Oranienburg/Bratislava 22. apríla (TASR) - Krátko potom, ako sa dostali v Nemecku k moci nacisti, zriadili v marci 1933 neďaleko Berlína, v opustenom pivovare v centre mesta Oranienburg, prvý koncentračný tábor. Do jeho zrušenia v júli 1934 v ňom uväznili približne tritisíc ľudí. Tento koncentračný tábor sa dodnes často zamieňa s koncentračným táborom Sachsenhausen - ten postavili samotní väzni na okraji mesta Oranienburgu o tri roky neskôr. Od oslobodenia Sachsenhausenu, ktorý sa stal modelom pre ďalšie koncentračné tábory, uplynie v utorok 22. apríla 80 rokov.

Koncentračný tábor Sachsenhausen postavili v lete roku 1936 približne 30 kilometrov severne od Berlína. Mal osobitné postavenie - slúžil ako výcvikové miesto pre veliteľov a stráž do koncentračných táborov v celom nacistickom Nemecku. Nacisti z neho vytvorili vzorový koncentračný tábor aj preto, lebo sa nachádzal v bezprostrednej blízkosti hlavného mesta Tretej ríše.

V rokoch 1936 až 1945 v ňom uväznili viac ako 200.000 ľudí. Zatiaľ čo pred vypuknutím druhej svetovej vojny tvorili väčšinu väzňov nemeckí komunisti a Židia, po začiatku vojny deportovali do tábora desaťtisíce ľudí z okupovaných krajín, vrátane politických odporcov národného socializmu a kolaborantských vlád a vojnových zajatcov. V roku 1944 tvorili už asi 90 percent väzňov cudzinci.

Medzi známych väzňov koncentračného tábora Sachsenhausen patrili napríklad neskorší československý prezident Antonín Zápotocký i český režisér Juraj Herz, ako aj bývalý rakúsky kancelár Kurt Schuschnigg či Jakov Džugašvili, zajatý syn sovietskeho diktátora Stalina.

Vraždenie a neľudské zaobchádzanie bolo v koncentračnom tábore na dennom programe. Smrť v ňom číhala na každom kroku. Desaťtisíce väzňov zomreli od hladu, chorôb, nútených prác, lekárskych experimentov a zlého zaobchádzania alebo sa stali obeťami systematických vyhladzovacích kampaní.

Napríklad na jeseň roku 1941 zavraždili nacisti minimálne 10.000 sovietskych vojnových zajatcov, vrátane mnohých Židov v špeciálne vybudovanom ´zariadení na zastrelenie do šije´ a počas testovania dávok plynu. Asi o pol roka neskôr, na jar roku 1942, nechali vybudovať vyhladzovací objekt s krematóriom a plynovou komorou, ktorý nazvali cynicky ´Stanica Z´.

Esesáci vytvorili napríklad aj špeciálnu pracovnú skupinu tzv. Komando chodiacich topánok. Pod velením civilného úradníka ríšskeho ministerstva hospodárstva museli väzni celé dni pochodovať s batožinou po dráhe s rôznymi podlahovými krytinami, aby otestovali vhodnosť materiálu na podrážky topánok.

S blížiacim sa postupom Červenej armády nariadil veliteľ koncentračného tábora opatrenia zamerané na jeho evakuáciu. Samotná evakuácia sa začala v ranných hodinách 21. apríla 1945. V jej rámci viac ako 30.000 zostávajúcich väzňov prinútili nacisti pochodovať v skupinách na severozápad. Tisíce ľudí tieto pochody smrti neprežili.

Koncentračný tábor Sachsenhausen bol oslobodený 22. apríla 1945. Nachádzalo sa v ňom približne tritisíc starých a chorých ľudí neschopných pochodu, ktorých príslušníci SS nestačili zlikvidovať.

Po skončení druhej svetovej vojny využívala tábor sovietska okupačná moc, ktorá zriadila vo svojej správe celkovo desať špeciálnych táborov. Špeciálny tábor v Sachsenhausene vedený spočiatku pod číslom 7 (od roku 1948 ako číslo 1) bol zďaleka najväčší. Umiestnených v ňom bolo dovedna 60.000 ľudí, najmä nacistických funkcionárov, príslušníkov gestapa a dozorcov koncentračných táborov, ako aj odporcov Sovietskeho zväzu a neskôr východonemeckého režimu. Od hladu a chorôb v ňom našlo smrť 12.000 ľudí. Tábor bol uzavretý v roku 1950, keď väzňov transportovali do Sovietskeho zväzu alebo do väzenských zariadení v Nemeckej demokratickej republike (NDR).

Až v roku 1956, kedy chceli Sachsenhausen navštíviť cudzinci, ktorí prežili zverstvá koncentračného tábora, povolilo velenie východonemeckej armády otvoriť jeho brány návštevníkom. V polovici 50. rokov vedenie NDR súčasne rozhodlo, že sa tam vybuduje pamätné miesto. Národný pamätník Sachhsenhausen bol otvorený 23. apríla 1961 za účasti viac ako 100.000 hostí.