Bratislava 1. októbra (TASR/Teraz.sk) - Pozrite si profily strán, ktoré zvíťazili vo voľbách do Národnej rady (NR) SR v sobotu 30. septembra.

Profil politickej strany Smer-SD a jej predsedu Roberta Fica

Strana Smer-sociálna demokracia (Smer-SD) získala vo voľbách do Národnej rady (NR) SR v sobotu 30. septembra podľa oficiálnych výsledkov 22,94 percenta hlasov.

TASR prináša profil strany Smer-sociálna demokracia (Smer-SD) a jej predsedu Roberta Fica.

Foto: TASR - Pavol Zachar

Nový ľavicový politický subjekt s názvom Smer predstavil 29. októbra 1999 v tom čase nezaradený poslanec Národnej rady (NR) SR Robert Fico. Na Ministerstve vnútra (MV) SR ho zaregistrovali 8. novembra 1999. Ustanovujúci snem sa uskutočnil 11. decembra 1999 v Stupave. Delegáti zvolili za predsedu Roberta Fica.

Novovzniknutá strana Smer sa na prvých parlamentných voľbách zúčastnila v septembri 2002. So ziskom 13,46 percenta hlasov, čo znamenalo 25 kresiel v NR SR, skončila na treťom mieste.

Menšie ľavicové subjekty Sociálnodemokratická strana Slovenska (SDSS), Strana demokratickej ľavice (SDĽ) a Sociálnodemokratická alternatíva (SDA) sa k 1. januáru 2005 začlenili do Smeru, ktorého názov sa zmenil na Smer-sociálna demokracia (Smer-SD). Pod touto skratkou prijali stranu 19. mája 2005 za člena Strany európskych socialistov (PES). Okrem toho je strana členom Socialistickej internacionály.

Prvé volebné víťazstvo Smer-SD zaznamenal v predčasných parlamentných voľbách v roku 2006, keď získal 29,14 percenta hlasov (50 poslaneckých kresiel). Prezident SR Ivan Gašparovič poveril Fica zostavením vlády. Smer-SD vyhral parlamentné voľby aj v júni 2010. Vládu sa mu ale vytvoriť nepodarilo, tú zostavila Iveta Radičová (SDKÚ).

V predčasných voľbách do NR SR 10. marca 2012 získal Smer-SD 44,41 percenta hlasov (83 poslaneckých mandátov) a prvýkrát vytvoril jednofarebnú vládu.

V parlamentných voľbách 5. marca 2016 Smer-SD opäť zvíťazil, keď získal 28,28 percenta hlasov (49 poslaneckých kresiel). Vládu vytvoril so stranami Most-Híd, Slovenskou národnou stranou (SNS) a stranou #Sieť. Po odchode viacerých poslancov stratila #Sieť postavenie vládnej strany a po podpise novej koaličnej dohody 1. septembra 2016 vytvorila vládne zoskupenie už len trojica Smer-SD, SNS a Most-Híd.

Po vražde investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej podal premiér Fico 15. marca 2018 demisiu. Jeho nástupcom sa stal 22. marca 2018 Peter Pellegrini (Smer-SD).

V parlamentných voľbách, ktoré sa konali 29. februára 2020 získala strana Smer-SD 18,29 % hlasov voličov. Voľby vyhralo hnutie OĽANO a nezávislé osobnosti, NOVA, Kresťanská únia a Zmena zdola vedené Igorom Matovičom (25,02 %).

Peter Pellegrini, ktorý bol volebným lídrom strany Smer-SD 10. júna 2020 vyhlásil, že sa vzdáva postu podpredsedu strany a po 20 rokoch stranu opúšťa. Koncom júna 2020 oznámil, že zakladá novú politickú stranu Hlas - sociálna demokracia. Spolu s Petrom Pellegrinim odišlo z poslaneckého klubu Smer-SD aj desať ďalších poslancov. V NR SR pôsobili až do predčasných parlamentných volieb, ktoré sa konali 30. septembra 2023 ako nezaradení poslanci.

Profil predsedu strany Smer-SD Roberta Fica.

Robert Fico sa narodil 15. septembra 1964 v Topoľčanoch. V roku 1986 vyštudoval právo na Právnickej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave. V postgraduálnom štúdiu, ako aj na študijných pobytoch v USA, vo Veľkej Británii, vo Fínsku, v Belgicku a vo Francúzsku sa orientoval na oblasť trestného práva, neskôr sa venoval aj problematike ľudských práv. Na docenta sa habilitoval v roku 2002.

V rokoch 1994 - 2000 pôsobil ako agent pre zastupovanie SR v konaní pred Európskym súdom pre ľudské práva a Európskou komisiou pre ľudské práva.

Za poslanca Národnej rady SR bol prvýkrát zvolený v roku 1992 za Stranu demokratickej ľavice (SDĽ). Jej členom sa stal v roku 1990, v rokoch 1996 - 1999 bol podpredsedom SDĽ. Dňa 29. októbra 1999 predstavil nový politický subjekt s názvom Smer (od 1. januára 2005 Smer-sociálna demokracia), stal sa jeho predsedom a tento post v strane zastáva dodnes.

Robert Fico je trojnásobným premiérom - na čele slovenských vlád stál v rokoch 2006 - 2010, 2012 - 2016 a 2016 - 2018.

V decembri 2013 oznámil záujem kandidovať na post hlavy štátu. V druhom kole prezidentských volieb, ktoré sa uskutočnilo 29. marca 2014 získal 40,61 % hlasov, čo na víťazstvo nestačilo - úspešnejší kandidát Andrej Kiska dostal 59,38 % hlasov.


