TASR prináša profily vyznamenaných osobností.

Rad Ľudovíta Štúra I. triedy

Maria Bartuszová (in memoriam)

Jedna z najvýznamnejších sochárok tvoriacich na Slovensku Maria Bartuszová, rodená Vnoučková, sa narodila 24. apríla 1936 v Prahe. V rokoch 1951 až 1955 tam študovala na Vyššej umeleckopriemyselnej škole a v rokoch 1955 až 1961 na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v ateliéri profesora Ota Eckerta.

V roku 1963 sa s manželom, slovenským sochárom Jurajom Bartuszom, presťahovala do Košíc. Bola členkou Klubu konkretistov, voľného združenia výtvarných umelcov, ktoré v rokoch 1967 - 1971 pôsobilo v bývalom Československu.

Svojou tvorbou významne prispela k formovaniu moderného slovenského sochárstva. Vytvorila originálny štýl a patrila medzi prvých výtvarných umelcov, a to nielen na Slovensku, ale aj v Európe, ktorí tvorili umelecké diela aj pre nevidiacich. Okrem komornej sochárskej tvorby vytvorila viacero monumentálnych diel, napríklad plastiku pred košickým krematóriom, alebo fontánu pri obchodnom dome Dargov v Košiciach.

Jej sochárske dielo patrí k základným výdobytkom moderného slovenského sochárstva. Je jedinečné aj v širšom medzinárodnom kontexte, čo dokazuje aj pripravovaná výstava jej tvorby v prestížnej londýnskej galérii - Tate Gallery.

Maria Bartuszová zomrela 22. decembra 1996.



Alžbeta Gwerková-Göllnerová (in memoriam)

Literárna vedkyňa, historička a prekladateľka Alžbeta Gwerková-Göllnerová sa narodila 19. októbra 1905 v Čiernom Balogu v židovskej rodine. Jej manželom bol známy maliar Edmund Gwerk.

Stredoškolské vzdelanie získala na obchodnej škole a v rokoch 1919 - 1925 na gymnáziu v Banskej Bystrici. Po maturite študovala v rokoch 1925 - 1930 češtinu a maďarčinu na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe. Študijné pobyty na parížskej Sorbonne a v rumunskom Kluži absolvovala v rokoch 1937 - 1938.

Po návrate na Slovensko vyučovala na učiteľskom ústave v Spišskej Novej Vsi a na maďarskom gymnáziu v Rimavskej Sobote. V rokoch 1932 - 1939 pôsobila na učiteľskom ústave v Bratislave, potom až do úmrtia na gymnáziu a učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici.

Výrazne sa angažovala v rôznych spolkoch a bola aktivistkou ženského hnutia na Slovensku. Pôsobila v redakčnom kruhu Prúdy a v literárnom časopise Služba. Zostavila a zredigovala zborník Žena novej doby.

Alžbeta Gwerková-Göllnerová sa aktívne zapojila aj do Slovenského národného povstania a ilegálneho odboja. V novembri 1944 ju zatkli a 18. decembra 1944 popravili v Kremničke. Mala 39 rokov.



Štefan Kopecký

Štefan Kopecký sa narodil 7. decembra 1922 v Brezovej pod Bradlom. Pochádza zo starej garbiarskej rodiny.

Najmladší a v súčasnosti posledný žijúci spoluzakladateľ Demokratickej strany sa aktívne zapojil aj do Slovenského národného povstania, počas ktorého mal na starosti organizačné veci. Bol pravou rukou Martina Kvetka, člena povstaleckej Slovenskej národnej rady v Banskej Bystrici. V septembri 1944 sa stal najmladším členom pri zakladaní Demokratickej strany.

Po skončení druhej svetovej vojny pracoval ako ekonóm vo fabrike na spracovanie koží v Liptovskom Mikuláši. Po znárodnení fabriky mu oznámili, že je nežiaduci. Keďže nesúhlasil s nástupom komunistického režimu, rozhodol sa v roku 1949 emigrovať, najskôr do Argentíny. V roku 1954 odišiel do Spojených štátov – usídlil sa v Chicagu, kde žil a pracoval na rôznych pozíciách. Angažoval sa aj v krajanskej Československej národnej rade v Amerike (CNCA – Czechoslovak National Council of America) a vo viacerých miestnych krajanských organizáciách, ktoré pomáhali emigrantom prichádzajúcim do USA z Československa.

Po roku 1989 sa pravidelne vracal do svojho rodiska – Brezovej pod Bradlom, keď sa v roku 2003 aj s manželkou natrvalo vrátil na Slovensko.



