Prvotné úsilia o vytvorenie stabilného pracoviska s náplňou „záchrana a bezpečnostná prevencia v horách“ si vzal za úlohu užší výbor ZZ.
Autor TASR
Vysoké Tatry 20. januára (TASR) – Dnes uplynulo presne 65 rokov od založenia prvej profesionálnej horskej záchrannej organizácie na Slovensku. „V polovici januára 1950 začal v organizačnej štruktúre vtedajšieho Jednotného národného výboru v Starom Smokovci pracovať prvý, spočiatku trojčlenný pracovný kolektív tatranských horských záchranárov a preventívno-bezpečnostných pracovníkov. Ich pracovisko sa volalo Tatranská horská služba (THS),“ spomína na založenie organizácie Ivan Bohuš st., vtedajší tajomník Záchranného zboru Klubu slovenských turistov a lyžiarov (ZZ KSTL) v Starom Smokovci, ktorý stojí za vznikom THS.
Je posledný, kto o prenatálnych rokoch THS môže ešte podať autentické osobné svedectvo. Prvým sídlom THS bola vyvlastnená vila Klára v Hornom Smokovci a jej prvým náčelníkom sa stal chemický inžinier, chatár pod Rysmi a na Téryho chate, horolezec a verejný činiteľ Vladimír Šimo. „Nepatril k prenatálnym pripravovateľom THS, jeho nominácia bola však veľmi správna a z embrya, ktoré prevzal, vybudoval prosperujúcu a rešpektovanú organizáciu,“ zhodnotil Bohuš.
V Starom Smokovci si už v roku 1942 neformálne vytvorili samostatný a bezmenný záchranársky oddiel, ktorý sa po vojne pretvoril na ZZ KSTL Starý Smokovec. Ten sa v súčinnosti s ochotníkmi z Tatranskej Lomnice ujal záchranných prác od Batizovskej doliny na východ, vrátane Javorovej a Bielovodskej doliny na severnej strane. „Brigádnicky sme sa venovali aj úpravám nebezpečných úsekov na populárnych vysokohorských trasách a propagácii bezpečnostných zásad v zariadeniach cestovného ruchu,“ dodáva Bohuš.
S víziou THS širšiu verejnosť prvýkrát oboznámil prostredníctvom Krajového vysielania pre tatranskú oblasť Československého rozhlasu v Košiciach. Konkrétne to bolo v súvislosti s obsiahlejšou správou o priebehu náročnej, no šťastnej záchrany silne podchladených, dehydrovaných a lokálne omrznutých francúzskych medičiek Odile Velin a Pierette Urbains v noci z 2. na 3. decembra 1945 v nebezpečne zaľadnenom žľabe, ktorý sa v masíve Slavkovského štítu, od Sedla pod Nosom, zvažuje do Veľkej Studenej doliny. „Potrebu THS som potom už opätovne propagoval v periodickej tlači. Od začiatku roku 1946 sme popri organizačných prípravách THS zvýšili aj naše nároky na výber, pripravenosť a technickú vybavenosť dobrovoľných členov ZZ KSTL Starý Smokovec,“ vysvetľuje Bohuš.
Prvotné úsilia o vytvorenie stabilného pracoviska s náplňou „záchrana a bezpečnostná prevencia v horách“ si vzal za úlohu užší výbor ZZ v zložení predseda Octavián Otto Krejčí, tajomník Ivan Bohuš, hospodár Vladimír Prošek a lekár, horolezec a lyžiarsky cvičiteľ Anton Biringer. „Veľkou výhrou ZZ KSTL bolo, že čestné predsedníctvo nad ním prijal v roku 1946 bývalý príslušník oddelenia Finančnej stráže v Hornom Smokovci a dobrovoľný horský záchranár Michal Chudík. Nebol iniciátorom projektu THS, účinnou podporou zhora mal však jednoznačne rozhodujúci podiel na jeho realizácii,“ konštatoval Bohuš.
