Ľubovec leží na južných svahoch Šarišskej vrchoviny, v blízkosti riečky Svinka, kde sa nachádzajú rekreačné chaty.
Autor TASR
,aktualizované Ľubovec 24. mája (TASR) – História šarišskej obce Ľubovec, ktorá leží necelých 20 kilometrov od Prešova, siaha pravdepodobne až do 12. storočia. Prvá písomná zmienka sa objavuje v roku 1337, kedy sa píše o majetku drienovských Abovcov pod názvom Lobolch. Počas svojej existencie mal názov obce viaceré podoby ako napríklad Lubouch, Lybolch, Lubowecz, Ľubovec. V 60. rokoch minulého storočia k obci pripojili aj Ruské Pekľany.
Ľubovec leží na južných svahoch Šarišskej vrchoviny, v blízkosti riečky Svinka, kde sa nachádzajú rekreačné chaty. Je tu pekné prírodné prostredie vhodné na turistiku a zber húb. Práve turistický ruch sa snažia rozvíjať v spolupráci s ďalšími obcami v rámci mikroregiónu Čierna Hora.
V dedine, kde sa oddávna ľudia živili poľnohospodárstvom, dnes veľa pracovných príležitostí nie je, preto ľudia dochádzajú za prácou do Prešova. Slávne časy poľnohospodárskej výroby dnes pripomínajú staré hospodárske objekty. V tradícii pokračuje poľnohospodárska firma, na ktorej dvore možno zahliadnuť ovce, kravy, ale i ošípané.
Starostka Jozefína Štofanová je však presvedčená, že nielen históriou sa môže ich obec pochváliť. V posledných rokoch sa im podarilo čiastočne opraviť a vybaviť materskú školu so základnou školou. "Naša dedina má v súčasnosti necelých 500 obyvateľov a ročne sa tu v priemere narodia dve deti. Preto aj škola má len desať detí v málotriednej ZŠ a 19 v materskej škole. V našom záujme však je školu udržať," hovorí starostka.
V obci by chceli v budúcnosti vybudovať kanalizačnú sieť s vlastnou čistiarňou odpadových vôd a potrebujú dokončiť chodníky. V pláne je aj rozbehnutie prípravy pozemkov na individuálnu bytovú výstavbu.
"Som veľmi rada, že obyvatelia si popri bežných starostiach nájdu čas aj na trochu zábavy. Spoločenské podujatia sa tešia stále väčšiemu záujmu a dokonca si ich sami ľudia pýtajú, pričom ponúkajú aj pomoc pri ich organizovaní," dodáva starostka obce.
Pripomína, že výťažky z verejných podujatí zvyknú venovať hendikepovaným alebo chorým. Naposledy peniaze putovali až do ďalekej Afriky. Obec bola spolu s Radaticami vybratá ako jedna z organizátorov reprezentačného plesu mikroregiónu.
"My sme výťažok venovali na štúdium malému dievčatku do Kene a zaplatili sme jej školné na celý rok. Volá sa Ester a má šesť rokov. Počas roka jej posielame malé balíčky, oblečenie alebo nejaké školské potreby. Sme takzvanou adoptívnou matkou," približuje starostka.
Deťom bude venované aj najbližšie podujatie, ktoré organizuje jeden z obyvateľov Ľubovca, ktorý sa sem priženil z Holandska. V rámci osláv Dňa detí sa tu, v susedstve domu slovenského paralympijského reprezentanta Miroslava Harausa, uskutočnia cyklokrosové preteky.
Ďalšie veľké cyklistické podujatie sa uskutoční 14. júna tohto roka, kedy popoludní odštartujú Giro di Lubovec. Podľa starostky bude trasa merať 35 kilometrov a očakávajú na nej okolo 150 rekreačných cyklistov zo Slovenska, Česka, Holandska a Francúzka. Výťažok poputuje na detskú onkológiu do Prešova.
Zimná paralympiáda v Soči priniesla veľkú radosť obyvateľom dedinky Ľubovec v Prešovskom okrese. Slovenský reprezentant a rodák z tejto šarišskej obce Miroslav Haraus priniesol domov striebornú medailu. Od spoluobčanov sa dočkal slávnostného privítania.
