Lacková 24. septembra (TASR) - Pokojné a tiché prostredie, pohostinní ľudia i pekná príroda - to všetko sú výhody dedinky Lacková, ktorá leží blízko okresného mesta Stará Ľubovňa. Goralská obec má všetky predpoklady na to, aby sem prichádzalo čo najviac ľudí, problémom je však nedostatok pracovných príležitostí.

„Tak ako tomu bolo kedysi, je tomu aj dnes. Život na Zamagurí nebol nikdy ľahký a ľudia sa tu museli vždy poriadne obracať. Preto mnohí odchádzali za prácou do sveta a odchádzajú aj teraz. Napriek tomu sa snažíme, aby sme im vytvorili čo najlepšie podmienky na to, aby zostali doma,“ hovorí starosta obce Marek Gallík.

V koncovej obci je dnes prihlásených k trvalému pobytu 167 obyvateľov, mnohí z nich sa však v rodnej dedine objavujú len sporadicky. Mládež odchádza študovať na vysoké školy a keďže je doma málo pracovných príležitostí, hľadajú si prácu v iných regiónoch, ale aj v zahraničí.

„Každý musí z niečoho žiť, ale veríme, že postupne bude práce pribúdať aj u nás a mladí sa vrátia domov. Preto je stratégiou obce vytvárať podmienky pre bývanie. Prvým vážnym krokom bolo vytvorenie parciel pre výstavbu rodinných domov,“ konštatoval starosta.

Veľkou výzvou pre vedenie obce je výstavba infraštruktúry, a to nielen k novým stavebným pozemkom. Obyvatelia by určite privítali možnosť pripojenia sa na kanalizáciu, to si však vyžaduje nemalé investície. Nakoľko ročný rozpočet obce je približne 35.000 eur, musia na všetky zámery hľadať peniaze z iných zdrojov.

Obci sa už z vlastných peňazí podarilo zrekonštruovať priestory bývalej školy, kde si vytvorili spoločenské miestnosti, knižnicu i posilňovňu. Nové možnosti tak vznikli pre mládež a predovšetkým pre tamojších skautov, ktorí sú veľmi aktívni. Okrem toho sa podarilo nainštalovať aj kamerový systém.

„Je to ťažké, ale nezostáva nám nič iné, ako sa poriadne obracať a hľadať finančné zdroje. Máme pripravených niekoľko projektov a okrem výstavby prístupovej komunikácie k novým domom, by sme chceli zrekonštruovať areál okolo obecného úradu, kde by vznikol aj priestor na relax,“ doplnil Gallík.

Ľudia sa dnešnom území obce Lacková usadili už v 13. storočí, ale v písomnostiach sa spomína až neskôr. V minulosti bola obec niekoľko storočí súčasťou územia, ktoré slúžilo ako záloha poľským panovníkom. Počas svojej existencie mala viacero názvov, všetky však boli maďarským, poľským, nemeckým či slovenským ekvivalentom dnešného názvu. Ľudia sa tu živili poľnohospodárstvom a po 2. svetovej vojne pracovali v okolitých priemyselných podnikoch.

V strmom svahu vyrástla unikátna Krížová cesta

Rázovitá goralská dedinka sa môže popýšiť unikátnou Krížovou cestou. Stovky veriacich sa na nej modlia nielen na Veľký piatok, ale aj počas celého roka. Za výraznej pomoci obyvateľov i svojich priateľov ju staval tamojší rodák a kantor Ignác Osvald.

„To miesto, kde dnes stojí naša Krížová cesta, naši obyvatelia poznajú pod menom Lipje. Strmý svah bol desaťročia a možno aj dlhšie zarastený krovím, šípkami a trnkami, no hotová húština,“ konštatoval starosta obce Marek Gallík.

Ignác Osvald bol vyučený murár a spomienky na jeho majstrovstvo sa nájdu po celej dedine. Ak sa už nespomenú domy, kde niečo staval, pribudovával, či opravoval, tak určite treba pripomenúť jeho robotu, ktorú urobil nezištne pre svoju dedinu.