Vojtech Čelko

Významný historik, predseda pražskej Spoločnosti Milana Rastislava Štefánika a bývalý riaditeľ Domu slovenskej kultúry v Prahe Vojtech Čelko sa narodil 26. júla 1946 v Bratislave. Vyrastal a dospieval v Trenčíne, kde absolvoval základnú školu a Strednú všeobecnovzdelávaciu školu. V rokoch 1964 - 1969 študoval históriu a hindčinu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Počas vysokoškolského štúdia sa aktívne zapojil do študentského hnutia a aktivít tzv. Pražskej jari.

Po skončení štúdia pracoval v Historickom ústave Československej Akadémie vied, ktorý však už na počiatku normalizácie postihli politické perzekúcie. Tie sa dotkli aj Vojtecha Čelka. Nastalo pre neho obdobie nekvalifikovanej práce a tiež prenasledovania zo strany Štátnej bezpečnosti (ŠtB). Jeho snahu nájsť si prácu v odbore dokumentuje aj viac ako sedemdesiat zamietnutých žiadostí.

V roku 1974 napokon získal miesto riaditeľa múzea v Rumburku. V roku 1985 sa vrátil do Prahy, kde začal pôsobiť v Dome slovenskej kultúry, na čelo ktorého sa ako riaditeľ postavil v roku 1990. O dva roky neskôr založil Spoločnosť Milana Rastislava Štefánika, ktorá sa pod jeho vedením stala významnou inštitúciou nielen šírenia Štefánikovho odkazu, ale aj slovenskej kultúry a histórie v Českej republike.

Slovenskú kultúru a históriu popularizuje aj prostredníctvom vlastných vedeckých prác či publikácií. V súčasnosti pôsobí tiež v Ústave pro soudobé dějiny Akademie věd ČR.



Viliam Dobiáš

Dlhoročný záchranár, špecialista na urgentnú medicínu, prezident Slovenského Červeného kríža a vysokoškolský pedagóg Viliam Dobiáš sa narodil 14. februára 1950 v Bratislave. V roku 1968 maturoval na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Košiciach. Odbor všeobecné lekárstvo úspešne absolvoval na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v roku 1974.

Po skončení štúdia pracoval ako anestéziológ v Nemocnici ministerstva vnútra v Bratislave. Ako lekár-záchranár pôsobí od roku 1976 a postupne sa vypracoval na špecialistu urgentnej medicíny. Problematike urgentnej medicíny sa venuje aj ako vysokoškolský pedagóg nielen na Slovensku, ale aj v Českej republike. Je autor či spoluautor vysokoškolských učebníc a viac ako stovky odborných publikácií.

Bol prezidentom Slovenskej spoločnosti urgentnej medicíny a medicíny katastrof. Od roku 2013 je prezidentom Slovenského Červeného kríža a pôsobí tiež ako konzultant Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a súdny znalec.

Viliam Dobiáš, ktorý sa venuje urgentnej medicíne viac než 40 rokov, je odborným garantom projektu Krajina záchrancov, ktorého cieľom je zvýšiť povedomie o potrebe ovládania základov prvej pomoci.



Jozef Mašura

Jozef Mašura sa narodil 21. marca 1950 v Michalovciach do rodiny lekára. Jeho otec Silvester Mašura bol zakladateľom slovenskej logopédie a špeciálnej liečebnej pedagogiky na Slovensku.

Po absolvovaní gymnázia Metodova v Bratislave nastúpil v roku 1968 na Lekársku fakultu Univerzity Komenského (LF UK) so špecializáciou na detské lekárstvo. V roku 2013 bol menovaný prezidentom za profesora pediatrie.

V rokoch 1974 až 1982 pôsobil na LF UK, na Katedre pediatrie, následne pracoval v Detskej fakultnej nemocnici s poliklinikou v Bratislave. Na jej pôde vzniklo v apríli 1992 Detské kardiocentrum (DKC) - Jozef Mašura sa stal jeho primárom. DKC, jediné špecializované pracovisko svojho druhu, zrealizovalo počas tridsiatich rokov svojej existencie tisíce operácií. V roku 1998 sa v ňom uskutočnila prvá transplantácia detského srdca na Slovensku.

Jozef Mašura bol spoluzakladateľom a v rokoch 1993 až 2020 predsedom správnej rady Nadácie Detského kardiocentra, ktoré je od roku 2009 súčasťou Národného ústavu srdcových a cievnych chorôb. V rokoch 2006 až 2018 pôsobil ako hlavný odborník Ministerstva zdravotníctva SR pre kardiológiu.

V roku 1999 získal Jozef Mašura, ktorý sa zaslúžil o vznik Detského kardiocentra a kliniky detskej kardiológie na Slovensku, Krištáľové krídlo za medicínu.



