Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Spoločnú nomináciu koordinovalo Ministerstvo kultúry Slovinskej republiky.
Autor TASR
Topoľčianky 26. marca (TASR) – Zápis plemena koní lipican do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO by bol veľmi pekným darom k storočnici Národného žrebčína v Topoľčiankach, ktorú štátny podnik oslávi v budúcom roku. Povedal to riaditeľ žrebčína Michal Horný, podľa ktorého by bol zápis súčasne aj určitou ochranou tohto plemena, ktoré patrí k najstarším kultúrnym plemenám koní chovaným v Európe. O zápise do svetového zoznamu rozhodne Medzivládny výbor Dohovoru na ochranu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO na svojom 16. zasadnutí v decembri 2021.
Spoločnú nomináciu pod názvom Tradície spojené s chovom koní plemena lipican podalo v stredu (25. 3.) v Paríži osem krajín, Bosna a Hercegovina, Chorvátsko, Maďarsko, Rakúsko, Rumunsko, Slovensko, Slovinsko a Taliansko. „Bude pre nás prestížou, ak sa dostaneme do tohto zoznamu, a zároveň aj dôkazom, že topoľčiansky žrebčín drží krok s európskymi i svetovými žrebčínmi a spolupráca s ostatnými žrebčínmi je na vysokej úrovni,“ skonštatoval Horný.
Spoločnú nomináciu koordinovalo Ministerstvo kultúry Slovinskej republiky. Práve s mestom v západnom Slovinsku, Lipicou, a založením tamojšieho žrebčína v roku 1580 sa spája vznik tradície chovu lipicanov. Cisár Karol II. poveril šľachtiteľov úlohou vyšľachtiť elegantného, tvrdého karosiéra pre cisárske dvory. Slúžiť mali na prepravu šľachty na dlhé vzdialenosti, na prezentáciu cisárskeho dvora i na výcvik jazdenia pre šľachtu.
Predkovia lipicana boli starošpanielske a starotalianske kone, neskôr sa na zušľachťovanie lipicanov používali aj arabské žrebce a kobyly dovážané do Lipice priamo z Arábie. Najvyšší rozmach v chove dosiahol lipican v 18. storočí, keď v roku 1735 cisár Karol IV. založil Dvornú španielsku jazdeckú školu vo Viedni.
Prvé záznamy o chove plemena lipican na strednom a severnom Slovensku pochádzajú z 18. storočia. Do Topoľčianok bolo v roku 1921 dovezených 32 originálnych lipicanských kobyliek narodených v rokoch 1915 až 1916 a jeden originálny žrebec Neapolitano Gratia, ktorý patrí k jednej zo siedmich klasických línií lipicanských koní. Rodiny lipicanského koňa odvodzujú svoj pôvod od 25 pramatiek, v Topoľčiankach je zastúpených desať rodín.
Stádo lipicanov v Národnom žrebčíne Topoľčianky pozostáva zo 45 lipicanských kobýl a zhruba 30 plemenných žrebcov. „Nie všetci sú využívaní v plemenitbe, ale aj v drezúrnom a záprahovom športe, či v klasickej topoľčianskej škole s lipicanskými žrebcami,“ uviedol Horný. Za 99 rokov existencie sa v žrebčíne narodilo zhruba 8900 žriebät, z ktorých lipicany tvorili približne štvrtinu.
Základnou podmienkou pre zápis do svetového zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva bol zápis chovu plemena koní lipican do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska v novembri 2017. V Reprezentatívnom zozname nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO by sa mohol stať v poradí ôsmym zápisom Slovenska. Doteraz posledným je Drotárstvo, ktoré zapísali do zoznamu 12. decembra 2019 v kolumbijskej Bogote. Do zoznamu sa v predchádzajúcich rokoch dostali Fujara – hudobný nástroj a jeho hudba (2005), Terchovská muzika (2013), Gajdošská kultúra (2015), spoločne s Českou republikou Bábkarstvo na Slovensku a v Česku (2016), Horehronský viachlas (2017) a spoločne s Rakúskom, Maďarskom, Českou republikou a Nemeckom Modrotlač (2018).
Spoločnú nomináciu pod názvom Tradície spojené s chovom koní plemena lipican podalo v stredu (25. 3.) v Paríži osem krajín, Bosna a Hercegovina, Chorvátsko, Maďarsko, Rakúsko, Rumunsko, Slovensko, Slovinsko a Taliansko. „Bude pre nás prestížou, ak sa dostaneme do tohto zoznamu, a zároveň aj dôkazom, že topoľčiansky žrebčín drží krok s európskymi i svetovými žrebčínmi a spolupráca s ostatnými žrebčínmi je na vysokej úrovni,“ skonštatoval Horný.
Spoločnú nomináciu koordinovalo Ministerstvo kultúry Slovinskej republiky. Práve s mestom v západnom Slovinsku, Lipicou, a založením tamojšieho žrebčína v roku 1580 sa spája vznik tradície chovu lipicanov. Cisár Karol II. poveril šľachtiteľov úlohou vyšľachtiť elegantného, tvrdého karosiéra pre cisárske dvory. Slúžiť mali na prepravu šľachty na dlhé vzdialenosti, na prezentáciu cisárskeho dvora i na výcvik jazdenia pre šľachtu.
Predkovia lipicana boli starošpanielske a starotalianske kone, neskôr sa na zušľachťovanie lipicanov používali aj arabské žrebce a kobyly dovážané do Lipice priamo z Arábie. Najvyšší rozmach v chove dosiahol lipican v 18. storočí, keď v roku 1735 cisár Karol IV. založil Dvornú španielsku jazdeckú školu vo Viedni.
Prvé záznamy o chove plemena lipican na strednom a severnom Slovensku pochádzajú z 18. storočia. Do Topoľčianok bolo v roku 1921 dovezených 32 originálnych lipicanských kobyliek narodených v rokoch 1915 až 1916 a jeden originálny žrebec Neapolitano Gratia, ktorý patrí k jednej zo siedmich klasických línií lipicanských koní. Rodiny lipicanského koňa odvodzujú svoj pôvod od 25 pramatiek, v Topoľčiankach je zastúpených desať rodín.
Stádo lipicanov v Národnom žrebčíne Topoľčianky pozostáva zo 45 lipicanských kobýl a zhruba 30 plemenných žrebcov. „Nie všetci sú využívaní v plemenitbe, ale aj v drezúrnom a záprahovom športe, či v klasickej topoľčianskej škole s lipicanskými žrebcami,“ uviedol Horný. Za 99 rokov existencie sa v žrebčíne narodilo zhruba 8900 žriebät, z ktorých lipicany tvorili približne štvrtinu.
Základnou podmienkou pre zápis do svetového zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva bol zápis chovu plemena koní lipican do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska v novembri 2017. V Reprezentatívnom zozname nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO by sa mohol stať v poradí ôsmym zápisom Slovenska. Doteraz posledným je Drotárstvo, ktoré zapísali do zoznamu 12. decembra 2019 v kolumbijskej Bogote. Do zoznamu sa v predchádzajúcich rokoch dostali Fujara – hudobný nástroj a jeho hudba (2005), Terchovská muzika (2013), Gajdošská kultúra (2015), spoločne s Českou republikou Bábkarstvo na Slovensku a v Česku (2016), Horehronský viachlas (2017) a spoločne s Rakúskom, Maďarskom, Českou republikou a Nemeckom Modrotlač (2018).
