Košice 19. apríla (TASR) - Na Veľký piatok sa nemohlo robiť nič. Napriek tomu existovala povera, na základe ktorej sa v minulosti v tento deň odporúčalo označiť zvieratá a štepiť stromy. Verilo sa, že počas tohto sviatku necítia bolesť. Dodnes sa však udržala tradícia stráženia Božieho hrobu. Pre TASR to povedala etnografka Východoslovenského múzea v Košiciach Klaudia Buganová.

„Kedysi boli na Slovensku väčšie stáda dobytka ako v súčasnosti. Narodili sa už mláďatá a stáda, ktoré sa začali na salaši vytvárať, bolo potrebné označiť vlastníckym znakom gazdu. Robilo sa to v tento deň s vierou, že tieto mláďatká necítia bolesť, lebo Ježiš Kristus leží v hrobe a on tiež necíti bolesť,“ spresnila s tým, že z rovnakého dôvodu sa ľuďom s veľkými ovocnými sadmi odporúčalo štepiť stromy.

Ako pripomenula, kým dnes je Veľký piatok pre viacerých prevažne dňom voľna, kedysi to bol taký deň v roku ako žiaden iný. Okrem iného bol veľký pôst, nesmelo sa robiť nič, pretože by sa mohli „aktivizovať zlé sily“. Ženy v žiadnom prípade nemohli začať chystať nejaké jedlá.

Keďže boli Slováci vo veľkej miere veriacim národom, chodili na obrady a zároveň sa poklonili Božiemu hrobu, pri ktorom bola stráž. „Najmä vo východoslovenskom regióne nesmelo byť to miesto, ktoré sa inštalovalo niekde v chráme, opustené ani na chvíľočku. Pre ľudí v obci boli vypísané 'poradovníky', kto a kedy má prísť k hrobu. Obyčajne mali stráž držať muži. Baníci, hasiči alebo neskôr vojaci držali stráž v uniforme, niekedy mali dokonca aj symbolickú zbraň. Išlo napríklad o drevenú šabľu, prípadne hasičskú striekačku,“ povedala Buganová s tým, že ide o relikt ľudovej zbožnosti, ktorý sa zachováva aj v súčasnosti.

Kulisy a samotné inštalácie takzvaného Božieho hrobu sú podľa jej slov v mnohých farnostiach reprezentatívne a estetické. „V niektorých našich kostoloch existujú ešte drevené kulisy alebo zátarasy, na ktorých sú tí strážcovia namaľovaní. Pochádzajú z baroka alebo dokonca z obdobia renesancie,“ uzavrela.