Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Výstavou a ďalšími podujatiami si v obci pripomínajú svojho slávneho rodáka, vynikajúceho sochára európskeho významu Jozefa Damka (1872 – 1955), pri príležitosti 60. výročia jeho úmrtia.
Autor TASR
Nitrianske Pravno 22. júna (TASR) – Pod názvom Damko na Radnici sprístupnili dnes verejnosti výstavu v priestoroch obecného úradu v Nitrianskom Pravne. Výstavou a ďalšími podujatiami si v obci pripomínajú svojho slávneho rodáka, vynikajúceho sochára európskeho významu Jozefa Damka (1872 – 1955), pri príležitosti 60. výročia jeho úmrtia. Rok 2015 vyhlásilo obecné zastupiteľstvo za Rok Jozefa Damka.
„Rozhodli sme sa spropagovať život a dielo tohto umelca, ktorý vytvoril veľmi mnoho sôch a reliéfov. Najviac sa ich nachádza v Budapešti, kde väčšinu svojho života žil a tvoril. Vo svojom rodisku zanechal tiež niekoľko svojich diel. Na výstave si návštevníci môžu po prvý raz pozrieť dve desiatky jeho menších sôch z depozitu Múzea Bojnice. Hoci Damka pozná celá Európa, doma je pomerne málo známy. Aj preto sme sa rozhodli venovať mu tento rok,“ uviedol na vernisáži starosta obce Jozef Balčirák. „Zorganizovali sme zájazd do Budapešti, kde sme si mohli pozrieť jeho najvýznamnejšie diela. Navštívili sme aj jeho hrob. Až pri tejto návšteve som si aj ja uvedomil, aký veľký umelec sa u nás narodil. Jeho sochy zdobia také významné budapeštianske budovy, ako je Chrám svätého Štefana, maďarský parlament, národná banka a ďalšie. Pre veľký záujem občanov sme zájazd museli zopakovať,“ dodal starosta.
„Damko zanechal po sebe mnoho väčších i menších sôch a reliéfov aj na Slovensku. Len, žiaľ, na konci druhej svetovej vojny, keď sa vrátil domov z Budapešti, mnoho jeho diel zničili, keď likvidovali múzeum karpatských Nemcov. V Nitrianskom Pravne totiž obyvatelia tejto národnosti stáročia žili a Damko patril medzi nich. Zlikvidovali vtedy aj jeho ateliér a sochy pohádzali do miestneho potoka. Mnohé sa rozbili, pretože okrem kameňa sochy stvárňoval aj do pálenej hliny a sadry. Iba niekoľko ich zachránili miestni obyvatelia a teraz zapožičali na výstavu. Často sú to iba torzá,“ konštatoval historik Jozef Lenhart, znalec Damkovho diela a iniciátor podujatí pri jeho výročí.
Podľa neho Múzeum v Bojniciach má v depozite 75 Damkových diel, najviac na Slovensku. Sochy však nie sú vystavené. Niektoré sa zachovali v podobe náhrobných kameňov na cintoríne v Nitrianskom Pravne a okolitých obciach.
Jozef Damko sa narodil 15. októbra 1872 vo vtedajšom Nemeckom Pravne, v starousadlíckej nemeckej rodine. Hoci sa u neho výtvarný talent prejavoval už od mladosti, po skončení ľudovej školy ho ako 13-ročného rodičia poslali do Budapešti, aby sa vyučil za murára. Tam si údajne počas prestávok modeloval z hliny postavy svojich kamarátov. Náhodou ho pozoroval jeden architekt a ten potom na neho upozornil riaditeľa sochárskej školy Alojza Stróbla. Ten vycítil jeho talent a odporučil mu štúdium na jeho umelecko–priemyselnej škole. Tam študoval šesť rokov. Majster Stróbl si ho veľmi obľúbil, podporoval ho, pomohol mu vybaviť štátne štipendiá a dokonca poskytol mu bývanie vo vlastnej rodine. V Budapešti sa Damko spoznal s početnými umelcami, hercami, architektmi, čo malo pozitívny vplyv na jeho umelecký rozlet.
Už počas štúdií dostal viacero ocenení na medzinárodných výstavách. Absolvoval študijný pobyt v Paríži a Ríme. Tu vyhral súťaž na vytvorenie náhrobníka pre pápeža Silvestra II. Vytvoril ho z carrarského mramoru a slávnostne ho odhalili v rímskom chráme St. Giovanni di Laterano v roku 1910, za účasti početných pútnikov z Uhorska. V Budapešti vyzdobil Chrám svätého Štefana, kostol v Belvárosi a ďalšie kostoly. Bol tvorcom mnohých pamätníkov prvej svetovej vojny, jeho diela zdobia početné verejné budovy nielen v Budapešti, ale aj ďalších maďarských mestách. Je napríklad autorom busty biskupa Otakara Prochásku v Ostrihome, alebo Lajoša Košúta v Turíne, aj množstva náhrobných kameňov. Hoci pôsobil v Budapešti, často svojich rodičov navštevoval. V časoch druhej svetovej vojny, keď Budapešť často bombardovali, sa utiahol do rodnej obce aj s množstvom svojich diel. Ani tam nezaháľal, ale ďalej tvoril. Takto vznikli sošky Pribinu, Jánošíka, ale aj busty a reliéfy cirkevných osôb, no aj obyčajných ľudí, starých mužov, žien a detí. Po skončení vojny sa vrátil do Budapešti, svoj ateliér však našiel v troskách. Zdravie sa mu potom zhoršovalo, ale pracoval až do posledného dňa života. Zomrel 11. decembra 1955. Je pochovaný v Budíne.