Zdroj: www.strana-smer.sk, https://volby.statistics.sk

Profil hnutia Progresívne Slovensko a jeho predsedu Michala Šimečku

Hnutie Progresívne Slovensko (PS) získalo vo voľbách do Národnej rady (NR) SR v sobotu 30. septembra podľa oficiálnych výsledkov 17,96 percenta hlasov.

TASR prináša profil hnutia Progresívne Slovensko a jeho lídra Michala Šimečku.

Foto: TASR - Pavol Zachar

V septembri 2016 avizoval podnikateľ v oblasti startupov Ivan Štefunko vznik občianskeho združenia Progresívne Slovensko s možnou budúcou transformáciou na politickú stranu. K projektu sa ešte v tom istom mesiaci pridal aj zakladateľ webhostingovej spoločnosti Websupport Michal Truban.

Politické hnutie, ktoré sa profilovalo ako progresívna, liberálna a proeurópska sila, vstúpilo oficiálne na slovenskú politickú scénu 27. novembra 2017, keď ho zaregistrovalo Ministerstvo vnútra SR. Ustanovujúci snem nového politického hnutia sa konal 20. januára 2018 v Žiline, ktorý zvolil za predsedu hnutia Ivana Štefunka.

Na ustanovujúcom sneme hnutie schválilo svoje stanovy a zvolilo si podpredsedov a podpredsedníčky, ktorými sa stali advokátka Zuzana Čaputová, právnička Irena Bihariová, expertka na kultúrne politiky Zora Jaurová, podnikateľ Michal Truban a odborník na medzinárodné vzťahy Michal Šimečka.

Od 8. mája 2019 stál na čele Progresívneho Slovenska Michal Truban, ktorého 6. júna 2020 vystriedala na tomto poste Irena Bihariová. Truban sa vzdal funkcie po prehratých parlamentných voľbách. Od 7. mája 2022 vedie hnutie podpredseda Európskeho parlamentu Michal Šimečka.

V komunálnych voľbách, ktoré sa konali 10. novembra 2018, získalo PS samostatne troch starostov a 46 poslancov a v koalíciách šesť starostov a 96 poslancov. Kandidát koalície PS/Spolu architekt a hudobník Matúš Vallo sa stal primátorom Bratislavy, v komunálnych voľbách 29. októbra 2022 tento post obhájil.

V marcových prezidentských voľbách 2019 sa hnutie rozhodlo nepodporiť žiadneho nezávislého kandidáta, ale postaviť do súboja o post hlavy štátu vlastnú kandidátku Zuzana Čaputovú. Do druhého kola postúpila spolu s Marošom Šefčovičom, podpredsedom Európskej komisie, nad ktorým zvíťazila so ziskom 58,4 percenta hlasov voličov. Zuzana Čaputová pred druhým kolom voľby avizovala, že v prípade výhry sa vzdá členstva v strane, čo neskôr aj urobila.

Koncom mája 2019 vyhrala koalícia PS/Spolu na Slovensku voľby do Európskeho parlamentu so ziskom 20,11 percenta hlasov a získala štyri miesta v Európskom parlamente.

Do parlamentných volieb (konali sa 29. februára 2020) išlo Progresívne Slovensko v koalícii so stranou Spolu - občianska demokracia. Koalícia získala 6,96 % hlasov voličov, čiže sa jej nepodarilo prekonať potrebnú 7-percentnú hranicu a jej zástupcovia sa do NR SR nedostali.

Progresívne Slovensko je členom európskej liberálnej strany Aliancia Liberálov a Demokratov pre Európu (ALDE).

Profil predsedu hnutia Progresívne Slovensko Michala Šimečku.

Michal Šimečka sa narodil 10. mája 1984 v Bratislave. Bakalárske štúdium absolvoval v roku 2006 na Fakulte sociálnych vied Univerzity Karlovej v Prahe. Vzdelanie si rozšíril štúdiom na University of Oxford, na ktorej získal v roku 2012 titul DPhil (PhD) v oblasti politických vied.

Začínal ako novinár, keď v rokoch 2002 - 2004 pôsobil v denníku SME a následne do roku 2006 písal pre Financial Times, Praha. Po štúdiu pracoval v rokoch 2007 - 2010 ako analytik politického rizika v Exclusive Analysis v Londýne. Externe prednášal na pražskej Univerzite Karlovej a Univerzite Komenského v Bratislave. V rokoch 2015 - 2017 bol vedúcim výskumným pracovníkom Ústavu medzinárodných vzťahov v Prahe.

V rokoch 2011 - 2014 pôsobil ako poradca pre zahraničnú politiku poslancov Európskeho parlamentu Borisa Zalu (Smer-SD) a Libora Roučka (ČSSD) a v rokoch 2015 - 2017 bol poradcom českého ministra zahraničných vecí Lubomíra Zaorálka (ČSSD).

Je jedným zo zakladajúcich členov hnutia Progresívne Slovensko, na čele ktorého stojí od 7. mája 2022.

Vo voľbách do Európskeho parlamentu (EP), ktoré sa uskutočnili 25. mája 2019, bol lídrom kandidátky koalície PS/Spolu. Koalícia vyhrala voľby so ziskom 20,11 percenta hlasov voličov a zabezpečila si štyri miesta v EP.

Vo februári 2020 bol zvolený za podpredsedu liberálnej frakcie Renew Europe (Obnovme Európu), ktorá ho navrhla za podpredsedu EP. Na tento post zvolili europoslanci Michala Šimečku 18. januára 2022, stal sa historicky prvým Slovákom v tejto funkcii.

