Bratislava 3. januára (Teraz.sk) - Milan Rastislav Štefánik je náš národný hrdina. Najväčšmi zo všetkých osobností sa zaslúžil o naše národné oslobodenie i o našu štátnosť. Je potešiteľné, že dnes ho takto vnímajú všetky generácie. Bol to vynikajúci astronóm, prezieravý a medzinárodne uznávaný politik, skúsený cestovateľ, disciplinovaný vojak, ktorý to dotiahol až na generála, odvážny pilot francúzskej armády, spoločensky priebojný diplomat, nápaditý vynálezca, znalec a milovník umenia a človek európskeho až svetového formátu, ktorý mal schopnosť dovidieť za „roh vecí“.
História neznáša otázku, čo by bolo keby...? Keby nebol zahynul tragickou smrťou v najlepšom mužskom a mužnom veku a navyše vo chvíli, keď sa napĺňalo jeho celoživotné úsilie. Ale – stalo sa! Všetky reálne i konšpiračné úvahy, ako by to bolo bývalo, keby bol zostal nažive a začal politicky i občiansky pôsobiť, sú už sto rokov bezpredmetné.
Milan Rastislav Štefánik tragicky zomrel pri leteckej havárii 4. mája 1919. V tomto roku si teda pripomíname sté výročie jeho úmrtia. Je to mimoriadne významné výročie. Preto celkom prirodzene pociťujeme emocionálnu i poznávaciu povinnosť, aby sme si práve teraz pripomenuli hrdinský život a dielo tejto našej najvýznamnejšej osobnosti 20. storočia a jednej z najvýznamnejších osobností našich národných dejín.
Na archívnej snímke príslušníci čestnej stráže počas celoslovenskej spomienkovej slávnosti pri príležitosti 99. výročia tragickej smrti generála Milana Rastislava Štefánika na Bradle 5. mája 2018.Foto: TASR/Martin Palkovič
V priebehu prvého pol roka tohto roku budeme publikovať seriál článkov, ktoré v týždňovej periodicite každý štvrtok v publicistickej skratke a s popularizačným zámerom priblížia život a dielo Milana Rastislava Štefánika.
Vo verejnosti je pomerne dobre známy jeden zo Štefánikových výrokov, ktorý môžeme považovať aj za jeho osobné životné krédo. Znie: „Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem!“ Je čas, aby sme si ho opäť pripomenuli a parafrázovane preniesli aj na našu vlasť: „Slovensko sa prebije, lebo sa prebiť chce!“
Pod týmto mottom sa bude niesť aj náš „štefánikovský cyklus“.
*** „Nevyberieš si miesto ani čas,“ povedal básnik a my mu musíme uveriť. Milan Rastislav Štefánik sa narodil v stredu 21. júla 1880 v Košariskách neďaleko Brezovej pod Bradlom v rodine evanjelického farára Pavla Štefánika. Narodil sa nielen uprostred týždňa, ale aj uprostred horúceho leta na fare, ktorá stála vedľa kostola postaveného a vysväteného v roku 1878. Jeho otec Pavel bol prvým kazateľom v tomto chráme. Kostol stál na kraji horného konca dediny, ktorá sa vtedy ešte delila na Horné Košariská a Dolné Košariská. Štefánik sa teda narodil v Horných Košariskách. Ako to už vo vidieckych lokalitách býva, hneď vedľa kostola bol a vlastne dodnes je cintorín. Pripomíname to preto, lebo toto miesto posledného odpočinku miestnych obyvateľov bolo celkom prirodzeným priestorom Štefánikovho detského sveta.
Z druhej strany fary a kostola stála miestna ľudová škola. Postavili ju a otvorili v roku 1840, no v školských rokoch malého Štefánika mala už skoro pol storočia a bola viditeľne poznačená časom, o čom svedčia jej fotografie z konca 19. storočia. Ale učilo sa v nej. Milan Rastislav to mal do školy blízko, len cez dva dvory. Horšie to bolo s jeho spolužiakmi. Škola bola totiž určená pre vzdelávanie detí zo všetkých okolitých kopaničiarskych osád. Chodili do nej chlapci a dievčatá z osád U Štefov, U Plačkov, U Šindelov, U Martinkov, U Mosnákov, z Trvajovej, Lopušnej i z Priepasného, ktoré ležalo na druhej strane Bradla. Pripomíname to preto, lebo Milan Štefánik od útleho detstva spoznával solidaritu sociálne príbuzného kolektívu.