„Rozhodli sme sa spropagovať život a dielo tohto umelca, ktorý vytvoril veľmi mnoho sôch a reliéfov. Najviac sa ich nachádza v Budapešti, kde väčšinu svojho života žil a tvoril. Vo svojom rodisku zanechal tiež niekoľko svojich diel. Na výstave si návštevníci môžu po prvý raz pozrieť dve desiatky jeho menších sôch z depozitu Múzea Bojnice. Hoci Damka pozná celá Európa, doma je pomerne málo známy. Aj preto sme sa rozhodli venovať mu tento rok,“ uviedol na vernisáži starosta obce Jozef Balčirák. „Zorganizovali sme zájazd do Budapešti, kde sme si mohli pozrieť jeho najvýznamnejšie diela. Navštívili sme aj jeho hrob. Až pri tejto návšteve som si aj ja uvedomil, aký veľký umelec sa u nás narodil. Jeho sochy zdobia také významné budapeštianske budovy, ako je Chrám svätého Štefana, maďarský parlament, národná banka a ďalšie. Pre veľký záujem občanov sme zájazd museli zopakovať,“ dodal starosta.
„Damko zanechal po sebe mnoho väčších i menších sôch a reliéfov aj na Slovensku. Len, žiaľ, na konci druhej svetovej vojny, keď sa vrátil domov z Budapešti, mnoho jeho diel zničili, keď likvidovali múzeum karpatských Nemcov. V Nitrianskom Pravne totiž obyvatelia tejto národnosti stáročia žili a Damko patril medzi nich. Zlikvidovali vtedy aj jeho ateliér a sochy pohádzali do miestneho potoka. Mnohé sa rozbili, pretože okrem kameňa sochy stvárňoval aj do pálenej hliny a sadry. Iba niekoľko ich zachránili miestni obyvatelia a teraz zapožičali na výstavu. Často sú to iba torzá,“ konštatoval historik Jozef Lenhart, znalec Damkovho diela a iniciátor podujatí pri jeho výročí.
Podľa neho Múzeum v Bojniciach má v depozite 75 Damkových diel, najviac na Slovensku. Sochy však nie sú vystavené. Niektoré sa zachovali v podobe náhrobných kameňov na cintoríne v Nitrianskom Pravne a okolitých obciach.
Jozef Damko sa narodil 15. októbra 1872 vo vtedajšom Nemeckom Pravne, v starousadlíckej nemeckej rodine. Hoci sa u neho výtvarný talent prejavoval už od mladosti, po skončení ľudovej školy ho ako 13-ročného rodičia poslali do Budapešti, aby sa vyučil za murára. Tam si údajne počas prestávok modeloval z hliny postavy svojich kamarátov. Náhodou ho pozoroval jeden architekt a ten potom na neho upozornil riaditeľa sochárskej školy Alojza Stróbla. Ten vycítil jeho talent a odporučil mu štúdium na jeho umelecko–priemyselnej škole. Tam študoval šesť rokov. Majster Stróbl si ho veľmi obľúbil, podporoval ho, pomohol mu vybaviť štátne štipendiá a dokonca poskytol mu bývanie vo vlastnej rodine. V Budapešti sa Damko spoznal s početnými umelcami, hercami, architektmi, čo malo pozitívny vplyv na jeho umelecký rozlet.
Už počas štúdií dostal viacero ocenení na medzinárodných výstavách. Absolvoval študijný pobyt v Paríži a Ríme. Tu vyhral súťaž na vytvorenie náhrobníka pre pápeža Silvestra II. Vytvoril ho z carrarského mramoru a slávnostne ho odhalili v rímskom chráme St. Giovanni di Laterano v roku 1910, za účasti početných pútnikov z Uhorska. V Budapešti vyzdobil Chrám svätého Štefana, kostol v Belvárosi a ďalšie kostoly. Bol tvorcom mnohých pamätníkov prvej svetovej vojny, jeho diela zdobia početné verejné budovy nielen v Budapešti, ale aj ďalších maďarských mestách. Je napríklad autorom busty biskupa Otakara Prochásku v Ostrihome, alebo Lajoša Košúta v Turíne, aj množstva náhrobných kameňov. Hoci pôsobil v Budapešti, často svojich rodičov navštevoval. V časoch druhej svetovej vojny, keď Budapešť často bombardovali, sa utiahol do rodnej obce aj s množstvom svojich diel. Ani tam nezaháľal, ale ďalej tvoril. Takto vznikli sošky Pribinu, Jánošíka, ale aj busty a reliéfy cirkevných osôb, no aj obyčajných ľudí, starých mužov, žien a detí. Po skončení vojny sa vrátil do Budapešti, svoj ateliér však našiel v troskách. Zdravie sa mu potom zhoršovalo, ale pracoval až do posledného dňa života. Zomrel 11. decembra 1955. Je pochovaný v Budíne.
Tu bude player