„Ak sa chcete pomodliť a vyjsť až hore na Kalváriu, musíte mať riadnu kondičku. Mladí to zvládajú ľahšie, no a nám starším to už ide pomalšie, ale aspoň máme čas na zamyslenie sa a modlitbu. Na samom vrchu sa vám naskytne nádherný pohľad na všetky strany,“ vysvetľuje učiteľka na dôchodku Katarína Kišová.

Cesta v dedinke Lacková, ktorá veriacim pripomína posledné hodiny života Ježiša Krista, sa začína na lúke pod svahom. Štrnásť zastavení predstavujú kamenné kríže, na ktorých sú vyobrazené biblické výjavy. Na vrchole je veľký kríž, ktorý je v podstate lackovskou kalváriou.

Foto: obeclackova.sk

Pani Katarína vysvetlila, že s myšlienkou postaviť túto krížovú cestu prišiel Ignác Osvald niekedy v 90. rokoch. Vraj po smrti jeho manželky dostal vnuknutie, že musí niečo dobré urobiť. Tak sa pustil do klčovania zarasteného svahu.

„V pamäti mi navždy zostane, keď Ignác podvečer schádzal z kopca a spieval. Keď išiel ráno robiť, som ho nepočula, ale po robote sa všade ozývali pesničky duchovné, ale aj obyčajné ľudovky,“ spomína na svojho rodáka dôchodkyňa.

Pripomenula, že stavba krížovej cesty trvala možno štyri roky. Keď ju dokončili, prišiel ju posvätiť začiatkom septembra 1999 biskup Andrej Imrich. Rodáčka z Lackovej tvrdí, že kým jej budú nohy slúžiť, vždy rada vyjde aj na vrchol Krížovej cesty.

Minerálny prameň sa stal súčasťou turistickej cesty

Liečivé účinky vody z minerálneho prameňa v obci Lacková, okres Stará Ľubovňa, tamojší obyvatelia poznajú už od nepamäti. Využili prostriedky z grantového programu a okolie prameňa upravili tak, aby tam ľudia mohli relaxovať.

Minerálne pramene sú významným prírodným bohatstvom severospišského regiónu a podľa doterajších zistení je tu zdokumentovaných zhruba 80 žriedel a prameňov. Voda v nich má rôzne zloženie a rovnako aj rôzne účinky na organizmus.

Pre domácich mali tieto pramene vždy veľký význam. Nevyrástli tu síce žiadne kúpele, ani plnička minerálnych vôd, ale Lackovčania na svoju vodu nedajú dopustiť.

V okolí dediny je zaregistrovaných viac ako päť prameňov, niektoré sú však v neprístupnom teréne. Najznámejším je žriedlo, ktoré sa nachádza vľavo pod prístupovou cestou smerom od Starej Ľubovne. Často ho navštevujú aj ľudia, ktorí schádzajú z lackovskej Krížovej cesty.

Foto: visitspis.sk

„Dodnes si pamätám, ako som chodil nabrať vodu pre starého otca a musel som sa s ňou ponáhľať, aby nevyprchala, kým som prišiel za ním na lúku. Lebo inak by mi dal,“ hovorí so smiechom Marek, ktorý ako chlapec u starých rodičov v Lackovej trávil každé prázdniny.

Podľa riaditeľky Oblastnej organizácie cestovného ruchu (OOCR) Severný Spiš Pieniny Eriky Šalatovej bolo zdokumentovanie prameňov v tomto regióne základným predpokladom na vytvorenie Cesty minerálnych prameňov. Ide o turisticky značenú trasu dlhú 118 km, ktorá spája 12 prameňov v 11 obciach regiónu.