Laura Špániková

Laura Špániková bola poslednou žijúcou z prvého slovenského transportu do koncentračného a vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau, ktorý bol vybudovaný neďaleko poľského mesta Osvienčim. Týmto transportom z Popradu sa začala prvá vlna deportácií zo Slovenska, počas ktorej vypravili 57 transportov a v nich 57.752 Židov.

Laura Špániková, za slobodna Ritterová, sa narodila 16. augusta 1922 v Stropkove. V čase vynúteného odchodu, 25. marca 1942, mala len 19 rokov. Do vagónov určených pôvodne na prepravu dobytka prinútili nastúpiť 999 mladých žien a dievčat, prevažne zo Šarišsko-zemplínskej župy.

V koncentračnom tábore bola väznená až do januára 1945. Svoju skúsenosť opísala vetou: "Nikto si nevie predstaviť, čo všetko sme museli zažiť. Nie sú na to slová."

Následne sa zúčastnila na pochode smrti do tábora v nemeckom Neustadt-Glewe, kde bola továreň na muníciu. Mala na starosti odvážanie mŕtvych tiel spoluväzenkýň. Oslobodenia sa dočkala 5. mája 1945.

Laura Špániková, ktorej život poznačilo obrovské utrpenie, zomrela 9. apríla 2022, vo veku nedožitých sto rokov.



Albert Púčik (in memoriam)

Albert Púčik sa narodil 7. októbra 1921 v Dolných Motešiciach. Po maturite na gymnáziu v Trenčíne pokračoval v štúdiu na Lekárskej fakulte v Bratislave. V lete roku 1945 sa zapojil do činnosti ilegálnej protikomunistickej skupiny Štefana Chalmovského. Po jej zneškodnení ho v decembri 1945 zatkli a skončil v tábore nútených prác. Po prepustení emigroval v roku 1947 do Rakúska.

Spolu s kamarátmi z mladosti Antonom Tunegom a Eduardom Tesárom sa aktívne zapojil do činnosti podzemného antikomunistického kresťanského hnutia s názvom Biela légia, ktoré poskytovalo tak informácie dôležité na prekročenie hraníc smerom na Západ, ako aj prehľad o spoločensko-politickej situácii v Československu. Členovia hnutia sa snažili vytvárať spravodajskú sieť, budovali protikomunistický odboj a prostredníctvom rozhlasového vysielania rádia Biela légia podávali informácie o komunistickom terore.

Albertovi Púčikovi sa podarilo niekoľkokrát preplaviť na člne cez prísne stráženú hranicu s Rakúskom na Slovensko, chytiť sa ho podarilo až prostredníctvom nasadeného agenta.

Púčika, Tunegu a Tesára zatkla Štátna bezpečnosť v januári 1949. Vo vykonštruovanom procese boli odsúdení na doživotie. Prokurátor Anton Rašla sa však odvolal a Najvyšší súd v Prahe vyriekol v roku 1950 sprísnený verdikt - trest smrti.

Trojicu členov Bielej légie popravili v Bratislave 20. februára 1951. Proces Albert Púčik a spol. mal zasadiť rozhodujúcu ranu tým, ktorí by sa odhodlali pomýšľať na zmenu politických pomerov.



Eduard Tesár (in memoriam)

Člen odbojovej skupiny Biela légia a spolužiak Alberta Púčika zo Štátneho reálneho gymnázia v Trenčíne, Eduard Tesár, sa narodil 19. júna 1922 v Budapešti. Počas druhej svetovej vojny pracoval na Župnom úrade v Trenčíne. Študent práva neskôr pôsobil na povereníctve vnútra na oddelení pasov a víz a mal teda prístup k spravodajsky cenným informáciám.

Spoločne so svojimi spolupracovníkmi sa podieľal na príprave prechodov politicky ohrozených ľudí do Rakúska a iných aktivitách.

Eduard Tesár bol zadržaný 9. januára 1949. Nasledoval vykonštruovaný politický proces, v ktorom bolo obžalovaných celkovo 62 ľudí, 48 dostalo mnohoročné tresty. Prokurátor sa odvolal a Najvyšší súd tresty sprísnil. Verdiktom pre troch mladých mužov Eduarda Tesára, Alberta Púčika a Antona Tunegu už nebolo doživotie, ale trest smrti. Popravení boli skoro ráno 20. februára 1951.



Anton Tunega (in memoriam)

Anton Tunega je najmladším z trojice mladých študentov trenčianskeho gymnázia, ktorí sa pri nástupe komunistického systému rozhodli proti nemu bojovať aj za cenu, že obetujú to najcennejšie, svoje vlastné životy.