Zdroj: www.progresivne.sk, https://volby.statistics.sk

Profil strany Hlas-SD a jej predsedu Petra Pellegriniho

Strana Hlas-SD vo voľbách do Národnej rady (NR) SR v sobotu 30. septembra získalo podľa oficiálnych výsledkov 14,70 percenta hlasov a bude súčasťou NR SR v ďalšom volebnom období.

TASR prináša profil strany Hlas-SD a jej predsedu Petra Pellegriniho.

Foto: TASR - Michal Svítok

Strana Hlas-SD sa začala formovať krátko po parlamentných voľbách z 29. februára 2020. Zámer založiť novú politickú stranu Peter Pellegrini oznámil 10. júna 2020. K Pellegrinimu sa pridalo ďalších desať poslancov parlamentu, ktorí sa rovnako ako on dostali do NR SR na kandidátke Smeru-SD, vznikla tzv. Pelleho jedenástka. Okrem Pellegriniho ju tvorili Richard Raši, Denisa Saková, Erik Tomáš, Peter Žiga, Matúš Šutaj Eštok, Ľubica Laššáková, Peter Kmec, Róbert Puci, Ján Ferenčák a Ján Blcháč.

Raši, Žiga, Saková a Laššáková pôsobili aj ako ministri vo vláde predsedu Smeru-SD Roberta Fica alebo vo vláde Petra Pellegriniho, ktorý Fica na poste premiéra vystriedal v marci 2018. Počas volebného obdobia 2020 - 2023 pôsobili poslanci okolo Pellegriniho ako nezaradení poslanci.

Po predstavení názvu a loga strany odštartoval 13. júla 2020 tzv. Pelletón, čo bola séria podujatí na zber podpisov potrebných na registráciu strany. Pelleho jedenástka spolu s dobrovoľníkmi odovzdala 94.414 podpisov na ministerstvo vnútra 14. augusta 2020.

Stranu Hlas-SD zaregistrovali 11. septembra 2020 a 28. novembra sa konal ustanovujúci snem strany, na ktorom za predsedu delegáti zvolili Petra Pellegriniho.

O hlasy voličov sa Hlas-SD prvýkrát uchádzal v spojených komunálnych voľbách, ktoré sa konali 29. októbra 2022. Strana Hlas-SD sa stala vo voľbách najúspešnejšou stranou, získala najväčší počet starostov a primátorov. Dosiahla aj predsedu Nitrianskeho samosprávneho kraja, ktorým sa stal Branislav Becík.

V júni 2023 sa na základe rozhodnutia snemu stala súčasťou Hlasu-SD strana Dobrá voľba, ktorá tým zanikla.

Profil predsedu Hlasu-SD Petra Pellegriniho

Peter Pellegrini sa narodil 6. októbra 1975 v Banskej Bystrici. Je absolventom Ekonomickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, odbor financie, bankovníctvo, investovanie a Ekonomickej fakulty Technickej univerzity v Košiciach.

V rokoch 2002 - 2006 pôsobil ako asistent poslanca NR SR Ľubomíra Vážneho (Smer-SD). V parlamentných voľbách v roku 2006 bol prvýkrát zvolený za poslanca NR SR za stranu Smer-SD. Poslancom parlamentu sa stal aj v roku 2010.

Po predčasných parlamentných voľbách v roku 2012 pôsobil ako štátny tajomník Ministerstva financií SR. Tento post zastával do roku 2014, keď prezident SR Andrej Kiska prijal 3. júla 2014 demisiu Dušana Čaploviča a Pellegriniho vymenoval za nového ministra školstva. Ministrom bol do 25. novembra 2014, keď nahradil odstupujúceho Pavla Pašku (Smer-SD) vo funkcii predsedu NR SR.

Podpredsedom vlády pre investície a informatizáciu sa stal po parlamentných voľbách v roku 2016. Počas politickej krízy po vražde Jána Kuciaka a jeho snúbenice bol Pellegrini dočasne poverený vedením ministerstva kultúry namiesto Mareka Maďariča, ktorý sa funkcie vzdal.

Prezident Andrej Kiska poveril 15. marca 2018 Pellegriniho zostavením novej vlády po tom, ako tretia vláda Roberta Fica podala demisiu. O týždeň na to, 22. marca 2018, sa Pellegrini stal predsedom novej vlády, zloženej zo zástupcov strán Smer-SD, SNS a Most-Híd. Demisiu do rúk prezidentky Zuzany Čaputovej podal za celú vládu 20. marca 2020.

V predvolebnej kampani počas volieb do NR SR, ktoré sa konali 29. februára 2020 bol Pellegrini volebným lídrom strany Smer-SD. Od voličov dostal 413.555 preferenčných hlasov, teda najväčší počet spomedzi všetkých kandidátov strany, čo zároveň znamenalo zisk druhého najväčšieho počtu preferenčných hlasov spomedzi všetkých poslancov NR SR.

Profil koalície OĽANO a priatelia

Koalícia OĽANO a priatelia so stranami Za ľudí a Kresťanská únia získala vo voľbách do Národnej rady (NR) SR v sobotu 30. septembra podľa oficiálnych výsledkov 8,89 percenta hlasov.

TASR prináša profil koalície OĽANO a priatelia a predsedu OĽANO Igora Matoviča.

Foto: TASR/Lukáš Grinaj

Predchodcom politického hnutia Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti (OĽANO) bolo občianske združenie Obyčajní ľudia (OĽ), ktoré založili v roku 2010 Igor Matovič, Jozef Viskupič, Martin Fecko a Erika Jurinová.

