Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Prečítajte si ďalšiu časť zo série M. R. Štefánik.
Autor Teraz.sk
Bratislava 7. marca (Teraz.sk) - Každé zlo je aj na niečo dobré. M. R. Štefánik si na cestách po Turkestane a Rusku v rokoch 1906 – 1907 užil zimy a mrazov vyše hlavy. Už vtedy mal problémy so zdravím, správne mu neslúžil hlavne zažívací trakt, a tak cesta do Ázie z tohto pohľadu bola dosť riziková. Ukázalo sa však, že namiesto vystupňovania ťažkostí sa podľa všetkého otužil. Ktovie, možno to bola aj preto, že si dožičil kobylieho mlieka, známeho ako kumys.
Možno práve aj preto si v rokoch 1907-1908 „dožičil“ ešte tri výstupy na Mont Blanc. Najväčšou odmenou mu bolo, že jeho pozorovania si vysoko cenila vedecká komunita nielen vo Francúzsku, ale aj v širšom európskom okolí. Veľkého uznania sa mu dostalo aj zato, že pomohol zaratovať observatórium na vrchole Mont Blancu, pod ktorým sa začala prehlbovať prirodzená trhlina.
V tomto období Štefánikovým ambíciám narástli krídla. Zaumienil si, že s finančnou podporou priateľov i vládnych kruhov vybuduje modernú hvezdáreň, ale mimo Európy a v teplejších a slnečnejších krajinách. Na tento zámer sa mu núkala najmä severná Afrika. Dlho neváhal a v roku 1909 sa vybral na cesty. Po kolísaní sa na lodi v Stredozemnom mori, ktoré každý deň hrozilo morskou chorobou, v Alžíri ako v štáte i v Alžíri ako prístavnom meste, prestúpil na „živú kolísku“, čiže na ťavu.
Deväť dní sa na nej trmácal do Tunisu, konkrétne do historického mesta Kartága, aby na vlastné oči uvidel jeho slávne zrúcaniny. Cestou spoznáva aj miestnych obyvateľov púšte, biednych Berberov a zanechá to v ňom hlboký dojem sociálneho charakteru. Tejto skutočnosti môžeme bez zaváhania uveriť. No priam neuveriteľné je, že Štefánik sa počas tejto cesty naučil po arabsky. Ak je to pravda, potom musíme osobnosti M. R. Š. pripísať aj talent polyglota, o čom sa veľa nenapísalo, ak vôbec.
Tunis a Kartágo boli z chrbta ťavy úžasné, ale dobré podmienky na vybudovanie hvezdárne tam nenašiel. Preto sa vybral okolo Téb ešte hlbšie na juh, do Ghardayatu. Ale ani tam nepochodil. Trochu sklamaný, ale obohatený o nesmierne cenné cestovateľské poznania s historickým pozadím a - otvorene povedzme, že aj o poľovnícke zážitky, sa vrátil cez Maltu a hore Talianskom ešte v tom roku do svojho vtedy už trvalého bydliska – do Paríža.
Vedecké úspechy, poznania z dobrodružných ciest i stále väčšie jazykové znalosti ho priviedli na myšlienku uchádzať sa v tomto čase o francúzske štátne občianstvo. No štátne občianstvo sa dodnes, a dokonca všade na svete vybavuje dosť zložito. Nejaký čas si musel ešte počkať a dokázať ešte viac.
Ale bolo to na dobrej ceste. Svedčí o tom fakt, že centrálny meteorologický inštitút v Paríži mu začiatkom roku 1910 navrhol vedeckú cestu na ostrov Tahiti. Jeho úlohou malo byť pozorovanie návratu Halleyho kométy a v nasledujúcom roku zatmenie Slnka na neďalekom ostrove Vavau. Štefánikovo srdce zaplesalo. Vedel, že časove to bude náročná cesta, no taká príležitosť sa neodmieta, ani neodkladá. Štefánik teda súhlasil a navyše prisľúbil, že na Tahiti sa pokúsi vybudovať stále observatórium.
Cesta až kdesi do stredu Tichého oceánu bola dlhá, namáhavá, ale Štefánik sa nenudil. Hviezdna obloha nad oceánom je pre astronómov veľkým požehnaním. Každý deň do noci vysedával na palube a do notesa si zaznamenával pohyby najjasnejších hviezd a premýšľal, ako ho na ostrove prijmú.
