Bratislava 4. apríla (Teraz.sk) - Roky Prvej svetovej vojny, ktorú dnes nazývajú aj Veľká vojna, boli poznačené mimoriadnym úsilím Milana Rastislava Štefánika. Aby dosiahol svoj cieľ, ktorého obrysy boli s pribúdaním rokov čoraz zreteľnejšie, musel vynaložiť všetky svoje fyzické i duchovné sily. A byť neustále mravným.

Už od začiatku roku 1916 rozohral celý rad diplomatických a politických podujatí. Predovšetkým uvádzal do politických kruhov T. G. Masaryka, ktorý bol podstatne starší a na rozdiel od Beneša predsa len politicky známejší. Jedno z najdôležitejších stretnutí Masaryka, ktoré zorganizoval Štefánik, bolo jeho prijatie francúzskym premiérom A. Briandom. Stalo sa tak 3. februára 1916 a urýchlilo vznik Československej národnej rady, ktorej prvoradou úlohou bolo zjednotiť všetky národne orientované organizácie Slovákov a Čechov, a to nielen vo Francúzsku, ale v celej Európe a, ako ukázal neskorší vývin, aj vo svete. Tomuto úsiliu významne pomohla aj tzv. Clevelandská dohoda, ktorú 23. októbra 1915 podpísali predstavitelia Slovenskej ligy v Amerike – Albert Mamatey a Ivan Daxner a predstavitelia Českého národného združenia v USA. Dohoda predpokladala „spojenie českého a slovenského národa vo federatívnom zväzku s úplnou národnou autonómiou Slovenska“. Všimnime si, že v dohode sa vytrvalo zdôrazňuje svojbytnosť Slovákov a Čechov, čo je v príkrom rozpore s budúcim presadzovaním čechoslovakistického pojmu o jednotnom československom národe.

Predsedom Československej národnej rady sa stal T. G. Masaryk, podpredsedami M. R. Štefánik a český poslanec Durich a generálnym tajomníkom E. Beneš. Logika vecí by hovorila, že vzhľadom na všetky predchádzajúce aktivity predsedom sa mal stať Štefánik. Lenže bolo jasné, že nasledujúce obdobie bude mimoriadne náročné. Bolo treba veľa cestovať, navštevovať frontové línie, spávať vo vlakoch, vo vojenských barakoch a niekedy i v stanoch. Starnúci Masaryk, ktorý ťahal na sedemdesiatku, by to fyzicky nemohol zvládnuť, no a Beneš bol vtedy ešte len politický elév, ktorého málokto poznal. Podobne bol na tom aj poslanec Durich. Hlavná ťarcha tak zostala na Štefánikovi.

V apríli 1916 Štefánik odišiel z poverenia francúzskej vlády do Talianska. Jeho úlohou bolo urovnať napäté vzťahy medzi Srbskom a Talianskom. Bola to delikátna úloha a šalamúnske rozhodnutie francúzskej vlády. Poslali tam síce francúzskeho občana, skúseného Európana, ale na druhej strane Slováka a Slovana. Vyšlo to. Štefánik túto misiu splnil. Čo viac, v Srbsku sa začal jeho systematický nábor rakúsko-uhorských vojakov – Slovanov z radov zajatcov, ale aj z radov bojovníkov v zákopoch, aby prešli na taliansku stranu. A čo je dnes pre takú osobnosť, akou Štefánik vtedy už bol, skoro nepredstaviteľné, Milan Rastislav sadol do lietadla a vykonal niekoľko výzvedných, ale aj propagandistických letov nad frontovými líniami v Rakúsku a vo chvíľach nízkych preletov rozhadzoval tam letáky. Letáky boli napísané po česky a po poľsky, zo slovenčiny prevzal Kuzmányho báseň Kto za pravdu horí...

Ajhľa, takto sa rodia hymny! Strieľali naň z množstva diel, ale nezasiahli ho. Ktovie, možno aj preto, lebo v zákopoch hynuli a krvácali naši a už mali nezmyselného vojnového besnenia plné zuby. Z nášho pohľadu mala táto misia aj veľký politický význam. Štefánikovi sa podarilo presvedčiť talianskych politikov a generálov o možnosti vytvorenia samostatnej česko-slovenskej armády.

Kto veľa utiahne, tomu sa ešte pridá. Tak hútala aj francúzska vláda. V lete 1916 poslala Štefánika do Ruska, aby tam urobil nábor medzi slovenskými a českými zajatcami. Rednúce rady francúzskej armády bolo treba nevyhnutne doplniť. Štefánik dokázal aj toto. Čo viac, Štefánikovi sa podarilo zjednotiť dve skupiny príslušníkov česko-slovenského odboja v Rusku, z ktorých prvá operovala v Petrohrade a druhá v Kyjeve. Podpísali protokol, tzv. Kyjevský zápis, v ktorom vyjadrujú svoju vôľu podriadiť sa Československej národnej rade i súhlas s tým, aby vznikla samostatná česko-slovenská armáda. Treba pripomenúť, že táto politická koncepcia sa páčila aj Rusom, konkrétne náčelníkovi ruského generálneho štábu, generálovi Alexejevovi. No a keďže bola vojna, čo sa páči generálom, musí sa páčiť aj cárovi. V tomto prípade cárovi Mikulášovi, ktorý už cítil ťažký dych blížiacej sa revolúcie. Aj preto s ľahkým srdcom prepustili rakúskych zajatcov, lebo každá kôrka chleba navyše sa rátala.

A aby toho bolo ešte viac, v októbri 1916 Štefánik odcestoval do Rumunska. Aj tam sa mu podarilo s požehnaním rumunského kráľa získať vyše 1400 dobrovoľníkov. Je to neuveriteľné, ale transport s nimi bol už o necelé tri týždne na území Ruska, čo bola v tom čase jediná možná cesta do Francúzska pomimo frontových línií. Neuveriteľné preto, lebo sa písal január 1917 a Rusko bolo na prahu Februárovej revolúcie. Vojna je však plná paradoxov. No a Štefánik prišiel do Francúzska len tesne pred nimi.

Zdá sa, že Štefánik bol v tom období vo svojom politickom živle. Skoro všetko sa mu darilo. A keď sa zvykne dariť, zvykne sa aj máliť. Aj Štefánik chcel pre svoju budúcu a presne definovanú vlasť viac. Preto obrátil svoj zrak až za Atlantik, na americké brehy. A presvedčil o tom aj ostatných kompetentných. Lenže nie je nič presvedčivejšie, ako osobná účasť. Preto vycestoval za oceán.