Prameň pod Kalváriou v obci Lacková ponúka minerálnu vodu, vhodnú na pitné kúry, podporujúcu aj liečbu nechutenstva, nedostatku vápnika, chronických zápalov dýchacích ciest, obličiek a močovodov. Altánok slúži na oddych pre domácich i turistov a v rámci projektu vznikol aj prírodný Kneippov kúpeľ, vhodný na podporu krvného obehu.

Obec pri vodnom prameni vybudovala aj niekoľko preliezačiek, osadila lavičky a prvky drobnej architektúry. Miesto pre relax a odpočinok tu nájdu seniori i rodičia, ktorí sa vyberú na prechádzku s deťmi.

Povestné košíky z vŕbového prútia sa plietli v každom dome

Pletené košíky, ošatky či iné výrobky z vŕbového prútia sa nájdu hádam vo všetkých domoch v obci Lacková, okres Stará Ľubovňa. Tradičná výroba, ktorou je táto dedinka známa už niekoľko storočí, aj dnes dotvára jej kolorit. Na znak úcty k svojim predkom tu vytvorili jedinečnú košikársku expozíciu.

„Od nepamäti chodili do našej dediny obchodníci a vykupovali koše, ktoré potom rozvážali po okolí a dostali aj ďaleko za hranice. Bolo to v časoch, keď bol pletený kôš či noša neodmysliteľnou súčasťou každého domu. Veľa z tých starších vecí sa zachovalo a vďaka ľuďom, ktorí ich priniesli a mohla vzniknúť táto expozícia,“ vysvetľuje rodák z Lackovej Alojz Gallík.

On sám sa venuje pleteniu košov už od malička a naučil sa to od svojich starých rodičov. Spod jeho rúk ich už vyšlo veľa a mnohé z nich sa dostali aj do zahraničia. Vôbec by vraj nebol prekvapený, ak by na veľkonočné svätenie niekde v Amerike niesli pokrmy v košíku, ktorý uplietli v tejto zamagurskej dedinke.

Dnes ešte niektorí obyvatelia Lackovej odovzdávajú svoje skúsenosti mladej generácii. Okrem podujatia Lackovský košík, kde sa v rámci prezentácie tradícií hrajú aj dramatické pásma, organizovali vlani miestni košikári aj workshop pre deti, ktorých sa zišlo viac ako 30 z celého okolia.

Foto: obeclackova.sk

Košíky sa pletú z vŕbového prútia, ktoré zberajú okolo tamojšieho potoka. Prúty sa zberajú neskoro na jeseň, keď už sú dozreté a pred tým, ako sa s nimi ide robiť, musia ich tri hodiny variť. Každý prútik sa musí dokonale očistiť a počas zimných večerov sa mohlo pliesť.

„Pamätám si, ako malý chlapec som sa vrátil zo školy, dedo alebo otec mi dal viazaničku prútov a pokiaľ som ich neočistil, sánkovať som sa nešiel,“ spomína na detské časy dôchodca Alojz.

Koše sa v minulosti používali v každom dome a na každom gazdovstve. Nosili v nich chlieb, odkladali do nich zeleninu, ovocie, prevážali seno, drevo i uhlie. V 50. a 60. rokoch sa robili dokonca koše na smeti.

„Od Bardejova chodili priekupníci a už ich viezli do Čiech, do Košíc, do Popradu. Dávnejšie chodili s konskými záprahmi. Po vojne boli zasa také autobusy, ktoré mali na streche ohrádku, aj tie boli plné. Dnes by nás ani pán šofér nezobral,“ hovorí dôchodca.

Súčasná expozícia priestorov obecného úradu má vyše sto exponátov okrem prútených vecí, ktoré sa kedysi bežne používali v domácnostiach, sú tu ozdobné predmety, nábytok z prútia, kvetináče a pod. Najvzácnejší kus prepožičala expozícii práve rodina pána Alojza.

