Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Piatok 20. december 2024Meniny má Dagmar
Milan Rastislav Štefánik, archívne foto Foto: TASR/Reprofoto

Prečítajte si tretiu časť zo série M. R. Štefánik.

Bratislava 17. januára (Teraz.sk) - Viete, kto je váš otec a kto ste vy. Buďte v srdci vždy dobrí Slováci a nehanbite sa za svoju materinskú reč. Profesorov ničím proti sebe nepopudzujte. O kom sa dozviem, že sa hanbí za nás, nech sa viac neopováži prísť domov, lebo ho vypriem sto krokov pred dverami. To sú slová, ktoré povedal otec Pavol Štefánik svojim synom Pavlovi a Milanovi, keď ich vyprevádzal na cestu do škôl. Milana do Šamorína, aby sa tam naučil po maďarsky, a staršieho Pavla na Evanjelické lýceum do Bratislavy, aby ho tam po roku nasledoval aj Milan. Aspoň tak to zaznamenali Štefánikovi životopisci a tak sa to prenieslo aj do histórie.

S rukou na srdci si povedzme, že záverečná výhražná replika otca Štefánika nie celkom pasuje do úst otca a už vôbec nie do úst kazateľa. Dá sa však pochopiť a psychológovia to vysvetlili už dávnejšie: Týmito slovami otec Štefánik chcel prekričať svoje dojatie a potlačiť slzy, ktoré sa mu tlačili pod mihalnice. To chlapi, najmä tí, čo si priveľmi zakladajú na svojej akože mužnosti, zvyknú robiť – svoj cit, ktorý považujú za slabosť, chcú zahriaknuť a prekričať agresívnejším sloganom a niekedy aj vulgárnosťou.

Nás však viac zaujíma otcov odkaz na cestu ako záverečná vyhrážka: „Buďte vždy v srdci dobrí Slováci a nehanbite sa za svoju materinskú reč...“ No a potom jedna zo základných zásad pre začínajúcich študentov: „Profesorov ničím proti sebe nepopudzujte!“ Žiada sa ešte dodať: „A naplno zaberte hneď od začiatku. Lebo tak ako sa prejavíte na začiatku, tak vás budú vnímať počas všetkých rokov štúdia.“

Milan Štefánik si to všetko dobre zapamätal a po svojom pretavil v chlapčenskej mysli. Už dávnejšie totiž vedel, prečo on i jeho bratia majú dve krstné mená. Najstarší brat je Igor Branislav, mladší Paľo, s ktorým ide do školy, je Pavel Svätopluk, potom on – Milan Rastislav a doma zostal zatiaľ najmladší braček Ladislav Dušan. Aj všetky tri sestry majú po dve krstné mená: Ľudmila Albertína, Oľga Ľudevíta, a Elena Antónia. Milan Štefánik už vtedy tušil aj to, že otec ich takto krstí aj zo vzdoru. Veľmi ho totiž rozčúlil matričný zákon, ktorý matrikárom na Slovensku nariaďoval dôsledne pomaďarčovať krstné mená i priezviská novorodencov a niekedy i dospelých, keď sa uchádzali o štátnu službu. S rýdzimi slovenskými a slovanskými menami to mali ťažšie a komplikovanejšie. (Dôsledky tohto zákona pociťujeme dodnes.)

Otec Pavel Štefánik, ako každý správny otec, sa však postaral aj o to, aby to Milan v Šamoríne mal čo najjednoduchšie. Vybavil mu privát u svojho dávnejšieho priateľa Jána Šidu, miestneho notára a advokáta, ktorý si veru neponemčil priezvisko a zostal pri štúrovskom pravopise.

Priznajme, že Milanovi Rastislavovi prvé týždne maďarčina išla dosť ťažko. Veď pri príchode do školy po maďarsky vedel povedať akurát „prosím“ a „ďakujem“. Napriek tomu ho učiteľ neposadil do niektorej z prvých dvoch, v študentskom žargóne nazývaných „somárskych“ lavíc, ktoré bývali vyhradené najslabším žiakom. Akoby bol vytušil, že tie pekné belasé oči chlapca, čo odpútavajú pozornosť od jazvičiek po kiahňach na jeho tvári, skrývajú mimoriadny talent. No a navyše, bol to farársky syn. Dalo sa teda predpokladať, že v takejto rodine jeho vzdelaniu bola venovaná väčšia pozornosť ako chlapcom z rodín mäsiarov, údenárov, pekárov, zeleninárov a iných. Preto ho posadil celkom dozadu medzi tých akože najlepších.

No nebola to celkom pravda. Milan čoskoro zistil, že tí najlepší, sú najlepší aj preto, lebo ich otcovia sa mohli učiteľovi všeličím zavďačiť. Aj preto pobyt v Šamoríne neskôr odbavil týmito slovami: „Spočiatku sme sa nič neučili a náš učiteľ sa nás spytoval iba na naše mená, častejšie na zamestnanie našich otcov. Najlepším žiakom býval údenárov, zeleninárov či statkárov syn. Synovia farára či iných neproduktívnych zamestnaní sa usalašili v posledných laviciach.“

Milan Štefánik sa čoskoro zorientoval v zákonitostiach maďarského jazyka a na polroku už patril medzi najlepších žiakov, a to aj pri konverzácii i pri gramatike. Zdá sa však, že napriek tomu učiteľ, (ktorého meno sme nenašli), bol z neho troška nervózny. Raz mu, no nie z vedomostných dôvodov, povedal: „Z teba nič nebude. Ani tvoj otec ťa nepochová, lebo ty skončíš na šibenici!“ Nevieme, prečo mu to povedal. Dospelý Štefánik nám to nevysvetlil. A tak sa môžeme len konšpiratívne domnievať: vari pán učiteľ kdesi v hĺbke duše cítil a tušil, že tento „malý, útly, bledý svetlovlasý chlapec“ raz zamáva dejinami a stane sa rozhodujúcou osobnosťou podstatných zmien v stredoeurópskom, ale i celoeurópskom priestore?

Žiak Štefánik strávil v Šamoríne celý školský rok 1889-1890 prakticky bez prerušenia. Len Vianoce 1889 a vari aj prvé dni roku 1890 prežil uprostred rodiny v Košariskách a na zasneženej stráni pod Bradlom, netušiac, že tento raz bude symbolom jeho hrdinského života.