Narodil sa 7. augusta 1925 v Dolných Motešiciach. Po maturite odišiel študovať techniku do Bratislavy. Rovnako ako Albert Púčik aj Tunega bol členom Chalmovského protikomunistickej skupiny. Po jej likvidácii sa mu podarilo vyhnúť väzeniu len vďaka neustálemu skrývaniu. Dvojica Púčik a Tunega bola v kontakte aj v čase, keď žil Púčik v Rakúsku a pracoval ako informátor.

Antona Tunegu, ktorý pomáhal organizovať prechody politicky ohrozených ľudí do Rakúska, zaistila Štátna bezpečnosť 7. januára 1949. Spolu s Púčikom a Eduardom Tesárom boli popravení 20. februára 1951 skoro ráno na nádvorí väznice Krajského súdu v Bratislave.

V novembri 1992 vznikla nezisková organizácia Nadácia Antona Tunegu, ktorá nadväzuje na myšlienky trojice popravenej komunistickým režimom a je zameraná na rozvoj i posilňovanie demokracie na Slovensku aj v stredoeurópskom priestore.

Rad Ľudovíta Štúra II. triedy

Zita Ádámová

Zita Ádámová sa narodila 20. januára 1945 v obci Blhovce. V roku 1969 absolvovala štúdium slovenského a maďarského jazyka na Pedagogickej fakulte v Nitre. Výučbe oboch jazykov sa napokon venovala celý profesionálny život. Zaradila sa k významným predstaviteľkám maďarskej pedagogickej obce na Slovensku.

Popri vzťahu k obom jazykom vštepovala žiakom aj lásku k regiónom Gemera a Novohradu. Napísala viacero učebníc, pričom jej regionálna čítanka Miesto, kde žijeme vyústila do zrodu nového školského predmetu - regionálnej výchovy.

Dlhoročná učiteľka sa po zmene režimu v Československu v roku 1989 angažovala pri založení Zväzu maďarských pedagógov na Slovensku, ktorému v rokoch 1999 až 2002 predsedala, a potom až do roku 2015 bola jeho podpredsedníčkou. Aj z pozície týchto funkcií významne prispela k zlepšeniu života škôl gemerského regiónu.



Marián Hossa

Trojnásobný víťaz Stanleyho pohára Marián Hossa sa narodil 12. januára 1979 v Starej Ľubovni. Seniorský hokej okúsil už ako 17-ročný v drese Dukly Trenčín. Ako 18-ročný odišiel do zámorskej NHL, kde hrával za Ottawu Senators, Atlantu Thrashers, Pittsburgh Penguins, Detroit Red Wings a Chicago Blackhawks a práve s "čiernymi jastrabmi" získal trikrát (2010, 2013, 2015) Stanleyho pohár.

V reprezentačnom drese sa predstavil na ôsmich majstrovstvách sveta, jednom Svetovom pohári a na štyroch zimných olympiádach. Najvýraznejší úspech zaznamenal na olympiáde vo Vancouveri v roku 2010, keď slovenská reprezentácia obsadila štvrté miesto.

Zo zdravotných dôvodov oficiálne svoju kariéru ukončil 8. apríla 2022. Vedenie “jastrabov“ následne oznámilo, že v sezóne 2022/2023 slávnostne vyradia jeho dres s číslom 81, čím sa Marián Hossa zaradí medzi legendy klubu. Stal sa v poradí ôsmym hráčom Chicaga, ktorému sa dostalo takejto pocty. Jeho číslo 81 už nebude môcť nosiť žiadny iný hráč Chicaga.

Marián Hossa je niekoľkonásobný víťaz ankety Zlatý puk. Viackrát ho vyhlásili aj za najlepšieho hokejistu Slovenska a najlepšieho útočníka. V roku 2006 získal ocenenie Krištáľové krídlo v kategórii športovec. Od novembra 2021 figuruje v Sieni slávy NHL.



Jozef Kabaň

Najznámejší slovenský automobilový dizajnér Jozef Kabaň sa narodil 4. januára 1973 v Námestove. Jeho nadanie a nadšenie pre kreslenie áut si všimli už učiteľky na Ľudovej škole umenia v rodnom meste. Po absolvovaní strednej Školy úžitkového výtvarníctva v Kremnici pokračoval od roku 1991 štúdiom produktového a priemyselného dizajnu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave.

Ako študent vysokej školy sa zúčastnil na dizajnérskej súťaži pre značku Škoda, v ktorej získal 2. miesto a možnosť pracovať pre koncern Volkswagen. Stal sa prvým Slovákom, ktorý absolvoval londýnsku Royal College of Art.