Na archívnej snímke pamätník M. R. Štefánika na nábreží Dunaja na promenáde Eurovea v Bratislave.Foto: TASR/Štefan Puškáš
Žiakov všetkých tried prvého stupňa učil Martin Kostelný, a na Milana nedal dopustiť. Nie preto, že bol farárskym synčekom, ale preto, lebo bol mimoriadne nadaný, talentovaný a nápaditý. No a navyše, a na rozdiel od ostatných detí, od malička mal prístup ku knihám i k umeleckej literatúre a časopisom. Jeho otec totiž patril medzi špičku súčasných slovenských vzdelancov, takže mal bohatú a stále sa rozširujúcu knižnicu. Knihy často pribúdali i na úkor vyššej životnej úrovne jeho rodiny. Už vtedy sa všeobecne vedelo, že Pavel Štefánik je človek aktívnej národnej orientácie, presvedčený Slovák i slavianofil. Bodaj by nie! Jeho krstným otcom nebol nikto iný ako Jozef Miloslav Hurban. Finančne ho podporoval na štúdiách a počas celého života bol i so ženou Annou Jurkovičovou častým hosťom v rodine Pavla Štefánika. Táto skutočnosť výrazne vplývala na budúce postoje nielen Milana Rastislava a na jeho bratov Pavla a Igora, ale aj na neskôr narodených súrodencov.
Mimochodom, Milan Rastislav bol šiestym dieťaťom v rodine Pavla a Albertíny Štefánikovej. Celkove bol z neuveriteľných dvanástich súrodencov, z ktorých sa dospelého veku dožili deviati. Druhý raz mimochodom, Albertína Štefániková, rodená Jurenková, bola mimoriadne krásna deva i žena, čo potvrdzuje fotografia z jej mladších rokov. Niet sa preto čo čudovať, že rodičom Štefánikovcom bolo požehnané až dvanásť detí.
A keď sme už pri tejto krásavici s nekaždodenným krstným menom – Albertína, povedzme si niekoľko viet aj o Štefánikových najbližších predkoch. Štefánikova mama bola dcérou Samuela Jurenku, dobrovoľníckeho kapitána zo Slovenského povstania v rokoch 1848-1849, o ktorom sa traduje, že priestor pre rokovanie i bývanie predstaviteľov prvej Slovenskej národnej rady v Myjave v dome u vdovy Kolényovej v predstihu zabezpečil práve on. No a s touto informáciou išiel potom v ústrety dobrovoľníckym vojom, teda Štúrovi i Hurbanovi, až na slovensko-moravskú hranicu. Narodila sa v apríli 1853 a ako osemnásťročná, teda v roku 1871, sa vydala za Pavla Štefánika. Bola od neho o deväť rokov mladšia. V tejto súvislosti asi nebudeme ďaleko od pravdy, keď naznačíme, že na zoznámení sa tejto dvojice má zásluhu aj Jozef Miloslav Hurban.
Štefánikov otec Pavel sa narodil v októbri 1844 v Krajnom. Jeho otec bol tiež Pavel, a tiež bol evanjelickým farárom. Jeho mama, teda Štefánikova stará mama z otcovej strany, sa volala Ľudovíta Mária a pochádzala z národne orientovanej rodiny Jána Šuleka, známej z revolučných rokov 1848-1849, a to najmä martýrstvom bratov Jaroslava a Viliama Šulekovcov.
Rodinné spoločenstvo Štefánikovcov v Košariskách ešte dotvárala Alžbeta Jurenková, Štefánikova stará mama z maminej strany a svokra Pavla Štefánika. Za slobodna a v prepise do slovenského pravopisu sa volala Hosová. Bola svedkom Milanovho detstva i jeho odchodov na štúdiá a príchodov domov cez prázdniny alebo na výročité sviatky. Mala pomerne veľký vplyv na utváranie jeho vzťahu k ľudovému umeniu, predovšetkým k slovenskej ľudovej piesni. No a jej pronárodná orientácia bola celkom prirodzená, veď jej mužom bol dobrovoľnícky kapitán Samuel Jurenka.