Miro je od detstva zrakovo postihnutý, ale napriek tomu zanietený športovec. K zjazdovému lyžovaniu sa dostal na základnej škole v Levoči a vydržal pri ňom dodnes. Cieľavedomý Ľubovčan sa chce športu venovať aj naďalej a tvrdí, že sa neuspokojí ani s tromi paralympijskými medailami. Dve bronzové totiž získal už predtým vo Vancouveri. Slabozraký lyžiar má problémy so zaostrením a nevidí do diaľky, čo je pre akýkoľvek šport veľkým hendikepom. On však statočne prekonáva prekážky a všetkým dokázal, že ak je človek talentovaný a odhodlaný, vždy sa oplatí bojovať.
Tvrdí, že sa ocitol v správnom čase na správnom mieste a dostal sa k správnym ľuďom. Vďaka tomu sa mu začalo dariť aj na medzinárodnom poli. Keď sa prvýkrát dozvedel o nominácii v roku 2006 do Turína, bol nesmierne šťastný.
"Aj teraz, keď som bol v Soči, cítil som veľkú podporu, vedeli sme, že máme najazdené a k tomu sa pridali ľudia, ktorí mi držali palce. Bol som veľmi šťastný, keď sa to podarilo hneď v prvých pretekoch," hovorí 28-ročný lyžiar, ktorý spomína aj na milé prijatie v rodnej obci.
Okrem lyžovania má rád aj futbal a atletiku. Dodáva, že svoju kondičku si zlepšuje na bežeckej trati v okolí Ľubovca a za telocvičňu a posilňovňu mu slúži aj záhrada a stromy pri jeho dome, kde žije s rodičmi. Tí čo chodia okolo, ho často môžu vidieť napríklad skákať na trampolíne.
Keď bude zdravý a bude sa mu dariť naďalej, tak je rozhodnutý v plnom nasadení pokračovať. V najbližšom roku ho čakajú majstrovstvá sveta v Kanade.
"Zlatá medaila mi zatiaľ z takýchto najvyšších podujatí chýba, mám sa teda o čo pokúšať a mám veľa motivácie. Ešte by som si chcel vypočuť slovenskú hymnu na takomto podujatí," dodáva slovenský zjazdár.
Miro je vyštudovaný fyzioterapeut a verí, že keď skončí s aktívnou činnosťou, na čo teraz ešte vôbec nemyslí, zostane pracovať v telovýchove.
"Každý športovec sa usiluje hľadať zadné dvierka. Dúfam, že sa mi podarí pokračovať, aj preto som študoval masérstvo, aby som mohol pôsobiť pri športovcoch, a aby som im mohol pomáhať," uzavrel úspešný paralympionik.
Obyvatelia Ruských Peklian, ktoré sú už niekoľko desaťročí súčasťou obce Ľubovec, okres Prešov, s úctou a hrdosťou spomínajú na gréckokatolíckeho kňaza a neskôr biskupa blahoslaveného Pavla Petra Gojdiča, ktorý sa tu narodil 17. júla 1888.
Tento človek je považovaný za jednu z najvýznamnejších osobností histórie gréckokatolíckej cirkvi a pre veriacich sa stal symbolom pevnej viery, oddanosti a lásky k človeku i Bohu. Pre svojich rodákov zostáva naďalej autoritou a mierkou morálnych hodnôt.
Syn miestneho správcu farnosti Štefana Gojdiča bol pokrstený v gréckokatolíckom chráme Presvätej Bohorodičky a v Ruských Pekľanoch prežil niekoľko rokov svojho detstva. Tí najstarší obyvatelia spomínajú, že sa do rodnej dediny vždy rád vracal. Jednou z posledných návštev bola posviacka chrámových zvonov v roku 1946.
Gojdič študoval teológiu a v roku 1911 ho v Prešove vysvätili za kňaza. V roku 1922 vstúpil do monastiera baziliánov pri Mukačeve a prijal rehoľné meno Pavol. Za biskupa bol vysvätený v Ríme o päť rokov neskôr.
Počas svojho pôsobenia sa mu podarilo založiť sirotinec, gymnázium a posvätil 90 nových chrámov. Osobne podporil aj kúpu Ruského domu, ktorý slúžil na cirkevné a kultúrne účely pre potreby Rusínov. Tých Gojdič veľmi podporoval a považoval sa za ich zástancu, hoci svoju biskupskú službu nenechal ovplyvniť národnostnými otázkami.
