Na rozlúčku s vládou E. Hegera nateraz stačí len spomenúť, že sa mu taktiež podarilo zapísať do histórie – je doteraz jediným premiérom, ktorý bol z funkcie odvolaný dva razy, píše J. Hrabko.
Autor Juraj Hrabko
Tretia vláda v jednom volebnom období sa chopila kormidla a začala spravovať krajinu. A hoci ide o historicky prvú úradnícku vládu, neuškodí najskôr zopakovať, že na jej existencii nie je nič dehonestujúce, zvláštne či poburujúce.
Iná vec je spôsob jej inštalácie, ale ani tá na fakte, že úradnícka vláda už úraduje nič nezmení. V podstate je to povšimnutiahodné len pre politických fajnšmekrov – napríklad, je prekvapujúce, že práve prezidentka Z. Čaputová sa dopustila pri jej zostavovaní aj istej diskriminácie a porušenia základných práv a slobôd, keď stanovila podmienku, že účastníci vlády nemôžu a nesmú kandidovať v nadchádzajúcich voľbách. A ani vyjadrenie premiéra Ľ. Ódora o tom, že mal možnosť kandidátov na ministrov vetovať – ale nie navrhovať – nemožno nazvať vydareným.
Na rozlúčku s vládou E. Hegera nateraz stačí len spomenúť, že sa mu taktiež podarilo zapísať do histórie – je doteraz jediným premiérom, ktorý bol z funkcie odvolaný dva razy. Raz z vôle parlamentu, čo prezidentka iba vykonala a raz z vôle samotnej hlavy štátu. A také niečo sa doteraz nepodarilo žiadnemu premiérovi, iba ministrovi Ľ. Galkovi.
Neuškodí zrejme ani zopakovať ďalší fakt a síce, že Slovensko má úradnícku vládu iba a len preto, lebo zlyhali parlamentné politické strany. To, čo koaličné strany predvádzali od vyhlásenia výsledkov v roku 2020, ako prehajdákali dôveru voličov a ústavnú väčšinu čítajúcu historicky najvyšší počet 95 poslancov, ako spolu s médiami dokázali opäť vytlačiť na politické výslnie stranu a osobu trojnásobného premiéra, ako a akými spôsobmi vládli, možno používať ako príklad toho, ako sa spravovanie vecí verejných nemá a nesmie robiť. Hoci odpočet a trest za takýto výkon ešte len príde.
Úradnícka vláda má síce viacero úloh, ale iba jedna z nich je naozaj dôležitá a to zase treba neustále opakovať – zabezpečiť konanie septembrových parlamentných volieb. Tak, aby boli nepochybne aj nespochybniteľne demokratické, slobodné, transparentné, spravodlivé aj férové zároveň. Ani príprava budúcoročného rozpočtu, ani plnenie Plánu obnovy ani eurofondy ani nič iné nie je tak dôležité ako príprava parlamentných volieb. Všetko ostatné byť môže, ale demokratické voľby byť musia.
Možno tiež pripomenúť, že hoci vládne úradnícka vláda, zostáva stále politickým telesom a aj jej Programové vyhlásenie, ktoré musí podľa Ústavy predložiť do parlamentu, je politickým dokumentom. Vláda má skúsiť pre neho získať podporu poslancov, ale keď neuspeje, nebude to žiadna katastrofa, bolo by skôr čudné ak by uspela a získala dôveru parlamentu. Z viacerých dôvodov.
Ak sa neudeje nič mimoriadne, úradnícka vláda Ľ. Ódora by mala vládnuť do volieb a istý čas – kým sa parlamentné strany nespamätajú z ich výsledkov – aj po nich. To je dostatočne dlhý čas na to, aby preukázala, že ani niekedy v budúcnosti nemusí ísť o strašiaka, ale civilizované riešenie v prípade, ak parlamentné strany opäť zlyhajú.
Základom je audit na všetkých úrovniach, výmena ľudí na dôležitých postoch a prilákanie kvalitných spolupracovníkov, na ktorých sa budú môcť premiér aj ministri spoľahnúť. Nevšímať si rétoriku politických strán, ktoré budú vládu a jej ministrov kritizovať, haniť či vyzývať raz k tomu a inokedy k tamtomu, ale naučiť sa komunikovať s verejnosťou. Teda nič nemožné a ani nič zázračné.