Líder iniciatívy Matovič pred parlamentnými voľbami v roku 2010 spoločne so spoluzakladateľmi prijali ponuku od predsedu strany SaS Richarda Sulíka kandidovať vo voľbách do NR SR. Obsadili posledné štyri miesta na 150-člennej kandidátke SaS.

Po parlamentných voľbách 12. júna 2010 sa všetci predstavitelia OĽ vďaka preferenčným hlasom stali poslancami parlamentu. O rok neskôr vylúčili Matoviča z poslaneckého klubu SaS pre jeho hlasovanie za návrh vtedy opozičného Smeru-SD, čím podľa koaličných partnerov porušil koaličnú zmluvu.

V predčasných marcových voľbách v roku 2012, ktoré boli dôsledkom pádu vlády Ivety Radičovej, sa Matovič rozhodol kandidovať samostatne na čele už politického hnutia OĽANO. To oficiálne vzniklo registráciou na ministerstve vnútra 11. novembra 2011. Hlavná štvorka strany kandidovala opäť z posledných štyroch miest kandidátky a "prekrúžkovala" sa do NR SR. Hnutie získalo 8,55 percenta hlasov a Jurinová sa stala podpredsedníčkou parlamentu.

Rady poslancov za OĽANO ako prvý 26. októbra 2012 opustil Alojz Hlina. O rok neskôr vystúpila z klubu Mária Ritomská a v roku 2014 aj Mikuláš Huba.

V marcových prezidentských voľbách v roku 2014 malo OĽANO svoju vlastnú kandidátku Helenu Mezenskú. V prvom kole získala 2,4 percenta hlasov. V druhom kole podporovali viacerí členovia klubu nezávislého kandidáta Andreja Kisku, ktorý s 59,04 percenta hlasov zvíťazil.

Vo voľbách do Európskeho parlamentu (EP) získalo OĽANO 7,46-percentnú podporu a europoslancom sa stal Branislav Škripek. V marcových voľbách 2016 išlo OĽANO spoločne so stranou NOVA. Koalícia dostala 287.611 platných hlasov, čo predstavovalo 11,02 percenta. Získala 19 poslaneckých mandátov. V parlamente pôsobila ako opozičná strana.

Vo voľbách do VÚC 4. novembra 2017 sa Jurinová stala predsedníčkou Žilinského samosprávneho kraja a Viskupič predsedom Trnavského samosprávneho kraja.

V priebehu rokov 2018 - 2019 OĽANO opustilo deväť z 19 poslancov, ktorí sa nestotožnili s dominantnou pozíciou Matoviča. OĽANO vytvorilo s NOVA spoločnú kandidátku do volieb do EP v máji 2019. Dosiahli 5,25 percenta voličských hlasov a v EP získali jedno poslanecké kreslo.

Do volieb 29. februára 2020 išiel Matovič do boja v zoskupení OĽANO, NOVA, Kresťanská únia a Zmena zdola. OĽANO zvíťazilo so ziskom 25,02 percenta (498.740) hlasov. Zostavením vlády poverila OĽANO prezidentka Zuzana Čaputová 4. marca. Nakoniec ju zostavili zo strán a hnutí OĽANO, Sme rodina, SaS a Za ľudí. Následne hlava štátu 21. marca 2020 vymenovala novú vládu.

S cieľom vyriešiť dlhotrvajúcu koaličnú krízu 28. marca 2021 Matovič vyhlásil, že ustupuje od svojich požiadaviek voči partnerom a vo vláde si vymení post s ministrom financií Eduardom Hegerom (vtedy OĽANO). Demisiu Matoviča prijala prezidentka Čaputová 30. marca 2021 a novú vládu Hegera vymenovala 1. apríla 2021. Matovič v nej zastával post ministra financií. Z postu ministra odstúpil 23. decembra 2022 a opäť si začal uplatňovať mandát poslanca Národnej rady SR.

V parlamentných voľbách 2023 kandidovalo OĽANO a priatelia v koalícii so stranami Za ľudí a Kresťanská únia. Matovič kandidoval opäť z posledného 150. miesta. Z prvého miesta kandidovala Jurinová.

Strana Za ľudí pôvodne vznikla okolo bývalého prezidenta SR Andreja Kisku. Zaregistrovaná na Ministerstve vnútra (MV) SR bola 2. septembra 2019 a ustanovujúci snem sa konal 28. septembra 2019. Vo voľbách do Národnej rady SR v roku 2020 získala strana 5,77 percenta hlasov a stala sa súčasťou vlády Igora Matoviča a neskôr Eduarda Hegera. Od augusta 2020 je predsedníčkou strany Veronika Remišová, ktorá bola vo vládach Matoviča a Hegera podpredsedníčkou vlády a stála na čele Ministerstva investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie SR.

Kresťanská únia (KÚ) vznikla 8. februára 2019 transformáciou strany Nezávislé fórum, ktoré na MV SR zaregistrovali 27. augusta 1998. Predsedníčkou KÚ je Anna Záborská, ktorá v rokoch 2020 - 2023 pôsobila ako poslankyňa NR SR. V parlamentných voľbách v roku 2020 KÚ išla do volieb spoločne s OĽANO. Do parlamentu sa okrem Záborskej dostali Richard Vašečka, Katarína Hatráková, Ján Szőllős a Radovan Marcinčin ako náhradník.

Profil predsedu OĽANO Igora Matoviča

Narodil sa 11. mája 1973 v Trnave. Vysokoškolský titul získal v roku 1998 na Fakulte managementu Univerzity Komenského v Bratislave.

