Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Už oddávna je zvykom, že prvý družba z Cerniny nosí na každú svadbu valašku. Túto valašku vraj vždy držal nad všetkými dverami, pod ktorými prechádzali ženích s nevestou.
Autor TASR
Cernina 26. septembra (TASR) – O obyvateľoch dedinky Cernina v Svidníckom okrese sa hovorí, že sa len ťažko vzdávajú svojich zvykov a tradícií. Tie vraj nezničila nová doba ani moderná technika. Dôkazom toho je aj skutočnosť, že každý ženích z tejto obce musí mať aj dnes pred sobášom vlastnú zástavu.
"Svadby tu vždy bývali veľké, to je o nás známe všade v okolí. Okrem toho sa to všetko nedalo odbaviť za jeden deň. Neraz sa ešte aj dnes stáva, že na pohostenie svadobných hostí je potrebné predĺžiť víkend," hovorí rodáčka s Cerniny Mária Rompilová.
Pripomenula, že svadba sa začínala už niekedy v piatok staromládeneckou rozlúčkou a takzvanými "pirkovinami", kedy dievčatá viazali svadobné pierka pre mládencov. To však bola len predohra, ozajstné oslavy sa spustili až v sobotu a väčšinou na nich nechýbala skoro celá dedina.
"Ja som robila štyri svadby, a to boli veľké svadby. Napríklad 200 hostí prišlo pýtať dievku zo susedného Hažlína a 300 bolo mojich. Bol družbovský tanec, druhý deň svadba a po svadbe sa ľudia zasa hostili," spomína 85-ročná dôchodkyňa.
Špecifikom v tejto dedine bolo, že mladý zať si musel ísť ku svojej kmotre pred svadbou po takzvanú zástavu, ktorú mu ona musela ušiť. To sa neobišlo bez spevu, tanca ani následnej mládeneckej oslavy.
"Táto tradícia stále u nás pretrváva. Zástavu pripraví kmotra zošitím niekoľkých farebných šatiek. Tie sú pripevnené na žrdi obalenej starým tkaným plátnom, ako kedysi vyrábali naše staré mamy. Na vrchole je hlava a veniec z kvetov," vysvetľuje pani Margita Kvasková. Dodáva, že po svadbe sa táto zástava opäť rozoberie.
Už oddávna je zvykom, že prvý družba z Cerniny nosí na každú svadbu valašku. Túto valašku vraj vždy držal nad všetkými dverami, pod ktorými prechádzali ženích s nevestou.
"To ešte keď tu nebol kultúrny dom, inak sa robili svadby. Chodilo sa po domoch a každý čosi dával. Požičal napríklad päť tanierov, desať lyžičiek, poháre, tácky, misy a hrnce. Veď pri takom množstve ľudí by to nikto sám nezvládol. Všetci si takto pomáhali a po oslavách si to vrátili a nesmeli sa pomýliť," hovorí s úsmevom pani Margita.
Pripomenula, že ľudia si takto pomáhali aj materiálom. Záležalo to aj na tom, kto bol v akom príbuzenskom vzťahu. Dá sa teda hovoriť, že na každej svadbe sa podieľala skoro celá dedina.
"Svadby tu vždy bývali veľké, to je o nás známe všade v okolí. Okrem toho sa to všetko nedalo odbaviť za jeden deň. Neraz sa ešte aj dnes stáva, že na pohostenie svadobných hostí je potrebné predĺžiť víkend," hovorí rodáčka s Cerniny Mária Rompilová.
Pripomenula, že svadba sa začínala už niekedy v piatok staromládeneckou rozlúčkou a takzvanými "pirkovinami", kedy dievčatá viazali svadobné pierka pre mládencov. To však bola len predohra, ozajstné oslavy sa spustili až v sobotu a väčšinou na nich nechýbala skoro celá dedina.
"Ja som robila štyri svadby, a to boli veľké svadby. Napríklad 200 hostí prišlo pýtať dievku zo susedného Hažlína a 300 bolo mojich. Bol družbovský tanec, druhý deň svadba a po svadbe sa ľudia zasa hostili," spomína 85-ročná dôchodkyňa.
Špecifikom v tejto dedine bolo, že mladý zať si musel ísť ku svojej kmotre pred svadbou po takzvanú zástavu, ktorú mu ona musela ušiť. To sa neobišlo bez spevu, tanca ani následnej mládeneckej oslavy.
"Táto tradícia stále u nás pretrváva. Zástavu pripraví kmotra zošitím niekoľkých farebných šatiek. Tie sú pripevnené na žrdi obalenej starým tkaným plátnom, ako kedysi vyrábali naše staré mamy. Na vrchole je hlava a veniec z kvetov," vysvetľuje pani Margita Kvasková. Dodáva, že po svadbe sa táto zástava opäť rozoberie.
Už oddávna je zvykom, že prvý družba z Cerniny nosí na každú svadbu valašku. Túto valašku vraj vždy držal nad všetkými dverami, pod ktorými prechádzali ženích s nevestou.
"To ešte keď tu nebol kultúrny dom, inak sa robili svadby. Chodilo sa po domoch a každý čosi dával. Požičal napríklad päť tanierov, desať lyžičiek, poháre, tácky, misy a hrnce. Veď pri takom množstve ľudí by to nikto sám nezvládol. Všetci si takto pomáhali a po oslavách si to vrátili a nesmeli sa pomýliť," hovorí s úsmevom pani Margita.
Pripomenula, že ľudia si takto pomáhali aj materiálom. Záležalo to aj na tom, kto bol v akom príbuzenskom vzťahu. Dá sa teda hovoriť, že na každej svadbe sa podieľala skoro celá dedina.