Ostrov Tahiti v Polynézii bol už vtedy dlhodobou francúzskou kolóniou v polynézskom súostroví a na ten čas bol celkom prijateľne civilizovaný. Na ostrove vládol guvernér, volal sa Bonhour, ktorý už o Štefánikovom príchode vedel a ten ho na jednej z prístavných zátok ostrova aj oficiálne privítal ako francúzskeho vedca. Na ostrove už bola udomácnená koloniálna správa i oddiel francúzskej polície, dokonca i niekoľko podnikateľov. No a v prístave vždy kotvila nejaká loď, z ktorej sa nadšene vyrojovali francúzski námorníci. No a dôvtipný Štefánik hneď pochopil prečo. Stačilo mu uvidieť niekoľko striedmo oblečených domorodých krásavíc a všetko bolo jasné.
Ako sme už raz spomenuli, pre Štefánika aj práca bola ženského rodu. Lenže – človek mieni a príroda mení. Pozorovanie preletu Halleyho kométy popred Slnko nebolo vydarené. Aj tam, kde by ste čakali po celý rok čistú oblohu, ako na zlosť práve vtedy priplávali nečakané a možno aj trochu žiarlivé mraky. Štefánika to dosť hnevalo, no čo mohol robiť. Od začiatku sa preto sústredil na vybudovanie hvezdárne. A podarilo sa mu to. Po dočasnom, len „stanom“ zakrytom priestore vybudoval na ten čas a na ostrovné podmienky moderné observatórium už s typickou kupolou, ktorá už zďaleka prezrádza účel budovy. Treba dodať, že Štefánik prišiel na ostrov pomerne slušne vybavený hvezdársko-optickými prístrojmi. Okrem toho, po obvode celého ostrova zriadil osem meteorologických staníc, v ktorých pracovali miestni obyvatelia. On ich to naučil. Tak môžeme zaznamenať ďalšiu Štefánikovu schopnosť, a tou sú vlastnosti, ktoré by mali po celý život sprevádzať každého pedagóga.
Zo Štefánikovho pobytu na ostrove sa nám zachoval celý rad fotografií. Tak máme naveky k dispozícii presnú predstavu Štefánikovej hvezdárne i zábery z prekrásnej ostrovnej prírody so Štefánikom v plenéri, napríklad pri rybačke, ale aj počas jazdy na koni. Zdá sa, že to bolo „najrajskejšie“ obdobie Štefánikovho života.
Možno práve aj preto si v rokoch 1907-1908 „dožičil“ ešte tri výstupy na Mont Blanc. Najväčšou odmenou mu bolo, že jeho pozorovania si vysoko cenila vedecká komunita nielen vo Francúzsku, ale aj v širšom európskom okolí. Veľkého uznania sa mu dostalo aj zato, že pomohol zaratovať observatórium na vrchole Mont Blancu, pod ktorým sa začala prehlbovať prirodzená trhlina.
V tomto období Štefánikovým ambíciám narástli krídla. Zaumienil si, že s finančnou podporou priateľov i vládnych kruhov vybuduje modernú hvezdáreň, ale mimo Európy a v teplejších a slnečnejších krajinách. Na tento zámer sa mu núkala najmä severná Afrika. Dlho neváhal a v roku 1909 sa vybral na cesty. Po kolísaní sa na lodi v Stredozemnom mori, ktoré každý deň hrozilo morskou chorobou, v Alžíri ako v štáte i v Alžíri ako prístavnom meste, prestúpil na „živú kolísku“, čiže na ťavu.
Deväť dní sa na nej trmácal do Tunisu, konkrétne do historického mesta Kartága, aby na vlastné oči uvidel jeho slávne zrúcaniny. Cestou spoznáva aj miestnych obyvateľov púšte, biednych Berberov a zanechá to v ňom hlboký dojem sociálneho charakteru. Tejto skutočnosti môžeme bez zaváhania uveriť. No priam neuveriteľné je, že Štefánik sa počas tejto cesty naučil po arabsky. Ak je to pravda, potom musíme osobnosti M. R. Š. pripísať aj talent polyglota, o čom sa veľa nenapísalo, ak vôbec.
