Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Prečítajte si ďalšiu časť zo série M. R. Štefánik.
Autor Teraz.sk
Bratislava 21. februára (Teraz.sk) - Milan Rastislav Štefánik bol z tých ľudí, ktorí vedia, čo chcú a sú presvedčení, že to aj dosiahnu. A podľa toho aj konajú. V októbri 1904 zavŕšil vysokoškolské štúdium v Prahe. Ešte s teplým diplomom vo sviatočných šatoch si uvedomil, že čarovný študentský svet sa preň definitívne skončil a že nastáva nová a rozhodujúca etapa jeho života. A preto nechcel strácať vzácny čas. Rýchlo sa rozlúčil s pražskými priateľmi i s platonickými láskami a v polovici novembra, presne 17. novembra, odcestoval do Paríža. Ani nevieme, kto sa s ním prišiel rozlúčiť na stanicu. Odchádzal do Paríža, mesta svojich snov, ktoré sa v tom čase už skoro dve desaťročia pýšilo Eiffelovou vežou.
Odchádzal s malou dušičkou, no s nesmiernym odhodlaním. Trápilo ho, že s francúzštinou si ešte celkom nepotykal, no na druhej strane ho hriali dva odporúčajúce listy od českého fyzika a astronóma Karla Zengera pre vtedy významných európskych hvezdárov Camila Flammariona a Jula Janssena. Vedecká intuícia mu našepkala, že v kufríku viezol aj vzorku smolincovej rudy uránu.
Flammarion ho privítal veľmi srdečne, ale konkrétnu prácu mu nesľuboval. No a na Janssena si musel počkať. Bol na študijnej ceste po Taliansku. Každé zlo je však na niečo aj dobré. Akoby časové vákuum Štefánik využil na postupné zoznámenie sa so slovenskou študujúcou enklávou. Medzi novými známymi bol aj Ján Lajčiak, završujúci štúdium evanjelickej teológie v Paríži. Spriatelili sa a zdá sa, že Lajčiak mu dosť pomohol pri zdokonaľovaní sa vo francúzštine. Bol to veľmi nadaný polyglot orientalista, no a kulturológ. Je večná škoda, že ho Štefánik nepresvedčil, aby svoj mimoriadny jazykový talent využil vo vedeckom svete a hľadal si miesto v centrách vzdelanosti. Nestalo sa, a tak tento, svojím spôsobom geniálny, polyglot zomrel v zastrčenej podhorskej dedine Vyšná Boca. Zomrel 28. októbra 1918, a nikdy sa nedozvedel, že vznikla Česko-Slovenská republika.
Priateľstvo Štefánika s Jánom Lajčiakom malo však aj iný rozmer. Na jednej z výstavných ulíc Paríža mal kožušníctvo jeden slovenský podnikateľ, pôvodom z Turca, možno priamo z Mošoviec. Na mene ani veľmi nezáleží, máloktorí podnikatelia zostávajú v zlatom depozite histórie. Mal však krásnu dcéru. A obaja slovenskí mládenci sa o ňu uchádzali. Keď sa ukázalo, že troška viac sympatií preukazuje plešatejúcemu Štefánikovi pred počerným a vlasatým Lajčiakom, ten sa už zberal na Slovensko. Lenže vtedy slávny hvezdár slávnej hvezdárne Janssen bol už späť a Milana Rastislava prijal s otvorenou náručou. Od tej chvíle observatórium v Meudone na okraji Paríža sa stalo najposvätnejším Štefánikovým miestom. No a navyše, pán Janssen mal tiež mladú a peknú dcéru.
Štefánikova zanietenosť pre vedeckú prácu astronóma bola riaditeľovi hvezdárne Janssenovi veľmi sympatická. A tak ešte v tom istom roku mu ponúkol výstup na Mont Blanc, aby spoločne pozorovali Slnko a Mars. Z vedeckej komunity sa k nim pridali hvezdár Camillom Flammarion a ruský astronóm Alexej Ganský. Na základe tejto skutočnosti známy slovenský horolezec a cestovateľ František Kelle s presvedčivosťou odborníka konštatoval: „Milan Rastislav Štefánik sa počas pôsobenia na Mont Blancu musel správať ako horolezec. Už pri prvom výstupe v roku 1905 položil základ slovenského výškového rekordu horolezcov.“ V súvislosti s inými Štefánikovými aktivitami je to len okrajová záležitosť, ale je dobre, že o tom vieme.
Čo čert nechce a diabol nevymyslí, Štefánik a ostatní zostali na Mont Blancu celé dva týždne. Počasie ich nepustilo dolu. Našťastie, na najvyššom európskom vrchu už bolo zriadené malé amatérske observatórium aj s chatkou na ubytovanie, takže ich výskum nabral poriadny obsah. No a Štefánik mal z toho radosť. Práca s hviezdami nad hlavou mu prinášala pocity šťastia a tvorivej rozkoše. Preto sa vôbec nebránil, keď mu pán Janssen pri prvom čaji po zostupe navrhol spoločnú cestu do španielskeho mesta Alcosebre, kde mali pozorovať zatmenie slnka. Na ceste a pobyte sa mali zúčastniť aj riaditeľova manželka a ich dcéra Antoinetta. Nuž a pre dvadsaťpäťročného Milana Rastislava to bolo druhé zatmenie slnka. Bola očarujúca najmä na bankete, kde ich prijal aj španielsky kráľ.