Ako dobrovoľníci zápasili predovšetkým s technickými problémami. Odev, obuv a technická vybavenosť členov boli poznačené následkami dlhotrvajúcej vojny. Rôzne druhy textílií boli ešte stále na úradný prídel. „Až oficiálnym listom zo dňa 17. novembra 1948, s podpismi Bohuš, Biringer a Krejčí, sme Chudíkovi oznámili, že sme pripravili už na príslušných miestach pôdu pre pripojenie zboru k obci. V roku 1949 to z praktických príčin už nebolo možné, ale v januári 1950 sa päťročný sen tatranských dobrovoľných záchranárov zmenil na skutočnosť,“ uzatvára Bohuš.
Je posledný, kto o prenatálnych rokoch THS môže ešte podať autentické osobné svedectvo. Prvým sídlom THS bola vyvlastnená vila Klára v Hornom Smokovci a jej prvým náčelníkom sa stal chemický inžinier, chatár pod Rysmi a na Téryho chate, horolezec a verejný činiteľ Vladimír Šimo. „Nepatril k prenatálnym pripravovateľom THS, jeho nominácia bola však veľmi správna a z embrya, ktoré prevzal, vybudoval prosperujúcu a rešpektovanú organizáciu,“ zhodnotil Bohuš.
V Starom Smokovci si už v roku 1942 neformálne vytvorili samostatný a bezmenný záchranársky oddiel, ktorý sa po vojne pretvoril na ZZ KSTL Starý Smokovec. Ten sa v súčinnosti s ochotníkmi z Tatranskej Lomnice ujal záchranných prác od Batizovskej doliny na východ, vrátane Javorovej a Bielovodskej doliny na severnej strane. „Brigádnicky sme sa venovali aj úpravám nebezpečných úsekov na populárnych vysokohorských trasách a propagácii bezpečnostných zásad v zariadeniach cestovného ruchu,“ dodáva Bohuš.
S víziou THS širšiu verejnosť prvýkrát oboznámil prostredníctvom Krajového vysielania pre tatranskú oblasť Československého rozhlasu v Košiciach. Konkrétne to bolo v súvislosti s obsiahlejšou správou o priebehu náročnej, no šťastnej záchrany silne podchladených, dehydrovaných a lokálne omrznutých francúzskych medičiek Odile Velin a Pierette Urbains v noci z 2. na 3. decembra 1945 v nebezpečne zaľadnenom žľabe, ktorý sa v masíve Slavkovského štítu, od Sedla pod Nosom, zvažuje do Veľkej Studenej doliny. „Potrebu THS som potom už opätovne propagoval v periodickej tlači. Od začiatku roku 1946 sme popri organizačných prípravách THS zvýšili aj naše nároky na výber, pripravenosť a technickú vybavenosť dobrovoľných členov ZZ KSTL Starý Smokovec,“ vysvetľuje Bohuš.
Prvotné úsilia o vytvorenie stabilného pracoviska s náplňou „záchrana a bezpečnostná prevencia v horách“ si vzal za úlohu užší výbor ZZ v zložení predseda Octavián Otto Krejčí, tajomník Ivan Bohuš, hospodár Vladimír Prošek a lekár, horolezec a lyžiarsky cvičiteľ Anton Biringer. „Veľkou výhrou ZZ KSTL bolo, že čestné predsedníctvo nad ním prijal v roku 1946 bývalý príslušník oddelenia Finančnej stráže v Hornom Smokovci a dobrovoľný horský záchranár Michal Chudík. Nebol iniciátorom projektu THS, účinnou podporou zhora mal však jednoznačne rozhodujúci podiel na jeho realizácii,“ konštatoval Bohuš.
Ako dobrovoľníci zápasili predovšetkým s technickými problémami. Odev, obuv a technická vybavenosť členov boli poznačené následkami dlhotrvajúcej vojny. Rôzne druhy textílií boli ešte stále na úradný prídel. „Až oficiálnym listom zo dňa 17. novembra 1948, s podpismi Bohuš, Biringer a Krejčí, sme Chudíkovi oznámili, že sme pripravili už na príslušných miestach pôdu pre pripojenie zboru k obci. V roku 1949 to z praktických príčin už nebolo možné, ale v januári 1950 sa päťročný sen tatranských dobrovoľných záchranárov zmenil na skutočnosť,“ uzatvára Bohuš.