V roku 1999 sa dostal do tímu tvorcov, z pera ktorých vzišlo luxusné auto Bugatti Veyron. V roku 2008 nastúpil ako šéfdizajnér do automobilky Škoda Auto, kde predstavil novodobý vzhľad modelov Fabia, Octavia, Superb, Yeti, Rapid, Kodiaq, Karoq i Kamiq.

Začiatkom roku 2017 nastúpil prvýkrát do firmy mimo koncernu Volkswagen, na miesto vedúceho dizajnéra v BMW. Na jar v roku 2019 prešiel na rovnakú pozíciu do automobilky Rolls-Royce. Dizajnér Jozef Kabaň, ktorý svojou prácou a kreativitou určuje trendy v automobilovom priemysle, pracuje aktuálne ako šéfdizajnér značky Volkswagen.



Sergej Kopčák

Sergej Kopčák sa narodil 23. apríla 1948 v obci Ďačov v okrese Sabinov. Po absolvovaní Konzervatória v Košiciach študoval v rokoch 1968 až 1970 operný spev na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave a následne v rokoch 1970 až 1971 na Konzervatóriu v Sofii. Neskôr absolvoval aj študijné pobyty v milánskej opere La Scala a vo viedenskej Štátnej opere.

Po pôsobení v banskobystrickej opere (1971-1972) nasledovalo dvojročné angažmán v Opere Štátneho divadla v Košiciach. Viac ako dve desaťročia, v rokoch 1974 až 1996, bol sólistom Opery Slovenského národného divadla (SND) v Bratislave.

Impozantný bas Sergeja Kopčáka si počas jeho dlhoročnej kariéry mohli vypočuť priaznivci opery na celom svete. Takmer hneď po štarte svojej profesionálnej kariéry sa uplatnil v milánskej La Scale, vo viedenskej Štátnej opere, v londýnskej Covent Garden, v parížskej Opere, na newyorských scénach Carnegie Hall a v Metropolitnej opere, ktorej bol vyše 20 rokov stálym hosťujúcim sólistom.

V nadväznosti na mimoriadne úspešný koncert na medzinárodnom festivale súčasnej hudby Melos-Étos 2011 vzniklo CD s názvom Posledné slová. Ako vyjadruje už samotný názov, Sergej Kopčák ho označil za definitívnu bodku za svojou kariérou.



Milan Lapin

Milan Lapin sa narodil 14. mája 1948 v obci Širkovce v okrese Rimavská Sobota. Po absolvovaní gymnázia pokračoval v štúdiách na Univerzite Komenského (UK) v Bratislave, kde v roku 1971 dokončil štúdium v odbore fyzika, špecializácia: meteorológia a klimatológia. Neskôr pokračoval v rokoch 1974-1982 v externej ašpirantúre a obhájil titul CSc., (kandidát fyzikálno-matematických vied). Za profesora bol inaugurovaný v roku 2005.

Po skončení vysokoškolského štúdia začal v roku 1971 pracovať v Slovenskom hydrometeorologickom ústave v Bratislave, v ktorom zotrval až do roku 1996. Od tohto roku pôsobí až doteraz na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky UK na Katedre astronómie, fyziky Zeme a meteorológie.

Významný slovenský klimatológ, profesor Milan Lapin je nielen špičkovým vedcom, ktorý sa zaoberá príčinami a prejavmi klimatickej zmeny, ale tiež neúnavným popularizátorom, ktorý dokáže vedecké poznatky tlmočiť verejnosti zrozumiteľne a pútavo.



Michal Mego

Michal Mego sa narodil 18. marca 1977. Viac ako dve desaťročia prežil v Štúrove, kde vychodil základnú školu, ako aj absolvoval gymnázium, ktoré ukončil v roku 1995. Po maturite zamieril na Lekársku fakultu Univerzity Komenského (LF UK) do Bratislavy. Súčasne pracoval ako študentská vedecká sila v Ústave experimentálnej onkológie SAV.

Po skončení vysokej školy nastúpil v roku 2001 do Národného onkologického ústavu (NOÚ) v Bratislave, kde pôsobí dodnes. Je prednostom II. Onkologickej kliniky LF UK a NOÚ a zároveň vedúcim Jednotky transplantačného výskumu. Za profesora bol vymenovaný v štyridsiatich rokoch - v roku 2017.

Jeho vedecký výskum sa koncentruje najmä na klinické štúdie významu cirkulujúcich nádorových buniek. Ako prvý popísal nový podtyp cirkulujúcich nádorových buniek odolných voči chemoterapii. Vedeckým výskumom dláždi cestu k úspešnej liečbe rakoviny doma aj v zahraničí.

