Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Prečítajte si ďalšiu časť zo série M. R. Štefánik.
Autor TASR
Bratislava 28. februára (Teraz.sk) - Vedecká práca astronóma v Paríži Štefánika napĺňala ľudsky i profesijne. Dôležité bolo, že si vynikajúco rozumel aj so svojím šéfom J. Janssenom, ktorý mal bohaté spoločenské a, povedzme to celkom otvorene, aj politické kontakty. A M. R. Štefánik to elegantne a nenápadne využíval. Aj keď z materiálneho hľadiska nemohol ešte veľmi vyskakovať, na stretnutiach a večierkoch bol vždy dôstojne oblečený a jeho prirodzený pozorovateľský talent ho čoskoro naučil aj diplomatickému správaniu. Napríklad aj vtedy, keď sa zdvorilo prihováral dámam, musel to robiť tak, aby nevzbudil antipatie ich partnerov.
Práca hvezdára čoskoro začala napĺňať aj Štefánikove cestovateľské záujmy. V roku 1906 ešte dvakrát vystúpil na Mont Blanc, aby sa tam zaoberal, ako zaznamenali jeho detailní životopisci, „výskumom telúrnych čiar“. Pre zrozumiteľnosť uvedieme, že „telurizmus je náuka, zaoberajúca sa Zemou ako nebeským telesom vo vzťahu k iným obežniciam“. Spolupráca s astronomickým optikom V. Schaerom pri tomto výskume mu významne prehĺbila vedomosti z optiky. Je prirodzené, že tieto Štefánikove úsilia zaznamenala vedecká komunita nielen astronómov, ale aj vedcov z iných prírodovedných odborov. Čoskoro sa to prejavilo aj veľmi konkrétne.
Predtým však Štefánik absolvoval náročnú cestu na iný kontinent, konkrétne do Turkestanu. Vycestoval v druhej polovici novembra 1906 z Paríža a jej prvá etapa znamenala aj cestu cez milovanú Prahu a ešte milovanejšie Slovensko, ktoré sa chystalo na vianočné sviatky. Potom odcestoval do Petrohradu, odtiaľ do Moskvy a z Moskvy cez Samaru a Taškent do Čerňajeva, kde líšky dávajú dobrú noc, lebo tam sa vtedy končila železnica. No a tam prestúpil na najklasickejší dopravný prostriedok všetkých čias – na ťavu. S karavánou dorazil až do Ura Ťjuby, kde bola vybudovaná dočasná pozorovateľňa. Tam mal pozorovať korónu slnka a jeho zatmenie. Výsledky boli dosť chabé, pretože počasie tentoraz nebolo žičlivé. Štefánika najviac mrzela zamračená obloha v deň zatmenia. Slnko totiž nerado skrýva svoju tvár. Pri zatmení maximálne na sedem a pol minúty. No a práve v tejto chvíli bolo zabalené do ázijských chmár. Je zaujímavé, že napriek takýmto drsným poveternostným podmienkam sa nám z pobytu v Ura Ťjube i Samarkande zachovalo niekoľko dobrých dokumentárnych fotografií.
Z pohľadu našej národnej histórie táto cesta má však väčší význam ako astronomické koordináty z pozorovania čiernej tváre slnka v čase zatmenia. Štefánikov partner pri tomto dobrodružstve, ruský astronóm Ganský ho na spiatočnej ceste zaviedol do Jasnej Poľany, kde ho srdečne privítal nielen gigant svetovej literatúry L. N. Tolstoj, ale v tom čase aj jeho osobný lekár, Slovák a ružomberský rodák, tolstojovec Dušan Makovický.
Mali si čo povedať. A to v materinskej slovenčine. Makovický bol absolventom lekárskej fakulty v Prahe. Aj keď sa ako vysokoškoláci v Prahe minuli, lebo Makovický bol o štrnásť rokov starší a promoval v roku1891, ako študent tiež pôsobil v spolku Detvan. Navyše, ako stredoškoláci sa obaja istý čas vzdelávali v Šoproni. No a Makovický, už ako lekár v Žiline, pozorne sledoval úsilia hlasistov z prvých rokov 20. storočia.