V roku 2002 založil vydavateľstvo regionPress, v ktorom ako spoločník pôsobil do roku 2007. Do politiky vstúpil v roku 2010 s občianskym združením Obyčajní ľudia. Registráciou na ministerstve vnútra 11. novembra 2011 založil oficiálnu politickú stranu OĽANO. Od roku 2010 pôsobil ako poslanec NR SR a vo vláde zastával pozíciu premiéra a neskôr ministra financií.

Matovič je ženatý a s manželkou Pavlínou majú dcéry Rebeku a Kláru.

Zdroje: 12 20, www.obycajniludia.sk, slovak.statistics.sk

Profil KDH a jeho predsedu Milana Majerského

Kresťanskodemokratické hnutie (KDH) získalo vo voľbách do Národnej rady (NR) SR v sobotu 30. septembra podľa oficiálnych výsledkov 6,82 percenta hlasov.

TASR prináša profil hnutia KDH a jej lídra Milana Majerského.

Foto: TASR/Dano Veselský

KDH je jedným z najstarších politických subjektov na Slovensku po Nežnej revolúcii. Vzniklo 17. februára 1990 s registráciou na ministerstve vnútra 23. februára 1990. Pri profilácii KDH zohrali významnú úlohu ľudia z katolíckeho disentu a ľudia blízki VPN.

Hnutie si v roku 1990 vytvorilo záujmové organizácie a zväzy. V prvých slobodných voľbách v roku 1990 získalo 19,21 percenta. Stalo sa súčasťou koalícií na federálnej aj národnej úrovni. V komunálnych voľbách v novembri 1990 získalo najviac mandátov (10.564 poslancov, 541 primátorov a starostov).

Po rozdelení VPN sa predsedom hnutia stal Ján Čarnogurský.

Vo voľbách do Slovenskej národnej rady v roku 1992 získalo 8,89 percenta a stalo sa opozičnou stranou. Na sneme v septembri 1992 sa hnutie pretransformovalo na politickú stranu a hlasovalo proti prijatiu Deklarácie o zvrchovanosti SR a proti prijatiu Ústavy SR. Po páde druhej vlády Vladimíra Mečiara (1994) sa od marca do decembra stalo súčasťou vlády.

Vo voľbách do parlamentu v roku 1994 získalo 10,08 percenta a bolo najsilnejšou opozičnou stranou. V ďalších voľbách (1998) sa ako súčasť SDK stalo súčasťou vládnej koalície. Predseda strany Čarnogurský sa stal ministrom spravodlivosti. Ako nového predsedu strany si v roku 2000 zvolilo Pavla Hrušovského. KDH sa podarilo presadiť cieľ z volebného programu - zisk nestáleho kresla pre Slovensko v Bezpečnostnej rade OSN.

V prvých voľbách do Európskeho parlamentu (EP) v júni 2004 získalo 16,89 percenta (tri kreslá europoslancov). Z vlády odišlo vo februári 2006 potom, ako expremiér Mikuláš Dzurinda opätovne odmietol zaradiť do parlamentu návrh zákona o výhrade vo svedomí.

V parlamentných voľbách v roku 2006 získalo 8,31 percenta. Pri hlasovaní Rady KDH Hrušovský s piatimi ďalšími členmi schválili vstup do vlády so Smerom a SMK. Pre nespokojnosť s vývojom v hnutí zo strany odišli štyria z jedenástich členov predsedníctva. Vo voľbách do EP v júni 2009 získalo 10,87 percenta hlasov (dva mandáty). Na sneme v septembri 2009 bolo zvolené nové vedenie na čele s predsedom Jánom Figeľom.

Po voľbách do NR SR v roku 2010 (8,52 percenta hlasov) bolo KDH súčasťou vládnej koalície. Figeľ sa stal podpredsedom vlády. Po rozpade vlády Ivety Radičovej v predčasných parlamentných voľbách získalo 8,82 percenta hlasov (16 mandátov). Avšak strana Smer-SD pri víťazstve získala 83 kresiel a mohla vládnuť sama. KDH pôsobilo v opozícii. Vo voľbách do EP v máji 2014 získalo 13,21 percenta hlasov (2 mandáty).

Prvý raz sa KDH nedostalo do parlamentu v roku 2016. Získalo 4,94 percenta hlasov a predseda Figeľ abdikoval. V júni 2016 sa stal novým predsedom Alojz Hlina. Parlamentné voľby z februára 2020 priniesli hnutiu zisk 4,65 percenta hlasov a opäť sa nedostalo do NR SR. Na sneme 22. augusta 2020 si KDH zvolilo nového predsedu - Milana Majerského.

V apríli 2021 predstavilo novú komunikáciu s redizajnom loga, grafiky a novou víziou. Hnutie do volieb išlo kandidovať samostatne s volebným heslom "Zaslúžite sa mať lepšie s hlavným dôrazom na päť oblastí – životná úroveň, zdravotníctvo, pomoc rodinám a zraniteľným, vzdelávanie a biznis prostredie".

Profil predsedu KDH Milana Majerského.

Narodil sa 12. mája 1971 v Levoči. V roku 1997 získal vysokoškolský titul na Gréckokatolíckej teologickej fakulte Prešovskej univerzity a titul PhD. obhájil na Katolíckej univerzite v Ružomberku (2016).

Ako pedagóg pôsobil na Gymnáziu sv. Františka Assiského v Levoči (1997 - 2014). Vyučoval telesnú a náboženskú výchovu. Zastával na polovičný úväzok pozíciu riaditeľa Katolíckeho pedagogického a katechetického centra (2013 - 2015).