Po nástupe komunistov k moci bola zrušená gréckokatolícka cirkev, Gojdič bol internovaný, obvinený z vlastizrady a odsúdený na doživotie. Po mnohoročných útrapách zomiera v leopoldovskej nemocnici presne v deň svojich 72. narodenín.
"Bol to človek, akých by sme všade chceli stretať, bol veľmi múdry a práve takou pokorou a jednoduchosťou bol veľmi prístupný. Všetky tie diela, ktoré po ňom zostali, hovoria o tom, aké srdce tento človek v sebe nosil, a preto dostal aj ten prívlastok 'biskup zlatého srdca'," povedal pre TASR miestny duchovný Marek Kolesár.
Pri Gojdičovom hrobe v Katedrálnom chráme svätého Jána Krstiteľa v Prešove sa modlil aj pápež Ján Pavol II., ktorý ho v roku 2001 vyhlásil za blahoslaveného. Za pomoc prenasledovaným Židom počas druhej svetovej vojny Gojdičovi v roku 2007 in memoriam udelili najvyššie štátne vyznamenanie Izraela "Spravodlivý medzi národmi". Rovnako bol na návrh vlády SR posmrtne ocenený aj Pribinovým krížom I. triedy.
Duchovný otec Kolesár konštatoval, že pri príležitosti narodenia biskupa Gojdiča i jeho vyhlásenia za blahoslaveného sa v Ruských Pekľanoch schádzajú veriaci, aby si pripomínali pamiatku tohto veľkého rodáka.
Poľnohospodársky charakter regiónu v okolí dediny Ľubovec, okres Prešov, nedokladuje len obecný erb, ale aj história zemianskej kúrie v časti Ruské Pekľany. Z archívov sú známe hlavne fotografie, na ktorých prichádzajú gazdovia a pospolitý ľud na dožinky k majiteľovi kaštieľa z rodu Pillerovcov.
Tento zemiansky rod získal tamojší majetok od cisárovnej Márie Terézie a okolo roku 1800 tu vybudoval rozsiahle hospodárstvo s mlynom, liehovarom a pílou. Práve kolobeh života spojený s poľnohospodárstvom je na erboch Ľubovca i Ruských Peklian. Znázorňujú ho kosa a snop obilia, respektíve kosec na zelenom poli.
Kaštieľ bol pôvodne postavený v rokokovom štýle. Za socializmu ho využívalo družstvo a lesný závod tu mal administratívne priestory. V rámci reštitúcií sa kultúrna pamiatka vrátila potomkom. Jedným z nich je aj Mikuláš Bánó, ktorý je po matke potomkom po Pillerovcoch. Jeho cieľom je stavbu postupne zastabilizovať, aby sa mohla ďalej opravovať.
Pripomenul, že koncom 90. rokov minulého storočia chcel dať štát kaštieľ do pôvodného stavu, vybúrali sa priečky a steny, ktoré tu účelovo dostavali za socializmu. Bánó dodáva, že po týchto zásahoch, kaštieľ nie je ani pekný, ani použiteľný.
"Zatiaľ iba jeden plán je, a to pokiaľ to bude možné, vrátiť ho do pôvodného stavu. Aké bude mať využitie, to sa uvidí. Najprv treba splniť toto, aby to malo historický charakter," hovorí spolumajiteľ kaštieľa. S úsmevom dodáva, že nie je bohatý, aby to zariadil šmahom ruky, ale postupne sa chce o to pokúsiť. Nakoľko kaštieľ je národnou kultúrnou pamiatkou, na architektonicko-historický prieskum žiadali peniaze z ministerstva kultúry a pred dvomi rokmi ho aj zrealizovali. Vlani znovu dostali finančné prostriedky na projekt. Z vlastných peňazí majitelia opravili komíny, pretože hrozilo ich zrútenie a vovnútri sa podarilo opraviť základy. Rovnako museli investovať do statiky.
Bánó si nemyslí, že tento kaštieľ bude niekedy slúžiť na bývanie. Skôr by si ho vedel predstaviť ako stánok kultúry. O predaji objektu nikdy neuvažoval a podľa neho bude veľa záležať na tom, ako budú v načatom diele pokračovať jeho potomkovia.