Tunis a Kartágo boli z chrbta ťavy úžasné, ale dobré podmienky na vybudovanie hvezdárne tam nenašiel. Preto sa vybral okolo Téb ešte hlbšie na juh, do Ghardayatu. Ale ani tam nepochodil. Trochu sklamaný, ale obohatený o nesmierne cenné cestovateľské poznania s historickým pozadím a - otvorene povedzme, že aj o poľovnícke zážitky, sa vrátil cez Maltu a hore Talianskom ešte v tom roku do svojho vtedy už trvalého bydliska – do Paríža.
Vedecké úspechy, poznania z dobrodružných ciest i stále väčšie jazykové znalosti ho priviedli na myšlienku uchádzať sa v tomto čase o francúzske štátne občianstvo. No štátne občianstvo sa dodnes, a dokonca všade na svete vybavuje dosť zložito. Nejaký čas si musel ešte počkať a dokázať ešte viac.
Ale bolo to na dobrej ceste. Svedčí o tom fakt, že centrálny meteorologický inštitút v Paríži mu začiatkom roku 1910 navrhol vedeckú cestu na ostrov Tahiti. Jeho úlohou malo byť pozorovanie návratu Halleyho kométy a v nasledujúcom roku zatmenie Slnka na neďalekom ostrove Vavau. Štefánikovo srdce zaplesalo. Vedel, že časove to bude náročná cesta, no taká príležitosť sa neodmieta, ani neodkladá. Štefánik teda súhlasil a navyše prisľúbil, že na Tahiti sa pokúsi vybudovať stále observatórium.
Cesta až kdesi do stredu Tichého oceánu bola dlhá, namáhavá, ale Štefánik sa nenudil. Hviezdna obloha nad oceánom je pre astronómov veľkým požehnaním. Každý deň do noci vysedával na palube a do notesa si zaznamenával pohyby najjasnejších hviezd a premýšľal, ako ho na ostrove prijmú.
Ostrov Tahiti v Polynézii bol už vtedy dlhodobou francúzskou kolóniou v polynézskom súostroví a na ten čas bol celkom prijateľne civilizovaný. Na ostrove vládol guvernér, volal sa Bonhour, ktorý už o Štefánikovom príchode vedel a ten ho na jednej z prístavných zátok ostrova aj oficiálne privítal ako francúzskeho vedca. Na ostrove už bola udomácnená koloniálna správa i oddiel francúzskej polície, dokonca i niekoľko podnikateľov. No a v prístave vždy kotvila nejaká loď, z ktorej sa nadšene vyrojovali francúzski námorníci. No a dôvtipný Štefánik hneď pochopil prečo. Stačilo mu uvidieť niekoľko striedmo oblečených domorodých krásavíc a všetko bolo jasné.
Ako sme už raz spomenuli, pre Štefánika aj práca bola ženského rodu. Lenže – človek mieni a príroda mení. Pozorovanie preletu Halleyho kométy popred Slnko nebolo vydarené. Aj tam, kde by ste čakali po celý rok čistú oblohu, ako na zlosť práve vtedy priplávali nečakané a možno aj trochu žiarlivé mraky. Štefánika to dosť hnevalo, no čo mohol robiť. Od začiatku sa preto sústredil na vybudovanie hvezdárne. A podarilo sa mu to. Po dočasnom, len „stanom“ zakrytom priestore vybudoval na ten čas a na ostrovné podmienky moderné observatórium už s typickou kupolou, ktorá už zďaleka prezrádza účel budovy. Treba dodať, že Štefánik prišiel na ostrov pomerne slušne vybavený hvezdársko-optickými prístrojmi. Okrem toho, po obvode celého ostrova zriadil osem meteorologických staníc, v ktorých pracovali miestni obyvatelia. On ich to naučil. Tak môžeme zaznamenať ďalšiu Štefánikovu schopnosť, a tou sú vlastnosti, ktoré by mali po celý život sprevádzať každého pedagóga.
Zo Štefánikovho pobytu na ostrove sa nám zachoval celý rad fotografií. Tak máme naveky k dispozícii presnú predstavu Štefánikovej hvezdárne i zábery z prekrásnej ostrovnej prírody so Štefánikom v plenéri, napríklad pri rybačke, ale aj počas jazdy na koni. Zdá sa, že to bolo „najrajskejšie“ obdobie Štefánikovho života.