Spoluzakladal klub Kresťanskodemokratickej mládeže Slovenka v Levoči (1990). Ako poslanec mestského zastupiteľstva v Levoči pôsobil tri funkčné obdobia od roku 1998. Zvolený za poslanca Prešovského samosprávneho kraja bol v roku 2009.

V komunálnych voľbách v roku 2014 sa stal primátorom Levoče. Následne bol v roku 2017 zvolený za predsedu Prešovského samosprávneho kraja. Mandát obhájil aj v posledných voľbách z roku 2022. Za predsedu strany KDH bol zvolený na sneme v auguste 2020.

Profil strany SaS a jej predsedu Richarda Sulíka

Strana Sloboda a Solidarita (SaS) získala vo voľbách do Národnej rady (NR) SR v sobotu 30. septembra podľa oficiálnych výsledkov 6,32 percenta hlasov a bude súčasťou NR SR v ďalšom volebnom období.

TASR prináša profil strany SaS a jej lídra Richarda Sulíka.

Foto: TASR/Pavel Neubaeur

Richard Sulík uverejnil 10. novembra 2008 blog pod názvom: Zakladám stranu Sloboda a Solidarita (SaS). Ministerstvo vnútra SR zaregistrovalo SaS 27. februára 2009. Jej ustanovujúci kongres sa uskutočnil 28. marca 2009 v Bratislave a Sulík sa stal predsedom strany.

V parlamentných voľbách 12. júna 2010 SaS so ziskom 12,14 percenta voličských hlasov obsadila v parlamente 22 poslaneckých miest. SaS sa stala súčasťou vládnej koalície spolu so Slovenskou demokratickou a kresťanskou úniou - Demokratickou stranou (SDKÚ-DS), Kresťanskodemokratickým hnutím (KDH) a stranou Most-Híd. Vo vláde obsadila štyri rezorty: ministerstvo práce (Jozef Mihál), rezort hospodárstva (Juraj Miškov), ministerstvo kultúry (Daniel Krajcer) a ministerstvo obrany (Ľubomír Galko). Pre kauzu odpočúvania novinárov prišiel o ministerské kreslo 23. novembra 2011 Ľubomír Galko.

Sulík v tom volebnom období zastával funkciu predsedu NR SR. SaS odmietla pri hlasovaní v NR SR 11. októbra 2011 podporiť euroval. Keďže premiérka Iveta Radičová spojila toto hlasovanie s vyslovením dôvery, jej vláda tým padla. O dva dni Sulíka odvolali z postu predsedu parlamentu.

V predčasných voľbách do NR SR 10. marca 2012 získala SaS 5,88 percenta odovzdaných hlasov a v parlamente mala 11 poslancov. Po voľbách, ktoré Sulík označil za neúspech, dal na kongrese 29. apríla 2012 hlasovať o dôvere voči svojej osobe. V tajnej voľbe ho podporilo 75 delegátov. Na kongrese 16. marca 2013 v Prešove získal Sulík podporu na ďalšie štyri roky. Zo strany odišlo približne 90 členov, SaS stratila piatich z 11 poslancov NR SR, čo znamenalo zánik poslaneckého klubu.

Vo voľbách do Európskeho parlamentu (EP) 24. mája 2014 SaS so ziskom 6,66 percenta hlasov získala jeden mandát, europoslancom sa stal Richard Sulík. Vo voľbách do NR SR 5. marca 2016 získala SaS 12,10 percenta hlasov, čo znamenalo 21 kresiel v parlamente.

V roku 2017 zo strany odišli zakladajúci členovia Jozef Mihál a Martin Poliačik. Vo voľbách do EP 25. mája 2019 dostala SaS 9,62 percenta hlasov a do Bruselu sa dostali dvaja europoslanci - Eugen Jurzyca a Lucia Ďuriš Nicholsonová.

V septembri 2019 členovia strany na mimoriadnom kongrese Richarda Sulíka opätovne zvolili za predsedu SaS.

Deväť poslancov z platformy Demokratického jadra opustilo SaS po tom, ako Sulík predstavil kandidátku strany a ako delegáti nominačného kongresu 5. októbra 2019 vylúčili zo strany šéfku jej poslaneckého klubu Natáliu Blahovú. Skupina poslancov (Natália Blahová, Ľubomír Galko, Jozef Rajtár, Jana Kiššová a ďalší) vstúpila do Demokratickej strany.

V parlamentných voľbách, ktoré sa konali 29. februára 2020, strana SaS získala 6,22 percenta hlasov, v NR SR ju zastupovalo 13 poslancov. Prezidentka SR Zuzana Čaputová vymenovala 21. marca 2020 vládu Igora Matoviča, lídra OĽANO. Vládnu koalíciu vytvorili OĽANO, Sme rodina, SaS a Za ľudí. SaS obsadila tri ministerstvá. Na čelo rezortu hospodárstva sa postavil Richard Sulík, ministrom školstva bol Branislav Gröhling a post ministra zahraničných vecí získal Ivan Korčok.

Vo februári 2021 europoslankyňa Lucia Ďuriš Nicholsonová po spore týkajúcom sa eurofondov s vicepremiérkou a predsedníčkou Za ľudí Veronikou Remišovou ohlásila odchod zo SaS.