Je hlavným odborníkom pre klinickú onkológiu Ministerstva zdravotníctva SR a členom Americkej spoločnosti pre výskum rakoviny (American Cancer Society). Aktívne sa venuje tiež pedagogickej a publikačnej činnosti – je recenzentom viacerých domácich i zahraničných odborných časopisov.

Popredný slovenský onkológ, profesor Michal Mego, ktorý sa už v mladom veku zaradil medzi lekárske a vedecké kapacity, získal v roku 2016 Krištáľové krídlo za oblasť Medicína a veda.



Peter Mikulík

Jeden z najrenomovanejších slovenských divadelných a televíznych režisérov, ktorého rukopis nesú desiatky inscenácií i filmov, Peter Mikulík, sa narodil 10. júna 1941 v Trenčíne. V roku 1963 absolvoval štúdium divadelnej réžie na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave.

Bol dvorným režisérom nezabudnuteľnej dvojice Júliusa Satinského a Milana Lasicu. Pod jeho vedením vznikali ich predstavenia v bratislavskej Tatra Revue, taktiež vystúpenia s názvom Večery pre dvoch, programy v Divadelnom štúdiu a v Štúdiu S. Režisérsky sa podpísal aj pod legendárny zábavno-hudobný program Ktosi je za dverami.

Do kolektívu renomovaných režisérov Činohry SND sa začlenil v polovici 60. rokov a zameral sa na modernú drámu 20. storočia. Venoval sa najmä absurdnej dráme. Medzi jeho najznámejšie inscenácie v SND patria Zlatí chlapci či Bockerer.

Za filmovú kameru sa Peter Mikulík postavil v roku 1965, keď natočil komédiu Stratený list. V ďalších rokoch režíroval popri divadle aj televízne inscenácie.

V rokoch 2011 až 2014 bol dekanom Divadelnej fakulty VŠMU a na škole pôsobí dodnes ako pedagóg. Jeho zásluhou vznikol medzinárodný festival divadelných škôl Istropolitana.



Jana Oľhová

Jana Oľhová, rodená Geišbergová, sa narodila 31. decembra 1959 v Myjave. Štúdium herectva na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave absolvovala v roku 1982. Po škole pôsobila v Radošinskom naivnom divadle a bola aj členkou Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene.

Do umeleckého súboru Slovenského komorného divadla v Martine sa začlenila v roku 1988. Od septembra 2012 je členkou Slovenského národného divadla v Bratislave.

Všestranná herečka, ktorá je vďaka svojmu talentu presvedčivá tak v komediálnych, ako aj v dramatických úlohách, získala v roku 2009 divadelné ocenenie Dosky za postavu Sary v hre Mobil.

Filmové ocenenie Slnko v sieti dostala v roku 2008 za vedľajšiu úlohu v snímke Muzika, kde hrala po boku svojho brata, herca Mariána Geišberga. Rovnakú cenu si odniesla aj v roku 2014 za film Ďakujem, dobre.

V posledných rokoch sa objavila Jana Oľhová, ktorá patrí medzi najvýraznejšie a najlepšie herečky svojej generácie, vo filmoch Ostrým nožom, Amnestie, Šarlatán či Muž so zajačími ušami.



Matej Tóth

Historicky najúspešnejší slovenský atlét, olympijský víťaz a majster sveta v chôdzi na 50 km, Matej Tóth, sa narodil 10. februára 1983 v Nitre. So športovou kariérou začal ako 13-ročný v športovom klube AC Stavbár Nitra, kde pôsobil až do roku 2003. Následne prestúpil do Vojenského športového centra (VŠC) Dukla Banská Bystrica, ktorému od novembra 2021 šéfuje.

Práve v armádnom klube sa začala aj jeho seniorská kariéra v atletike. Najskôr sa venoval najmä chôdzi na 20 km, následne aj na 50 km. Na tejto trati sa umiestnil v roku 2015 na majstrovstvách sveta v Pekingu na prvom mieste a vybojoval pre slovenskú atletiku premiérovú zlatú medailu na majstrovstvách sveta v ére samostatnosti. O historicky prvé atletické zlato Slovenska na olympijských hrách sa zaslúžil v roku 2016 na olympiáde v Riu de Janeiro, kde vyhral rovnako chôdzu na 50 km.

Zverenec Mateja Spišiaka získal v roku 2021 v Dudinciach svoj jubilejný 10. titul majstra Slovenska na dvadsiatke. Matej Tóth je laureátom Krištáľového krídla za rok 2015.

V roku 2020 sa stal už po siedmykrát víťazom ankety Atlét roka, pričom o rok neskôr ho uviedli do Siene slávy. Začiatkom tohto roku triumfoval 14. raz v tradičnej slovenskej ankete Chodec roka 2021, čo sa dosiaľ nikomu nepodarilo.

