Klenov 23. mája (TASR) – Prvá písomná zmienka o východoslovenskej dedinke Klenov, okres Prešov, pochádza z roku 1330, hoci toto územie bolo osídlené už dávno predtým. Pôvodný nemecký názov obce Clencberk vznikol pravdepodobne zložením dvoch slov. Prvým je klen, teda druh javora, ktorý sa tu kedysi hojne vyskytoval, a berk, ktorý značí vrch.

V priebehu histórie Klenova niesla táto dedina pomenovanie v maďarských a nemeckých ekvivalentoch. Istý čas ju vraj nazývali aj Sopotnica, podľa miestneho potoka. Súčasný názov nesie dedina od roku 1948.

Obec má zaujímavý erb, ktorý pravdepodobne nesúvisí s prírodným prostredím Klenova, ale bude rodovým znakom. Na štíte je vyobrazený vták - žeriav na modrom pozadí a v jednej z nôh drží hranatý kameň.

Starostka obce Kamila Bogdaňová pripomenula, že ľudia v tejto lokalite sa živili predovšetkým poľnohospodárstvom. Dedina sa vďaka tomu rozvíjala a podľa historických záznamov tu bolo v roku 1828 dovedna 69 domov a evidovali okolo 550 obyvateľov. Okrem toho tu ľudia pálili drevené uhlie, tkali plátno, vyrábali mlynské kamene a pálili vápno.

Starí ľudia si spomínajú, že v škole sa učili, že ich obec mala istom čase okolo 700 obyvateľov. Dnes však v Klenove žije len 225 ľudí. Napriek ich nízkemu počtu sa obec neobáva, že by zanikla. Zostávajú tu mladí a prisťahovali sa sem aj tí, ktorí tu hľadali relax.

"Priemerný vek obyvateľov je 44 rokov, pred 15 rokmi sa však priemerný vek pohyboval už na hranici 60 rokov. Obec bola prestarnutá, dnes tu zostávajú mladí, chcú sa tu usídliť a založiť si rodiny," vysvetlila starostka.

Pripomenula, že ich dedina je dosť roztiahnutá v členitom teréne, ale nájdu sa miesta na výstavbu. Väčšina ľudí sa však snaží zrekonštruovať staršie domy. Vlani sa k nim napríklad prisťahovala rodina z Prešova so štyrmi malými deťmi.

"Tešíme sa tu každému narodenému dieťaťu. Minulý rok sa narodili tri deti, predtým dve, tohto roku je tiež v pláne. Takisto aj svadby, pred dvoma rokmi boli dve, vlani tri a v tomto roku opäť tri, takže sa rozmáhame," priblížila starostka.

So smiechom dodala, že vtáka v obecnom erbe ľudia často považujú za bociana a ten je symbol narodenia detí. Možno by sa mohol erb stať skutočným symbolom a dedina sa postupne rozrastie.

Konštatovala, že potom by sa dalo uvažovať aj o tom, že by tu opäť vznikla základná a materská škola, ktoré museli byť pre nedostatok žiakov zrušené a detské ihrisko i tenisové kurty pri obecnom úrade by boli plné ľudí.

Rozšírením počtu obyvateľov by sa mohli obnoviť aj ďalšie činnosti, ktoré tu mali bohatú tradíciu ako napríklad šport, divadlo či iné kultúrne aktivity.

Literárny vedec profesor Peter Liba nedá na rodnú obec dopustiť

Literárny vedec a kulturológ Peter Liba sa z rodnej obce Klenov odsťahoval už pred desaťročiami, nedá však na ňu dopustiť. Snaží sa ju zviditeľniť pri každej príležitosti. Vždy pripomína, že svetlo sveta uzrel práve v tejto dedinke.

"Nevravím to prvýkrát a budem to stále tvrdiť, že človek obrazne nosí svoj dom so sebou po celý život. Do Klenova sa vraciam veľmi rád nielen osobne, ale často aj v spomienkach," povedal pre TASR Peter Liba.

Narodil sa v roku 1931, po gymnáziu pokračoval v štúdiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Neskôr pôsobil ako riaditeľ Bibliografického ústavu Matice slovenskej v Martine. Potom ho život zavial do Nitry, kde sa stal vysokoškolským pedagógom. Po novembri 1989 sa podieľal na reorganizácii vysokoškolského života pod Zoborom, stál pri zrode Univerzity Konštantína Filozofa a bol jej rektorom.

Najkrajšie spomienky na svoju rodnú dedinu sa mu vraj vybavujú vďaka krásnej klenovskej prírode a potulkách po okolí. Spomína si, že názov svojej obce si prepožičal v mladosti, keď publikoval pod pseudonymom Klenovský.

"Človek akosi všetko meria podľa svojho rodiska, pretože to je pre neho určitá hodnota a norma, preto aj ja všetko porovnávam. Na svojich cestách po svete som videl mnoho vecí a vždy sa mi vybavilo, ako to asi bolo doma. Pozerám na Niagarské vodopády a potom si vybavujem nespočetné množstvo studničiek na svahoch okolo Klenova, ktoré som často počítal," hovorí s nostalgiou Liba.

Dodáva však, že nielen príroda, okolie majú vplyv na to, čo sa z človeka stane. Sú to predovšetkým ľudia a vzory, ktoré ovplyvňujú jeho budúcnosť. Spomenul známeho slovenského kňaza Jozefa Zorvana, ktorého život bol neodmysliteľne spätý s Klenovom.

Prešovský arcibiskup Štefan Novák ho ustanovil správcom grécko-katolíckej farnosti na sklonku prvej svetovej vojny. Okrem toho, že bol známy vo svojom okolí ako dobrý duchovný pastier, pôsobil aj ako učiteľ, publicista, mal rád divadlo a pre jeho názory si ho vážili aj v Čechách a na Morave.

Vyznamenaním pre Zorvana určite bolo aj to, keď mu ponúkli na pútnickom mieste vo Velehrade slúžiť jednu z hlavných liturgií. Na tohto kňaza si radi zaspomínajú aj starší obyvatelia Klenova.

"To bol človek vzdelaný a múdry. Keď prišiel k nám na náboženstvo, odpovede sme nemohli len tak odbiť jedným slovom, ale pekne celou vetou a stále hovoril, že už vidí, akú máme "mluvnicu". Keď sme niečo nevedeli, tak nám to kreslil na tabuľu," hovorí 84-ročná Mária Mesarčová.

Dodala, že aj jej mamu niekedy učil, keď nebol v dedine učiteľ a vraj bol veľmi prísny. Mama jej vraj so smiechom vždy spomínala, ako si to Zorvanova vlastná dcéra, ktorá chodila s nimi do školy, často odniesla za celú triedu, keď ho deti nazlostili. Účinkovanie tohto kňaza v Klenove pripomína pamätná tabuľa.