Po tom, ako SaS vyhlásila, že premiér Matovič nie je schopný viesť vládu, podal minister hospodárstva Sulík 22. marca 2021 demisiu. Prezidentka 25. marca následne prijala demisiu ministra školstva Gröhlinga a ministra zahraničných vecí Korčoka. SaS zároveň pozastavila svoju účasť v koalícii dovtedy, pokiaľ Matovič nerezignuje na svoju funkciu. Ten napokon tejto žiadosti vyhovel a prezidentka Čaputová 1. apríla 2021 vymenovala vládu premiéra Eduarda Hegera. Okrem iných zmien sa expremiér Matovič stal ministrom financií a podpredsedom vlády. Dňa 20. júna 2022 vstúpila do SaS Mária Kolíková, bývalá podpredsedníčka strany Za ľudí, ktorá viedla ministerstvo spravodlivosti.

Dlhotrvajúce spory medzi Matovičom a Sulíkom viedli k tomu, že 31. augusta 2022 podal šéf rezortu hospodárstva Sulík opäť demisiu. Jeho strana žiadala odchod lídra OĽANO a ministra financií Matoviča z vlády. Sulíka nasledovali aj zvyšní traja ministri za stranu SaS. Na svoje posty rezignovali 5. septembra ministerka spravodlivosti Kolíková, šéf rezortu školstva Gröhling a šéf diplomacie Korčok.

NR SR vyslovila 15. decembra 2022 nedôveru Hegerovej vláde. Na druhý deň prezidentka Čaputová vládu odvolala, ale dočasne ju poverila vykonávaním funkcie v obmedzenom rozsahu. Návrh na vyslovenie nedôvery vláde podala opozičná SaS.

Matovič skončil 23. decembra 2022 ako minister financií. Vedením rezortu poverila prezidentka dočasne povereného premiéra Hegera. Ten 7. mája 2023 požiadal Zuzanu Čaputovú o zbavenie poverenia viesť vládu. Prezidentka napokon 15. mája 2023 vymenovala vládu odborníkov na čele s Ľudovítom Ódorom.

Profil predsedu SaS Richarda Sulíka

Richard Sulík sa narodil 12. januára 1968 v Bratislave. V roku 1980 jeho rodina emigrovala do Nemecka. V roku 1987 zmaturoval na technickom gymnáziu, po Novembri '89 sa vrátil sa do Bratislavy. Študoval na Ekonomickej univerzite v Bratislave na národohospodárskej fakulte špecializáciu dane a daňové poradenstvo. Začal podnikať, založil firmu FaxCopy.

V rokoch 2002 - 2003 bol poradcom ministra financií Ivana Mikloša (SDKÚ-DS), vytvoril koncepciu daňovej reformy. Stranu Sloboda a solidarita založil 21. augusta 2008 a dodnes je jej predsedom.

Vo voľbách 12. júna 2010 strana získala 12,14 percenta hlasov, Sulík bol od 8. júla 2010 do 13. októbra 2011 predsedom NR SR. Po páde vlády Ivety Radičovej ho odvolali z funkcie predsedu parlamentu. Vo voľbách do Európskeho parlamentu (EP) 24. mája 2014 získala SaS 6,66 percenta hlasov a Sulík sa stal poslancom EP.

Vo voľbách 29. februára 2020 získala SaS 6,22 percenta hlasov. V novovzniknutej vláde na čele s Igorom Matovičom obsadil Richard Sulík post ministra hospodárstva a prvého podpredsedu vlády SR. Pre nezhody s Matovičom dvakrát na svoju ministerskú funkciu rezignoval a napokon 5. septembra 2022 ohlásil odchod strany SaS do opozície.

Profil Slovenskej národnej strany a jej predsedu Andreja Danka

Slovenská národná strana (SNS) vo voľbách do Národnej rady (NR) SR v sobotu 30. septembra získala podľa oficiálnych výsledkov 5,62 percenta hlasov a bude súčasťou NR SR v ďalšom volebnom období.

TASR prináša profil SNS a jej predsedu Andreja Danka.

Foto: TASR - Ján Krošlák

Slovenská národná strana je najstaršou politickou stranou na Slovensku, vznikla ešte v roku 1871. V decembri 1938 sa zlúčila s Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou (HSĽS), ktorej činnosť bola po druhej svetovej vojne zakázaná. K znovuobnoveniu činnosti SNS došlo v decembri 1989. Ministerstvo vnútra SR ju zaregistrovalo 7. marca 1990.

Ustanovujúci snem znovuobnovenej SNS sa uskutočnil 19. mája 1990. Predsedom strany sa stal Víťazoslav Moric. V marci 1991 ho na tomto poste vystriedal Jozef Prokeš. V októbri 1992 za nového predsedu SNS zvolili Ľudovíta Černáka, toho vo februári 1994 vystriedal Ján Slota. V období nezhôd vo vedení SNS v roku 1999 Jána Slotu z funkcie predsedu SNS odvolali. Vo funkcii ho nahradila Anna Malíková (od roku 2001 Belousovová). Slota na protest založil novú stranu s názvom Pravá slovenská národná strana (P-SNS) a stal sa jej predsedom.

SNS menila svojho predsedu v máji 2003, stal sa ním Peter Súlovský. Ešte v tom istom mesiaci (31. mája) sa konal zlučovací snem P-SNS a SNS, na ktorom za predsedu strany zvolili opäť Slotu, prvou podpredsedníčkou sa stala Anna Belousovová. Od októbra 2012 je predsedom strany Andrej Danko.

V parlamentných voľbách v roku 1990 získala SNS 14,7 percenta hlasov a mandát 22 poslancov v Slovenskej národnej rade (SNR). V roku 1992 sa stala súčasťou vládnej koalície s Hnutím za demokratické Slovensko (HZDS). Vo voľbách získala 5,4 percenta hlasov a mandát 15 parlamentných poslancov. Vo vláde získala posty podpredsedu vlády, ministra hospodárstva a ministra školstva.

