voči iným obyvateľom na Slovensku, že sa zmobilizovali a zabojovali za svoje práva.

-Stretávali ste sa pre skládku aj s nátlakom či zastrašovaním, aby ste ju neriešili?-

Bol to boj s mocou. A jeho súčasťou je, že čelíme rôznym tlakom a napriek tomu, keď vytrváme a sústredíme sa na pragmatickú rovinu celej kauzy a cesty, tak sa nám cez to podarilo prejsť.

Foto: TASR/Martin Baumann

-Ako by ste zhodnotili stav občianskeho aktivizmu na Slovensku?-

Ako to sledujem aj zo svojej advokátskej praxe, myslím, že ten trend je dobrý. Na jednej strane mám pocit, že sa ľudia zapájajú, že ich neodradí neúspech, ktorý sa niekde inde udeje, a naopak, povzbudí ich úspech, keď sa podarí zvrátiť nejakú vec. Mám tiež pocit, že rastie kvalifikovanosť ľudí, napríklad mojich klientov. Že nám kladú čoraz zložitejšie otázky, sú zorientovanejší vo svojich právach. Veci, ktoré sme pred niekoľkými rokmi museli vysvetľovať, už dnes ľudia vedia a potrebujú pomoc v ďaleko zložitejšom štádiu konaní.

-Ľudia sa na Slovensku dlhé roky nesnažili vo veľkom meniť veci, ktoré sa okolo nich dejú. Prečo to tak bolo a čiastočne aj stále je?-

Myslím, že to plynie aj z minulosti. Ľudia neboli zvyknutí na to, že sa prihlásia o svoje práva a využijú zdromažďovacie, petičné právo a iné veci, ktoré sú im k dispozícii. Nebola kultúra toho, že by bolo možné demonštrovať, protestovať, konfrontovať sa s mocou. Takýto stereotyp myslenia podriadiť sa moci má nesporne vplyv na to, že sa aktivizmu iba učíme. Zároveň si myslím, že to môže súvisieť s veľmi ťažkou vymožiteľnosťou práva. Domôcť sa spravodlivosti u nás trvá dlhé roky a toto môže mať na ľudí postupne odradzujúci a vyčerpávajúci vplyv.

-Čo by ste poradili tým, ktorí sa rozhodnú bojovať s úradmi či vplyvnými podnikateľmi?-

Prvé, čo mi napadne je, nastaviť sa na vytrvalosť. Treba byť vytrvalý, dôverovať tomu, že zmena je možná a ísť za svojím cieľom.