„Prútený cestovný kufor mám od svojej starej mamy. Mala v ňom zbalené veci, keď sa vracala so svojimi rodičmi v roku 1903 z Ameriky na Slovensko. Roky bol na pôjde. Keď som ho čistil, až sa mi triasli ruky, pri spomienkach na starých rodičov. Mám ešte niekoľko vzácnych prútených vecí po otcovi, ktoré sa mi podarilo zachrániť, ale tie nedám nikomu,“ hovorí Alojz.

Hoci sa venuje pleteniu košíkov už viac ako 50 rokov, má vraj ešte jeden nesplnený malý sen. Pokiaľ mu zdravie a ruky slúžia, rád by pre svoju dedinu uplietol veľké prútené veľkonočné vajce, ktoré by ju zdobilo počas sviatkov.

Zvyky a tradície uchováva folklórna skupina Lackovianka

Spev a tanec bol pre obyvateľov dedinky Lacková, okres Stará Ľubovňa, vždy prostriedkom, ako si po ťažkej práci na gazdovstve oddýchnuť. Zvyky a tradície Goralov sa dnes snaží pre ďalšie generácie zachovať folklórna skupina Lackovianka.

„Lacková nebola nikdy veľká dedina, ale zabávať sme sa tu vedeli. Bolo to v minulosti, ako spomínali naši predkovia, a je to tak aj dnes. Máme svoje piesne, zvyky aj kroj, podľa ktorého nás vedeli na široko-ďaleko rozoznať,“ hovorí zanietená folkloristka a zberateľka Katarína Kišová.

Učiteľka na dôchodku tvrdí, že roky v tejto dedine chýbalo teleso, ktoré by mohlo prezentovať tamojší folklór. Všetko sa zlomilo pred pár rokmi.

„Pripravovalo sa podujatie Lackovský košík, pretože košikári z našej dediny boli známi už odjakživa. Aby to nezostalo len pri rozprávaní a ukážkach tohto remesla, pridali sme k tomu aj hudbu spev a tanec,“ vysvetľuje folkloristka.

Foto: obeclackova.sk

Tak sa do dramatizovaného pásma o výrobe košíkov z vŕbového prútia, ich význame či obchodovaní z týmto tovarom, zakomponovala aj tamojšia ľudová pieseň.

„Chcelo to však niečo kompaktné a stále, aby sme zakaždým nepozývali nejakú skupinu z inej dediny. Tak sa dali dohromady ženy z našej dediny a vznikla skupina Lackovianka. Nemôžeme povedať, že by sme sa stretávali pravidelne, ale vždy, keď sme spolu, je veselo,“ dodáva Kišová.

V súbore v súčasnosti pôsobí vyše 20 žien, ktoré spievajú goralské a rusínske piesne známe predovšetkým na Zamagurí. Rovnako sa venujú príprave pásiem o starých ľudových zvykoch. Takže v ich podaní majú možnosť diváci vidieť, ako vyzerala kedysi svadba, krstiny, čepčenie nevesty. Mnoho z týchto piesní sa zachovalo aj vďaka zberateľskej vášni pani Katky.

„Pesničky som začala zbierať už ako stredoškoláčka. Chodili k nám staré tetky na návštevu a zavše sa niečo pospievalo, tak som si to zapisovala. Teším sa, že sa nám to podarilo zachovať a dúfam, že dievčatá, ktoré dnes máme v súbore, tieto piesne zachovajú pre ďalšie generácie,“ uviedla zanietená folkloristka a obecná kronikárka.

Pripomenula, že folklórna skupina vystupuje výlučne v pôvodných krojoch, ktoré sú typické pre dediny Lacková, Nižné a Vyšné Ružbachy. Mnohé časti z týchto krojov, v ktorých dnes vystupujú, majú viac ako sto rokov.

„Tie kroje sú naše dedičstvo. Dakedy ich naše staré mamy využívali pri slávnostných príležitostiach a chodievali v nich do kostola. Tak sme ich vytiahli zo skríň, aby všetci videli, ako sa tu kedysi žilo,“ uzavrela s úsmevom pani Katka.