Absolvent Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre v odbore žurnalistika (2006) založil v roku 2016 Športovú akadémiu Mateja Tótha, ktorá sa venuje pohybovej príprave detí už od predškolského veku.

Kríž Milana Rastislava Štefánika I. triedy

Margita Kosturíková (in memoriam)

Margita Kosturíková sa narodila 25. februára 1958. Celý svoj profesionálny život spojila s ošetrovateľstvom a pomocou chorým. Viac ako 30 rokov pracovala na jednom pracovisku, a to v Centre sociálnych služieb Likava, od roku 1999 v manažérskej funkcii. Stála pri zrode novovzniknutého špecializovaného zariadenia, kde jej snaha vyústila do umiestnenia klientov na jednotlivé oddelenia podľa lekárskych diagnóz, čím sa zlepšila kvalita ich života.

Pracovala pre stavovskú organizáciu, Slovenskú komoru sestier a pôrodných asistentiek, v roku 2006 sa stala jej viceprezidentkou. Túto funkciu zastávala štyri volebné obdobia. Ako viceprezidentka bojovala za zachovanie pozície sestry v zariadeniach sociálnych služieb, bojovala za to, aby klienti aj v nezdravotníckych zariadeniach mali dostupnú zdravotnú a ošetrovateľskú starostlivosť.

Publikovala v odborných periodikách, organizovala odborné konferencie i vzdelávacie aktivity pre zamestnancov špecializovaného zariadenia v oblasti starostlivosti o klientov s Alzheimerovou chorobou.

V čase pandémie bojovala v prvej línii. Pomáhala, radila, testovala. Stalo sa jej to osudným. S vírusom zápasila päť týždňov. Ochoreniu podľahla 15. januára 2021.

Slovenská komora sestier a pôrodných asistentiek jej udelila v septembri 2021 ocenenie Biele srdce in memoriam za významný prínos v ošetrovateľstve.

Pribinov kríž I. triedy

Milota Havránková

Prvá ženská absolventka Katedry fotografie na pražskej Filmovej a televíznej fakulte Akadémie múzických (FAMU) Milota Havránková sa narodila 7. augusta 1945 v Košiciach. V roku 1964 úspešne ukončila štúdium fotografie na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave.

Istý čas pracovala v oblasti lekárskej dokumentácie, neskôr ako fotoreportérka Filmových ateliérov na Kolibe. V roku 1966 odišla do Prahy na FAMU, kde študovala filmovú kameru, keďže v tomto období sa fotografia ako samostatný odbor študovať nedala.

Vďaka profesorovi Janovi Šmokovi napokon vznikla na FAMU Katedra fotografie a Milota Havránková sa v roku 1971 stala jej prvou ženskou absolventkou.

Po ukončení štúdia vyučovala v rokoch 1971 - 1977 výtvarnú fotografiu na bratislavskej Strednej škole umeleckého priemyslu. Od roku 1977 do roku 1991 pôsobila v slobodnom povolaní a venovala sa voľnej tvorbe, tvorbe pre interiér či foteniu módy.

V roku 1991 sa vrátila k práci so študentmi, keď začala pôsobiť na Vysokej škole výtvarných umení (VŠMÚ) v Bratislave ako odborná pedagogička a neskôr ako vedúca ateliéru Výtvarná fotografia. Ako vysokoškolská pedagogička sa v roku 1994 vrátila aj na FAMU, kde sa o rok neskôr habilitovala na docentku. Vedúcou Katedry fotografie a nových médií na VŠVU sa stala v roku 2002. Za profesorku bola Milota Havránková vymenovaná v roku 2006.



Zuzana Mináčová

Jedna z najvýznamnejších slovenských fotografiek Zuzana Mináčová sa narodila 24. septembra 1931 v Bratislave. Do dejín fotografie sa zapísala umeleckými, angažovanými a reportážnymi filmovými snímkami.

Pred jej objektívom sa vystriedali mnohé známe hviezdy ako Robert Redford, John Travolta, Michael Douglas, Gina Lollobrigida, Danny de Vito či Morgan Freeman. Tváre umelcov, aj spoločenské udalosti zvečňovala na 51. ročníkoch filmového festivalu v Karlových Varoch, ktorého bola oficiálnou fotografkou.

Ako trinásťročnú ju spolu so sestrou odvliekli do pracovného a koncentračného tábora v Seredi. Po krátkom čase ich transportovali do tábora smrti Auschwitz-Birkenau.

Po druhej svetovej vojne študovala fotografiu na Strednej škole umeleckého priemyslu, ktorú ukončila v roku 1949. Po škole pracovala v bratislavských filmových ateliéroch. Stala sa aj vedúcou fotografického oddelenia Slovenskej filmovej tvorby na Kolibe, kde pôsobila do roku 1990.