Veľkému spisovateľovi zasa dobre padlo, keď sa zo Štefánikových úst dozvedel, že pozná niektoré jeho diela, ktoré vyšli na Slovensku Makovického zásluhou v edícii Poučné čítanie. Nadšene prikyvoval najmä tomu, že Štefánik čítal aj jeho román Vzkriesenie, ktorý vyšiel na Slovensku v roku 1899 tiež v uvedenej edícii, no v preklade druhého nášho tolstojovca Alberta Škarvana. Nadšenie v ňom vyvolala najmä skutočnosť, že slovenské vydanie, na rozdiel od prvých ruských vydaní, bolo necenzurované, lebo Škarvan ho prekladal z prepašovaného rukopisu. (Ako vidieť, história sa naozaj niekedy opakuje, stačí si spomenúť, ako sa o šesťdesiat rokov neskôr dostali k nám diela Alexandra Solženicyna.)
Štefánikovu návštevu v Jasnej Poľane Makovický neskôr zaznamenal v diele, ktoré u nás poznáme pod názvom Jasnopolianske zápisky. V skutočnosti je to podtitul, oficiálny názov je U Tolstého.
Aj keď Štefánikova cesta do Turkestanu z odborného hľadiska nebola veľmi úspešná, vo vedeckom svete mu priniesla ďalšie uznania. Už samotný fakt jej uskutočnenia vzbudil zaslúžený obdiv. Tak sa stalo, že v priebehu roka mu francúzsky prírodovedec navrhol účasť vo vedeckej výprave na Južný pól. Nešťastím v šťastí kapitalizmu sú však dodnes peniaze. Francúzska vláda odmietla takúto cestu financovať. Štefánikovi tak zostal starý známy Mont Blanc. Na jeho vďačný vrchol vyliezol ešte tri razy a vykonal tam zaujímavé pozorovania. No a blízky vedecký svet si to všimol. Zvolili ho za podpredsedu Spoločnosti montblanských observatórií, keď predsedom sa stal starší Jean Vallot. No rovnako dôležitá, ak nie dôležitejšia, bola skutočnosť, že od tej chvíle začal dostávať pravidelný mesačný plat. A treba povedať, že primeraný jeho činnosti a zásluhám.
A peniaze potreboval. Svoje aj peniaze zámožnejších priateľov. Mal totiž v úmysle vybudovať vlastné observatórium. No nie v chladnej Ázii, ale tam, kde sa dá spoľahnúť na teplo. V roku 1909 sa preto vydal na cestu po severnej Afrike hľadať miesto, kde by mohol uskutočniť svoj plán.
Práca hvezdára čoskoro začala napĺňať aj Štefánikove cestovateľské záujmy. V roku 1906 ešte dvakrát vystúpil na Mont Blanc, aby sa tam zaoberal, ako zaznamenali jeho detailní životopisci, „výskumom telúrnych čiar“. Pre zrozumiteľnosť uvedieme, že „telurizmus je náuka, zaoberajúca sa Zemou ako nebeským telesom vo vzťahu k iným obežniciam“. Spolupráca s astronomickým optikom V. Schaerom pri tomto výskume mu významne prehĺbila vedomosti z optiky. Je prirodzené, že tieto Štefánikove úsilia zaznamenala vedecká komunita nielen astronómov, ale aj vedcov z iných prírodovedných odborov. Čoskoro sa to prejavilo aj veľmi konkrétne.
Predtým však Štefánik absolvoval náročnú cestu na iný kontinent, konkrétne do Turkestanu. Vycestoval v druhej polovici novembra 1906 z Paríža a jej prvá etapa znamenala aj cestu cez milovanú Prahu a ešte milovanejšie Slovensko, ktoré sa chystalo na vianočné sviatky. Potom odcestoval do Petrohradu, odtiaľ do Moskvy a z Moskvy cez Samaru a Taškent do Čerňajeva, kde líšky dávajú dobrú noc, lebo tam sa vtedy končila železnica. No a tam prestúpil na najklasickejší dopravný prostriedok všetkých čias – na ťavu. S karavánou dorazil až do Ura Ťjuby, kde bola vybudovaná dočasná pozorovateľňa. Tam mal pozorovať korónu slnka a jeho zatmenie. Výsledky boli dosť chabé, pretože počasie tentoraz nebolo žičlivé. Štefánika najviac mrzela zamračená obloha v deň zatmenia. Slnko totiž nerado skrýva svoju tvár. Pri zatmení maximálne na sedem a pol minúty. No a práve v tejto chvíli bolo zabalené do ázijských chmár. Je zaujímavé, že napriek takýmto drsným poveternostným podmienkam sa nám z pobytu v Ura Ťjube i Samarkande zachovalo niekoľko dobrých dokumentárnych fotografií.