Povedané jednou vetou – to, že úradnícka vláda je historická, vôbec neznamená, že má byť aj hysterická.
Iná vec je spôsob jej inštalácie, ale ani tá na fakte, že úradnícka vláda už úraduje nič nezmení. V podstate je to povšimnutiahodné len pre politických fajnšmekrov – napríklad, je prekvapujúce, že práve prezidentka Z. Čaputová sa dopustila pri jej zostavovaní aj istej diskriminácie a porušenia základných práv a slobôd, keď stanovila podmienku, že účastníci vlády nemôžu a nesmú kandidovať v nadchádzajúcich voľbách. A ani vyjadrenie premiéra Ľ. Ódora o tom, že mal možnosť kandidátov na ministrov vetovať – ale nie navrhovať – nemožno nazvať vydareným.
Na rozlúčku s vládou E. Hegera nateraz stačí len spomenúť, že sa mu taktiež podarilo zapísať do histórie – je doteraz jediným premiérom, ktorý bol z funkcie odvolaný dva razy. Raz z vôle parlamentu, čo prezidentka iba vykonala a raz z vôle samotnej hlavy štátu. A také niečo sa doteraz nepodarilo žiadnemu premiérovi, iba ministrovi Ľ. Galkovi.
Neuškodí zrejme ani zopakovať ďalší fakt a síce, že Slovensko má úradnícku vládu iba a len preto, lebo zlyhali parlamentné politické strany. To, čo koaličné strany predvádzali od vyhlásenia výsledkov v roku 2020, ako prehajdákali dôveru voličov a ústavnú väčšinu čítajúcu historicky najvyšší počet 95 poslancov, ako spolu s médiami dokázali opäť vytlačiť na politické výslnie stranu a osobu trojnásobného premiéra, ako a akými spôsobmi vládli, možno používať ako príklad toho, ako sa spravovanie vecí verejných nemá a nesmie robiť. Hoci odpočet a trest za takýto výkon ešte len príde.
Úradnícka vláda má síce viacero úloh, ale iba jedna z nich je naozaj dôležitá a to zase treba neustále opakovať – zabezpečiť konanie septembrových parlamentných volieb. Tak, aby boli nepochybne aj nespochybniteľne demokratické, slobodné, transparentné, spravodlivé aj férové zároveň. Ani príprava budúcoročného rozpočtu, ani plnenie Plánu obnovy ani eurofondy ani nič iné nie je tak dôležité ako príprava parlamentných volieb. Všetko ostatné byť môže, ale demokratické voľby byť musia.
Možno tiež pripomenúť, že hoci vládne úradnícka vláda, zostáva stále politickým telesom a aj jej Programové vyhlásenie, ktoré musí podľa Ústavy predložiť do parlamentu, je politickým dokumentom. Vláda má skúsiť pre neho získať podporu poslancov, ale keď neuspeje, nebude to žiadna katastrofa, bolo by skôr čudné ak by uspela a získala dôveru parlamentu. Z viacerých dôvodov.
Ak sa neudeje nič mimoriadne, úradnícka vláda Ľ. Ódora by mala vládnuť do volieb a istý čas – kým sa parlamentné strany nespamätajú z ich výsledkov – aj po nich. To je dostatočne dlhý čas na to, aby preukázala, že ani niekedy v budúcnosti nemusí ísť o strašiaka, ale civilizované riešenie v prípade, ak parlamentné strany opäť zlyhajú.
Základom je audit na všetkých úrovniach, výmena ľudí na dôležitých postoch a prilákanie kvalitných spolupracovníkov, na ktorých sa budú môcť premiér aj ministri spoľahnúť. Nevšímať si rétoriku politických strán, ktoré budú vládu a jej ministrov kritizovať, haniť či vyzývať raz k tomu a inokedy k tamtomu, ale naučiť sa komunikovať s verejnosťou. Teda nič nemožné a ani nič zázračné.
Povedané jednou vetou – to, že úradnícka vláda je historická, vôbec neznamená, že má byť aj hysterická.