Pre umelkyňu je charakteristická tvorba fotografických cyklov. Do širšieho povedomia sa dostala v 60. rokoch minulého storočia a zaradila sa k fotografom, ktorí neváhali experimentovať.

Dlhé roky fotografovala aj nápisy, ktoré hyzdili ulice počas socializmu. Časť z približne 5000 snímok predstavila v roku 2019 návštevníkom v Bratislave na výstave s názvom Čo mi komunizmus vzal pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie.

Pribinov kríž II. triedy

Irena Brežná

Spisovateľka Irena Brežná, ktorá od roku 1968 žije vo Švajčiarsku, sa narodila 26. februára 1950 v Bratislave. Detstvo prežila v Trenčíne v dome starých rodičov, kam sa jej rodičia uchýlili po násilnom vysťahovaní z bratislavského bytu v rámci akcie B. Maturovala na gymnáziu v Bratislave.

Po sovietskej invázii 21. augusta 1968 emigrovala s rodičmi do Švajčiarska. Odvtedy žije v Bazileji, kde vyštudovala slavistiku, filozofiu a psychológiu. Pôsobila ako psychologička, učiteľka ruštiny, tlmočníčka, aktivistka v oblasti ľudských práv, či ako novinárka a vojnová reportérka.

V 80. rokoch 20. storočia pre nemeckojazyčné médiá urobila rozhovory s viac než dvoma desiatkami politických väzňov a väzenkýň zo Sovietskeho zväzu, z Československa, Turecka a Kuby, ktorí pred prenasledovaním emigrovali do západnej Európy. Pravidelne prispievala a prispieva do švajčiarskych a nemeckých médií.

Za publicistické a literárne texty dostala Zürišskú novinársku cenu, prestížnu nemeckú Cenu Theodora Wolffa a dvakrát cenu nemeckého feministického časopisu EMMA. Za román Die undankbare Fremde získala Švajčiarsku literárnu cenu. Jej prózu Nevďačná cudzin(k)a ocenili na Slovensku Cenou Dominika Tatarku.

Medaila prezidenta Slovenskej republiky

Kvetoslava Berkyová

Dlhoročná rómska aktivistka Kvetoslava Berkyová, ktorá pôsobí ako asistentka osvety zdravia, sa narodila 22. novembra 1953 v Rudňanoch. Pochádza z desiatich detí a od malička sa túžila stať zdravotnou sestrou, ale ako obyvateľke rómskej osady sa jej to nepodarilo. Jej otec pracoval ako baník a celá rodina najprv obývala dvojizbový domček priamo medzi majoritným obyvateľstvom, ale ešte pred rokom 1989 ich vysťahovali naspäť do osady.

Vyše 30 rokov pôsobí ako rómska asistentka osvety zdravia. Stará sa o zdravie rómskej komunity v Rudňanoch. Učí Rómov, ako dbať o zdravie, snaží sa, aby dávali deti očkovať či vyhľadali lekára, keď sú chorí. Venuje sa aj rómskym deťom a mládeži v komunitnom centre.

V jednom z rozhovorov sa Kvetoslava Berkyová vyznala: "Už od mlada som chcela pomáhať slabším a na pomoc odkázaným ľuďom. Dnes môžem konštatovať, že sa mi to počas môjho života podarilo, môj sen sa mi splnil. Moja práca je pre mňa poslaním, nie iba zamestnaním."



Mária Mačošková

Jedna z najvýznamnejších postáv kultúrneho života Rusínov na Slovensku, speváčka ľudových piesní Mária Mačošková sa narodila 30. marca 1940 v obci Potôčky v okrese Stropkov do chudobnej roľníckej rodiny. Vďaka rodičom si od detstva vytvorila hlboký vzťah k spevu, neskôr jej talent podchytili v škole. Členkou speváckeho zboru sa stala na strednej škole v Stropkove.

V roku 1956 nastúpila po konkurze do novozaloženého Poddukelského ukrajinského ľudového súboru (v súčasnosti Poddukelský umelecký ľudový súbor), v ktorom spievala 42 rokov. So súborom precestovala celý svet, absolvovala stovky vystúpení. Jej podmanivý spev zaznel na pódiách od Tuniska cez Holandsko, Dánsko, Nemecko až po Spojené štáty americké, Kanadu a bývalý Sovietsky zväz.

Prvá dáma rusínskej piesne, Mária Mačošková, ktorá získala v roku 1985 titul zaslúžilý umelec, nahrala tiež množstvo nahrávok, vrátane profilových albumov.