Bratislava 23. februára (TASR) - Vo svojej praxi sa psychológ Dušan Fábik okrem iných dôležitých procesov duše zaoberá aj príčinami, z ktorých pramení ľudská nespokojnosť. Jeho cieľom je prostredníctvom inovovanej metódy klasickej psychoanalýzy Sigmunda Freuda spoznať myšlienky a prežiť emócie, ktorých si klient v danom okamihu nie je vedomý. Proces rozhodovania sa a voľby je podľa jeho znalostí prevažne emočný a často nevedomý. Vysvetľuje aj duševné pochody, na základe ktorých sa rozhodujú voliči o tom, komu dajú vo voľbách svoj hlas.


Na základe čoho sa ľudia rozhodujú o tom, komu dajú svoj hlas vo voľbách?

Rozhodovanie vo voľbách je prevažne emočný a často nevedomý proces. Hoci jestvujú pri niektorých politických stranách hodnotné politické programy a ciele, v skutočnosti majú doplnkovú hodnotu. V zásade platí, že každý volič má určitú nevedomú potrebu, ktorej podriaďuje všetky ostatné informácie o strane alebo politikovi. Ak má volič ako jedinec silnú potrebu sebaúcty, bude mu intenzívne imponovať politik, ktorý zdôrazňuje krásy a silu krajiny. Ak volič cíti agresivitu alebo hnev, bude mu zase imponovať tá strana, ktorá najlepšie reprezentuje túto pohnútku. Pokiaľ sa zase určitému voličovi vytvorí silná antipatia voči niektorej politickej sile, bude voličovi imponovať tá strana, ktorá najintenzívnejšie vyjadruje odpor voči nej. Konkrétne kroky v programe strany budú až druhoradé. Zo psychoanalytického hľadiska je preto voľba určitej politickej strany naplnenie svojich vlastných prevažne nevedomých potrieb.


Ktoré faktory dokážu v procese rozhodovania sa o tom, koho pôjdeme voliť, najviac zavážiť?

Z vedomého hľadiska sa volič často rozhoduje na základe jedného dominantného znaku strany. Osoba, ktorá má vo svojom živote jednu z najväčších hodnôt náboženstvo, preferuje kresťansky orientovanú stranu. Osoba, ktorá cíti intenzívny odpor voči súčasnému politickému alebo spoločenskému systému, môže mať zase tendenciu voliť politické strany, ktoré majú blízko napríklad ku konšpiračným teóriám. V súhrne teda možno povedať, že voľba je prevažne súhrnom vedomých hodnôt či postojov a nevedomých potrieb, ktoré zastáva volič. Pokiaľ sú tieto atribúty v súlade, volič sa rozhoduje relatívne bez námahy.



Za akých okolností vstupuje do tohto procesu rozhodovania sa racionálna zložka?

Časť voličov môže zapájať popri emočnej a intuitívnej zložke rozhodovania aj racionálnu. Tá sa prejavuje štúdiom politického programu alebo zhodnotením kvality práce politickej strany v predchádzajúcom období. Platí však, že aj tieto racionálne úvahy sú skreslené emotívnosťou voliča, a preto sa nedajú považovať za plne racionálne. Jednoducho ľudia budú mať tendenciu, aj pri racionálnom zhodnotení svojej politickej strany, ospravedlňovať a relativizovať jednotlivé kroky alebo kauzy. Každý volič si totiž chce zachovať príslušnosť a dobrý obraz o volenej strane. Zmena voľby politickej strany pre mnohých voličov znamená priznanie si svojho omylu a zníženie vlastnej sebaúcty.

Foto: TASR - Martin Baumann

Ktoré informácie je volič schopný o kandidátoch či politických subjektoch zachytiť najrýchlejšie, respektíve najľahšie?