"Neďaleko odtiaľto bol Pillerov mlyn, bola tam vodná turbína, na rozdiel od vodného kolesa ako pri väčšine mlynov. Na turbíne bol generátor elektrického prúdu, neviem, či v tom období mali v Prešove elektrický prúd," hovorí spolumajiteľ kaštieľa, ktorý je experimentálnym fyzikom na dôchodku. Pred kaštieľom je stále vidieť pozostatky fontány a patrí k nemu i menší park so vzácnymi drevinami.
"Vzácny je hlavne tento kanadský alebo čierny orech, ktorý už je na mapách z roku 1869, uvádzaný ako významný orientačný bod," pokračuje Bánó.
Neďaleko kaštieľa sa nachádza rodinný cintorín, kde pod mohutnými dubmi našli miesto posledného odpočinku členovia Pillerovského rodu.
Kríž na záhadných kameňoch pripomína niekoľko tragédií
Železný kríž na záhadnom zoskupení kameňov za obcou Ľubovec v okrese Prešov, smerom na Suchú dolinu, stojí na mieste, kde sa údajne stalo veľa nešťastí. Preto sa nemožno čudovať, že ľudia sa na tomto mieste prežehnávajú.
Dôchodca Jozef Boroš, ktorý sa v tejto obci narodil, má dnes 87 rokov, ale ani z rozprávania rodičov si nepamätá, kto konkrétne dal kríž postaviť. Medzi ľuďmi sa však vraví všeličo.
"Hovorilo sa, že tu bolo počuť nejaký krik či jajkanie, keď tu išli na vozoch, kone sa plašili, bolo to také poplašné miesto. Po vojne bol tento krížik zničený a my sme ho dali opraviť s bratrancom Štefanom," spomína rodák z Ľubovca. Jednoramenný kríž má asi jeden meter a je zasadený do kamenného megalitu asi v štvormetrovej výške. Neobyčajné sú aj dva, na seba postavené obrovské kamene, ktoré tesne priliehajú. Jozef Boroš však nepočul nikdy o tom, či ich takto dali ľudia, či je to dielo prírody alebo nejakej katastrofy.
Miesto v lokalite, ktorú domáci nazývajú Na háji, je však nebezpečné aj dnes. Nieže by išlo o nejaké nadprirodzené a nevysvetliteľné sily, ale nachádza sa na frekventovanej ceste v neprehľadnej zákrute, v stúpaní do vrchu, kde najmä nákladné autá, jazdiace do kameňolomu, sa musia veľmi tesne vyhýbať.
Dodáva, že vo svahoch bol nejaký lom, lebo takéto skaly sa nachádzajú v širšom okolí. Zvláštne však je samostatné postavenie tohto megalitu. Podľa 87-ročného dôchodcu sa nedá vylúčiť, že sa tu takto ocitol po nejakej ťažobnej činnosti.
Niektorí dedinčania od svojich rodičov počuli, že kríž je tu od konca prvej svetovej vojny a vraj ho sem dali na pamiatku ľudí, ktorých tu vraj postrieľali v čase Slovenskej republiky. Vtedy údajne bol ešte na väčšej skalnej stene a tá možno zvetrala a zachovala sa na tomto mieste len časť pod krížom.
Jozef Boroš pripomenul, že tu zahynuli aj ďalší ľudia, pretože na tomto mieste boli cez druhú svetovú vojnu umiestnené míny. Ďalší ľudia tu prišli o život pri dopravných nehodách. Havaroval tu traktor, v ktorom zomreli dvaja ľudia a o život na tomto mieste prišiel aj motorkár.
Ľubovec leží na južných svahoch Šarišskej vrchoviny, v blízkosti riečky Svinka, kde sa nachádzajú rekreačné chaty. Je tu pekné prírodné prostredie vhodné na turistiku a zber húb. Práve turistický ruch sa snažia rozvíjať v spolupráci s ďalšími obcami v rámci mikroregiónu Čierna Hora.
V dedine, kde sa oddávna ľudia živili poľnohospodárstvom, dnes veľa pracovných príležitostí nie je, preto ľudia dochádzajú za prácou do Prešova. Slávne časy poľnohospodárskej výroby dnes pripomínajú staré hospodárske objekty. V tradícii pokračuje poľnohospodárska firma, na ktorej dvore možno zahliadnuť ovce, kravy, ale i ošípané.