Lenže Štefánik bol v istých záležitostiach do značnej miery podobný Ľudovítovi Štúrovi. Pre Štúra i pre neho bola aj práca ženského rodu. No a u Štefánika, ak chcel bodovať v rodine svojho dobrodinca, pohotovo preukázaná. A tým bola Štefánikova prvá vedecká štúdia „Spektroskopické výskumy počas zatmenia 30. augusta“, za ktorú dostal zvláštne ocenenie Francúzskej akadémie vied a vzápätí bol prijatý za člena Francúzskej astronomickej spoločnosti. Lenže keď hneď na to dostal pozvanie do anglického Oxfordu na konferenciu medzinárodnej únie pre výskum slnka, pekná Antoinetta, ktorej bol Milan veľmi sympatický, začala chápať, že takí muži sa často doma nezdržiavajú. A mala pravdu.
Odchádzal s malou dušičkou, no s nesmiernym odhodlaním. Trápilo ho, že s francúzštinou si ešte celkom nepotykal, no na druhej strane ho hriali dva odporúčajúce listy od českého fyzika a astronóma Karla Zengera pre vtedy významných európskych hvezdárov Camila Flammariona a Jula Janssena. Vedecká intuícia mu našepkala, že v kufríku viezol aj vzorku smolincovej rudy uránu.
Flammarion ho privítal veľmi srdečne, ale konkrétnu prácu mu nesľuboval. No a na Janssena si musel počkať. Bol na študijnej ceste po Taliansku. Každé zlo je však na niečo aj dobré. Akoby časové vákuum Štefánik využil na postupné zoznámenie sa so slovenskou študujúcou enklávou. Medzi novými známymi bol aj Ján Lajčiak, završujúci štúdium evanjelickej teológie v Paríži. Spriatelili sa a zdá sa, že Lajčiak mu dosť pomohol pri zdokonaľovaní sa vo francúzštine. Bol to veľmi nadaný polyglot orientalista, no a kulturológ. Je večná škoda, že ho Štefánik nepresvedčil, aby svoj mimoriadny jazykový talent využil vo vedeckom svete a hľadal si miesto v centrách vzdelanosti. Nestalo sa, a tak tento, svojím spôsobom geniálny, polyglot zomrel v zastrčenej podhorskej dedine Vyšná Boca. Zomrel 28. októbra 1918, a nikdy sa nedozvedel, že vznikla Česko-Slovenská republika.
Priateľstvo Štefánika s Jánom Lajčiakom malo však aj iný rozmer. Na jednej z výstavných ulíc Paríža mal kožušníctvo jeden slovenský podnikateľ, pôvodom z Turca, možno priamo z Mošoviec. Na mene ani veľmi nezáleží, máloktorí podnikatelia zostávajú v zlatom depozite histórie. Mal však krásnu dcéru. A obaja slovenskí mládenci sa o ňu uchádzali. Keď sa ukázalo, že troška viac sympatií preukazuje plešatejúcemu Štefánikovi pred počerným a vlasatým Lajčiakom, ten sa už zberal na Slovensko. Lenže vtedy slávny hvezdár slávnej hvezdárne Janssen bol už späť a Milana Rastislava prijal s otvorenou náručou. Od tej chvíle observatórium v Meudone na okraji Paríža sa stalo najposvätnejším Štefánikovým miestom. No a navyše, pán Janssen mal tiež mladú a peknú dcéru.
Štefánikova zanietenosť pre vedeckú prácu astronóma bola riaditeľovi hvezdárne Janssenovi veľmi sympatická. A tak ešte v tom istom roku mu ponúkol výstup na Mont Blanc, aby spoločne pozorovali Slnko a Mars. Z vedeckej komunity sa k nim pridali hvezdár Camillom Flammarion a ruský astronóm Alexej Ganský. Na základe tejto skutočnosti známy slovenský horolezec a cestovateľ František Kelle s presvedčivosťou odborníka konštatoval: „Milan Rastislav Štefánik sa počas pôsobenia na Mont Blancu musel správať ako horolezec. Už pri prvom výstupe v roku 1905 položil základ slovenského výškového rekordu horolezcov.“ V súvislosti s inými Štefánikovými aktivitami je to len okrajová záležitosť, ale je dobre, že o tom vieme.
Čo čert nechce a diabol nevymyslí, Štefánik a ostatní zostali na Mont Blancu celé dva týždne. Počasie ich nepustilo dolu. Našťastie, na najvyššom európskom vrchu už bolo zriadené malé amatérske observatórium aj s chatkou na ubytovanie, takže ich výskum nabral poriadny obsah. No a Štefánik mal z toho radosť. Práca s hviezdami nad hlavou mu prinášala pocity šťastia a tvorivej rozkoše. Preto sa vôbec nebránil, keď mu pán Janssen pri prvom čaji po zostupe navrhol spoločnú cestu do španielskeho mesta Alcosebre, kde mali pozorovať zatmenie slnka. Na ceste a pobyte sa mali zúčastniť aj riaditeľova manželka a ich dcéra Antoinetta. Nuž a pre dvadsaťpäťročného Milana Rastislava to bolo druhé zatmenie slnka. Bola očarujúca najmä na bankete, kde ich prijal aj španielsky kráľ.
Lenže Štefánik bol v istých záležitostiach do značnej miery podobný Ľudovítovi Štúrovi. Pre Štúra i pre neho bola aj práca ženského rodu. No a u Štefánika, ak chcel bodovať v rodine svojho dobrodinca, pohotovo preukázaná. A tým bola Štefánikova prvá vedecká štúdia „Spektroskopické výskumy počas zatmenia 30. augusta“, za ktorú dostal zvláštne ocenenie Francúzskej akadémie vied a vzápätí bol prijatý za člena Francúzskej astronomickej spoločnosti. Lenže keď hneď na to dostal pozvanie do anglického Oxfordu na konferenciu medzinárodnej únie pre výskum slnka, pekná Antoinetta, ktorej bol Milan veľmi sympatický, začala chápať, že takí muži sa často doma nezdržiavajú. A mala pravdu.
