Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Hubári by si pri zbieraní jarných húb mali dávať pozor na prudko jedovaté ušiaky obyčajné, ktoré v týchto dňoch hojne rastú aj na niektorých miestach na hornej Nitre.
Autor TASR
Malinová 22. apríla (TASR) – Hubári by si pri zbieraní jarných húb mali dávať pozor na prudko jedovaté ušiaky obyčajné, ktoré v týchto dňoch hojne rastú aj na niektorých miestach na hornej Nitre.
Takmer na to doplatil aj starší hubár z Malinovej Ivan Maurer. Vo štvrtok (21.4.) išiel na prechádzku so svojím psíkom, chcel sa pozrieť, či už rastú májovky. Pod skupinkou borovíc, na pokraji potoka však našiel iné huby, ktoré sa podľa neho podobali na smrčky. Bolo ich hodne, nazbieral plný košík. Cestou domou stretol známu, ktorej časť dal, aby si urobila polievku alebo praženicu. Doma mu to však nedalo a zalistoval v hubárskom atlase. Zistil, že vôbec nejde o jedlé a chutné smrčky, ale ušiaky. Tých je viac druhov a sú medzi nimi aj jedovaté. Rýchlo zatelefonoval známej, aby huby pre istotu nekonzumovala. Poradil sa so skúseným hubárom v dedine Jozefom Vašom, ktorý mu povedal, že s najväčšou pravdepodobnosťou ide skutočne o jedovaté ušiaky obyčajné.
Že môže ísť o jedovaté huby, potvrdil aj popredný slovenský mykológ Ladislav Hagara z Bratislavy, autor najväčšej encyklopédie húb na svete a predseda Slovenskej mykologickej spoločnosti pri Slovenskej akadémie vied. "Jedovatý ušiak obyčajný a jedlý ušiak obrovský sa ľahko môžu spliesť. Ten jedovatý je v dospelosti tmavší, ak je starší je až černastohnedý, postupne teda stráca červené odtiene. Nie je však taký vonkajší znak, ktorý by tieto dva druhy jasne odlišoval v každom vývojovom štádiu. Pomôcť môže poznanie miesta a spôsobu rastu. Jedovatý ušiak obyčajný väčšinou rastie pod borovicami a na okrajoch lesov či lesných ciest, pričom vyrastá zo zeme. Kúsky hliny často máva vrastené aj v dužine, samozrejme, len v báze hlúbika. Oproti tomu, jedlý ušiak obrovský rastie spravidla vo vnútri lesov, pod listnáčmi, občas pod smrekmi a jedľami. Osobne nepoznám nález z borín. Pritom iba zdanlivo vyrastá zo zeme. V skutočnosti sa jeho podhubie upína na zanorené drevo či kôru. To sa dá overiť len opatrným hrabaním pod hubou alebo blízko nej. Na fotografiách huby, ktoré našiel hubár Ivan Maurer, sa viac podobajú na jedovaté ušiaky obyčajné, takže ich treba vyhodiť," upozornil mykológ.
V uvedenej encyklopédii húb o ušiakovi obyčajnom Hagara píše: "V surovom stave je tento druh prudko jedovatý a po konzumovaní väčšieho množstva neuvarených plodníc môže spôsobiť až smrteľnú otravu faloidného typu (s podobným priebehom ako pri muchotrávke zelenej). Toxínmi tohto ušiaka sú gyromitrín a jeho deriváty, najmä metylhydrazín. Pri vare sa väčšina týchto jedov vylúči do vody alebo sa odparí. Po zliatí vody a opätovnom 15-minútovom varení, niektorí hubári používajú takéto ušiaky na ďalšiu dôkladnú tepelnú úpravu a konzum. Hoci sa takto dá vyhnúť tragickej otrave, nemožno tento druh odporučiť ani na podmienečný konzum. Treba totiž pamätať aj na karcinogénne účinky derivátov gyromitrínu, ktoré sú prítomné aj vo výparoch z varených húb a škodia aj vtedy, ak nevznikne akútna otrava".
Takmer na to doplatil aj starší hubár z Malinovej Ivan Maurer. Vo štvrtok (21.4.) išiel na prechádzku so svojím psíkom, chcel sa pozrieť, či už rastú májovky. Pod skupinkou borovíc, na pokraji potoka však našiel iné huby, ktoré sa podľa neho podobali na smrčky. Bolo ich hodne, nazbieral plný košík. Cestou domou stretol známu, ktorej časť dal, aby si urobila polievku alebo praženicu. Doma mu to však nedalo a zalistoval v hubárskom atlase. Zistil, že vôbec nejde o jedlé a chutné smrčky, ale ušiaky. Tých je viac druhov a sú medzi nimi aj jedovaté. Rýchlo zatelefonoval známej, aby huby pre istotu nekonzumovala. Poradil sa so skúseným hubárom v dedine Jozefom Vašom, ktorý mu povedal, že s najväčšou pravdepodobnosťou ide skutočne o jedovaté ušiaky obyčajné.
Že môže ísť o jedovaté huby, potvrdil aj popredný slovenský mykológ Ladislav Hagara z Bratislavy, autor najväčšej encyklopédie húb na svete a predseda Slovenskej mykologickej spoločnosti pri Slovenskej akadémie vied. "Jedovatý ušiak obyčajný a jedlý ušiak obrovský sa ľahko môžu spliesť. Ten jedovatý je v dospelosti tmavší, ak je starší je až černastohnedý, postupne teda stráca červené odtiene. Nie je však taký vonkajší znak, ktorý by tieto dva druhy jasne odlišoval v každom vývojovom štádiu. Pomôcť môže poznanie miesta a spôsobu rastu. Jedovatý ušiak obyčajný väčšinou rastie pod borovicami a na okrajoch lesov či lesných ciest, pričom vyrastá zo zeme. Kúsky hliny často máva vrastené aj v dužine, samozrejme, len v báze hlúbika. Oproti tomu, jedlý ušiak obrovský rastie spravidla vo vnútri lesov, pod listnáčmi, občas pod smrekmi a jedľami. Osobne nepoznám nález z borín. Pritom iba zdanlivo vyrastá zo zeme. V skutočnosti sa jeho podhubie upína na zanorené drevo či kôru. To sa dá overiť len opatrným hrabaním pod hubou alebo blízko nej. Na fotografiách huby, ktoré našiel hubár Ivan Maurer, sa viac podobajú na jedovaté ušiaky obyčajné, takže ich treba vyhodiť," upozornil mykológ.
V uvedenej encyklopédii húb o ušiakovi obyčajnom Hagara píše: "V surovom stave je tento druh prudko jedovatý a po konzumovaní väčšieho množstva neuvarených plodníc môže spôsobiť až smrteľnú otravu faloidného typu (s podobným priebehom ako pri muchotrávke zelenej). Toxínmi tohto ušiaka sú gyromitrín a jeho deriváty, najmä metylhydrazín. Pri vare sa väčšina týchto jedov vylúči do vody alebo sa odparí. Po zliatí vody a opätovnom 15-minútovom varení, niektorí hubári používajú takéto ušiaky na ďalšiu dôkladnú tepelnú úpravu a konzum. Hoci sa takto dá vyhnúť tragickej otrave, nemožno tento druh odporučiť ani na podmienečný konzum. Treba totiž pamätať aj na karcinogénne účinky derivátov gyromitrínu, ktoré sú prítomné aj vo výparoch z varených húb a škodia aj vtedy, ak nevznikne akútna otrava".