Najrýchlejšie voličovi zaimponuje osobnosť politika. Celý proces sa uskutočňuje opäť najmä na nevedomej úrovni. Politik, ktorý dokáže komunikovať jednoduchým spôsobom a svojím prejavom pôsobiť na primárne pudy alebo emócie voliča, ako sú strach, agresivita a podobne, získava automaticky viac pozornosti. Neznamená to, že automaticky získava aj voličov, hoci so zvýšeným záujmom o politika rastie aj pravdepodobnosť zvýšeného počtu voličov. V rámci osobnosti politika imponuje časti voličov aj zvýšené sebavedomie, egocentrizmus až narcizmus. Už klasický psychoanalytik Erich Fromm v diele Anatómia ľudskej deštruktivity tvrdil, že pokiaľ je politik narcistický, má vysoký predpoklad zapôsobiť na ľudí. Môžeme to vidieť po celom svete, že rastie počet politických lídrov, ktorí vykazujú mnohé znaky narcizmu, v niektorých prípadoch sa dá dokonca uvažovať o narcistickej poruche osobnosti, teda psychopatii. Platí totiž, že mnohé prvky psychopatických čŕt, ako neoblomné sebavedomie alebo šarm, ľuďom výrazne imponujú, pričom v dnešnej dobe to platí ešte dvojnásobne. V neposlednom rade je to aj schopnosť politika vycítiť nevedomé potreby a vedomé hodnoty voličov a verbalizovať ich. Vedomie voliča, že politik má rovnaké pohnútky a postoje ako on sám, na voliča okamžite a dlhodobo zapôsobí.



Z dôvodu pretlaku informácií používame pri rozhodovaní sa, koho pôjdeme voliť, určité skratky. Ktoré to konkrétne sú?

Je pravda, že v súčasnej dobe bohatej na informácie sa môže volič stretnúť s pretlakom informácií. Mnohí voliči však nesledujú každodenne a dôsledne politické dianie, a preto majú ťažkosti vyhodnotiť komplikované, prípadne protichodné, informácie. Voliči preto neraz celý proces rozhodovania nevedome zjednodušujú a zakladajú si len na elementárnych kognitívnych procesoch, ktoré nazývame kognitívne skratky. Tie môžu viesť k nepresným záverom práve pre ich neúplnosť a jednoduchosť. Známa je napríklad skratka dostupnosti, ktorá tvrdí, že máme tendenciu si všímať najmä udalosti vybočujúce z normálneho chodu, čo vytvára ilúziu, že sa vyskytujú častejšie, než je reálna pravda. Ľahko preto môžeme nadhodnotiť niektoré udalosti v spoločenskom živote ako ohrozujúcejšie, než v skutočnosti sú. Typická je aj kognitívna skratka "take the best", čo znamená, že pri rozhodovaní porovnávame politikov alebo aj samotné politické strany len v jednom kritériu, ktoré má podľa nás najväčší zmysel. Netreba hovoriť, že môžeme opomenúť iné podstatné atribúty.



Sociálne siete sú v súčasnosti plné nenávistných kampaní. Aký majú na voličov vplyv?

Nenávistná kampaň môže byť síce úspešná, ale len sčasti. Ľudia aj bez očierňovania majú obyčajne už vytvorený názor na každú politickú stranu a nenávistná kampaň tieto postoje "len" viac radikalizuje. Voliči, ktorí sú zástancovia očierňovanej politickej strany, budú mať tendenciu ešte viac brániť svoju politickú stranu, a naopak, voliči útočiacej politickej strany budú danú očierňovanú stranu ešte viac nenávidieť. Vo svojej podstate sa týmto spôsobom politicky polarizuje spoločnosť na silno súperiace tábory. Negatívne dôsledky sú zrejmé, pretože každé spektrum voličov môže mať tendenciu nekriticky obhajovať tú vlastnú. Jedna z amerických štúdií dokonca preukázala, že nenávistné prejavy politikov podporujú aj nenávistné prejavy v spoločnosti, čo je vo svojej podstate dôsledok spomínanej polarizácie.



Môžu teda nejakej politickej strane či hnutiu na základe takejto kampane pribudnúť noví voliči?

Nenávistná kampaň obyčajne nezvykne zvyšovať počet nových voličov, skôr intenzívne vyhraňuje názory v spoločnosti a mobilizuje už rozhodnutých voličov. Dá sa preto predpokladať, že politické strany využívajúce nenávistnú kampaň potrebujú utvrdiť svojich voličov, že sú najlepšia voľba a neoplatí sa meniť svoje politické rozhodnutie. A v tomto im môže nenávistná kampaň pomôcť, preto ju aj frekventovanejšie využívajú. Doplatiť však na to môže spoločnosť, ktorá bude radikálnejšia vo svojich presvedčeniach. Z môjho pohľadu ide o veľký hazard politikov s dôsledkami na spoločnosť.