V predčasných parlamentných voľbách na jeseň 1994 získala SNS 5,4 percenta hlasov a v NR SR získala 9 poslaneckých kresiel. Vytvorila vládnu koalíciu s HZDS a Združením robotníkov Slovenska (ZRS). Vo vláde získala post ministra obrany a ministra školstva.

Nasledujúce volebné obdobie bola SNS opozičnou parlamentnou stranou, keď vo voľbách v roku 1998 získala 9,7 percenta platných hlasov. V NR SR mala 14 poslancov. Kandidátom SNS na post prezidenta SR bol v prezidentských voľbách 1999 predseda strany Ján Slota. Získal 2,5 percenta hlasov a do druhého kola nepostúpil.

Parlamentné voľby v roku 2002 boli pre SNS neúspešné. Národniari získali 3,32 percenta voličských hlasov a do parlamentu sa nedostali.

Po voľbách v roku 2006 sa SNS opäť dostala do parlamentu s počtom 11,73 percenta hlasov a získala 20 poslaneckých kresiel. Vytvorila vládnu koalíciu so Smerom-SD a ĽS-HZDS. Vo vláde SR jej pripadli tri posty.

Vo voľbách do Európskeho parlamentu (EP) v roku 2009 získala SNS 5,55 percenta hlasov. Jej zástupcom v EP sa stal Jaroslav Paška.

V júnových parlamentných voľbách 2010 získala SNS 5,08 percenta hlasov voličov a v parlamente mala 9 poslancov. Stala sa opozičnou stranou. Vo februári 2011 vylúčilo Predsedníctvo SNS zo strany bývalú predsedníčku a prvú podpredsedníčku SNS Annu Belousovovú. Tá následne ohlásila v máji 2011 už ako nezávislá poslankyňa založenie novej politickej strany Národ a spravodlivosť (NaS).

Po neúspechu národniarov v predčasných parlamentných voľbách v marci 2012 sa Ján Slota rozhodol, že sa o predsednícku funkciu v SNS nebude uchádzať. SNS sa so ziskom 4,55 percenta nedostala do NR SR.

V októbri 2012 sa novým predsedom strany stal Andrej Danko. Dlhoročného lídra národniarov Jána Slotu zvolili delegáti 18. snemu za čestného predsedu. Napokon ho zo strany v apríli 2013 vylúčili.

V parlamentných voľbách, ktoré sa konali 5. marca 2016, získala SNS na čele s Andrejom Dankom 8,64 percenta hlasov a v NR SR ju zastupovalo 15 poslancov. SNS vtedy vstúpila do vlády so stranami Smer-SD, Most-Híd a stranou #Sieť. Andrej Danko sa stal predsedom parlamentu, strana získala tri ministerstvá - rezort obrany (Peter Gajdoš), školstva (Peter Plavčan, v roku 2017 Martina Lubyová) a pôdohospodárstva (Gabriela Matečná). Po odchode viacerých poslancov stratila #Sieť postavenie vládnej strany a po podpise novej koaličnej dohody 1. septembra 2016 vytvorila vládne zoskupenie už len trojica Smer-SD, SNS a Most-Híd.

SNS neuspela pri pokuse o návrat do EP vo voľbách v máji 2019, kedy získala len 4,09 percenta hlasov.

Najhorší výsledok v dejinách strany SNS zaznamenala v parlamentných voľbách 29. februára 2020. So ziskom 3,16 percenta hlasov sa do parlamentu nedostala.

Profil predsedu strany SNS Andreja Danka

Andrej Danko sa narodil 12. augusta 1974 v Revúcej. V rokoch 1988 - 1992 absolvoval štúdium na tamojšom Gymnáziu Martina Kukučína. Štúdium na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave ukončil v roku 1998.

Po absolvovaní základnej vojenskej služby v Bratislave založil niekoľko obchodných spoločností so zameraním na reality a ekonomické služby. Od 1. januára 2003 bol zapísaný do zoznamu advokátov Slovenskej advokátskej komory a mohol začať vykonávať advokátsku prax. V roku 2003 začal pôsobiť ako samostatný advokát a vybudoval advokátsku kanceláriu zameranú na právne poradenstvo.

Ako sympatizant Slovenskej národnej strany (SNS) bol od roku 1997 viackrát nominantom národniarov v rôznych Ústredných volebných komisiách. V rokoch 2006 - 2010 pôsobil ako asistent v NR SR v prospech poslancov SNS. Pre SNS vykonával funkciu odborného právneho konzultanta. Ako nominant SNS bol tiež členom parlamentných komisií.

Od 17. snemu strany v Ružomberku 25. septembra 2010 sa Andrej Danko stal prvým podpredsedom SNS. Za predsedu SNS ho zvolili 6. októbra 2012. Po neúspechu národniarov v predčasných parlamentných voľbách v marci 2012 sa mu podarilo vrátiť SNS do slovenského parlamentu 5. marca 2016, kedy jeho strana získala 8,6 percenta hlasov voličov. Andrej Danko sa stal predsedom NR SR.

Po neúspechu vo voľbách do NR SR vo februári 2020 avizoval svoje odstúpenie z postu predsedu SNS. V apríli informoval, že za predsedu opätovne kandidovať nebude, napokon však kandidatúru ohlásil. Na sneme SNS v septembri 2020 Andreja Danka opäť zvolili do funkcie predsedu, keď porazil Antona Hrnka.