Z pohľadu našej národnej histórie táto cesta má však väčší význam ako astronomické koordináty z pozorovania čiernej tváre slnka v čase zatmenia. Štefánikov partner pri tomto dobrodružstve, ruský astronóm Ganský ho na spiatočnej ceste zaviedol do Jasnej Poľany, kde ho srdečne privítal nielen gigant svetovej literatúry L. N. Tolstoj, ale v tom čase aj jeho osobný lekár, Slovák a ružomberský rodák, tolstojovec Dušan Makovický.
Mali si čo povedať. A to v materinskej slovenčine. Makovický bol absolventom lekárskej fakulty v Prahe. Aj keď sa ako vysokoškoláci v Prahe minuli, lebo Makovický bol o štrnásť rokov starší a promoval v roku1891, ako študent tiež pôsobil v spolku Detvan. Navyše, ako stredoškoláci sa obaja istý čas vzdelávali v Šoproni. No a Makovický, už ako lekár v Žiline, pozorne sledoval úsilia hlasistov z prvých rokov 20. storočia.
Veľkému spisovateľovi zasa dobre padlo, keď sa zo Štefánikových úst dozvedel, že pozná niektoré jeho diela, ktoré vyšli na Slovensku Makovického zásluhou v edícii Poučné čítanie. Nadšene prikyvoval najmä tomu, že Štefánik čítal aj jeho román Vzkriesenie, ktorý vyšiel na Slovensku v roku 1899 tiež v uvedenej edícii, no v preklade druhého nášho tolstojovca Alberta Škarvana. Nadšenie v ňom vyvolala najmä skutočnosť, že slovenské vydanie, na rozdiel od prvých ruských vydaní, bolo necenzurované, lebo Škarvan ho prekladal z prepašovaného rukopisu. (Ako vidieť, história sa naozaj niekedy opakuje, stačí si spomenúť, ako sa o šesťdesiat rokov neskôr dostali k nám diela Alexandra Solženicyna.)
Štefánikovu návštevu v Jasnej Poľane Makovický neskôr zaznamenal v diele, ktoré u nás poznáme pod názvom Jasnopolianske zápisky. V skutočnosti je to podtitul, oficiálny názov je U Tolstého.
Aj keď Štefánikova cesta do Turkestanu z odborného hľadiska nebola veľmi úspešná, vo vedeckom svete mu priniesla ďalšie uznania. Už samotný fakt jej uskutočnenia vzbudil zaslúžený obdiv. Tak sa stalo, že v priebehu roka mu francúzsky prírodovedec navrhol účasť vo vedeckej výprave na Južný pól. Nešťastím v šťastí kapitalizmu sú však dodnes peniaze. Francúzska vláda odmietla takúto cestu financovať. Štefánikovi tak zostal starý známy Mont Blanc. Na jeho vďačný vrchol vyliezol ešte tri razy a vykonal tam zaujímavé pozorovania. No a blízky vedecký svet si to všimol. Zvolili ho za podpredsedu Spoločnosti montblanských observatórií, keď predsedom sa stal starší Jean Vallot. No rovnako dôležitá, ak nie dôležitejšia, bola skutočnosť, že od tej chvíle začal dostávať pravidelný mesačný plat. A treba povedať, že primeraný jeho činnosti a zásluhám.
A peniaze potreboval. Svoje aj peniaze zámožnejších priateľov. Mal totiž v úmysle vybudovať vlastné observatórium. No nie v chladnej Ázii, ale tam, kde sa dá spoľahnúť na teplo. V roku 1909 sa preto vydal na cestu po severnej Afrike hľadať miesto, kde by mohol uskutočniť svoj plán.