Starostka Jozefína Štofanová je však presvedčená, že nielen históriou sa môže ich obec pochváliť. V posledných rokoch sa im podarilo čiastočne opraviť a vybaviť materskú školu so základnou školou. "Naša dedina má v súčasnosti necelých 500 obyvateľov a ročne sa tu v priemere narodia dve deti. Preto aj škola má len desať detí v málotriednej ZŠ a 19 v materskej škole. V našom záujme však je školu udržať," hovorí starostka.
V obci by chceli v budúcnosti vybudovať kanalizačnú sieť s vlastnou čistiarňou odpadových vôd a potrebujú dokončiť chodníky. V pláne je aj rozbehnutie prípravy pozemkov na individuálnu bytovú výstavbu.
Ľubovec je v poslednom čase známy aj tým, že sa tu pravidelne začali organizovať rôzne podujatia.
"Som veľmi rada, že obyvatelia si popri bežných starostiach nájdu čas aj na trochu zábavy. Spoločenské podujatia sa tešia stále väčšiemu záujmu a dokonca si ich sami ľudia pýtajú, pričom ponúkajú aj pomoc pri ich organizovaní," dodáva starostka obce.
Pripomína, že výťažky z verejných podujatí zvyknú venovať hendikepovaným alebo chorým. Naposledy peniaze putovali až do ďalekej Afriky. Obec bola spolu s Radaticami vybratá ako jedna z organizátorov reprezentačného plesu mikroregiónu.
"My sme výťažok venovali na štúdium malému dievčatku do Kene a zaplatili sme jej školné na celý rok. Volá sa Ester a má šesť rokov. Počas roka jej posielame malé balíčky, oblečenie alebo nejaké školské potreby. Sme takzvanou adoptívnou matkou," približuje starostka.
Deťom bude venované aj najbližšie podujatie, ktoré organizuje jeden z obyvateľov Ľubovca, ktorý sa sem priženil z Holandska. V rámci osláv Dňa detí sa tu, v susedstve domu slovenského paralympijského reprezentanta Miroslava Harausa, uskutočnia cyklokrosové preteky.
Ďalšie veľké cyklistické podujatie sa uskutoční 14. júna tohto roka, kedy popoludní odštartujú Giro di Lubovec. Podľa starostky bude trasa merať 35 kilometrov a očakávajú na nej okolo 150 rekreačných cyklistov zo Slovenska, Česka, Holandska a Francúzka. Výťažok poputuje na detskú onkológiu do Prešova.
Izbu Miroslava Harausa zdobia tri medaily z paralympiády
Zimná paralympiáda v Soči priniesla veľkú radosť obyvateľom dedinky Ľubovec v Prešovskom okrese. Slovenský reprezentant a rodák z tejto šarišskej obce Miroslav Haraus priniesol domov striebornú medailu. Od spoluobčanov sa dočkal slávnostného privítania.
Miro je od detstva zrakovo postihnutý, ale napriek tomu zanietený športovec. K zjazdovému lyžovaniu sa dostal na základnej škole v Levoči a vydržal pri ňom dodnes. Cieľavedomý Ľubovčan sa chce športu venovať aj naďalej a tvrdí, že sa neuspokojí ani s tromi paralympijskými medailami. Dve bronzové totiž získal už predtým vo Vancouveri. Slabozraký lyžiar má problémy so zaostrením a nevidí do diaľky, čo je pre akýkoľvek šport veľkým hendikepom. On však statočne prekonáva prekážky a všetkým dokázal, že ak je človek talentovaný a odhodlaný, vždy sa oplatí bojovať.
Tvrdí, že sa ocitol v správnom čase na správnom mieste a dostal sa k správnym ľuďom. Vďaka tomu sa mu začalo dariť aj na medzinárodnom poli. Keď sa prvýkrát dozvedel o nominácii v roku 2006 do Turína, bol nesmierne šťastný.
"Aj teraz, keď som bol v Soči, cítil som veľkú podporu, vedeli sme, že máme najazdené a k tomu sa pridali ľudia, ktorí mi držali palce. Bol som veľmi šťastný, keď sa to podarilo hneď v prvých pretekoch," hovorí 28-ročný lyžiar, ktorý spomína aj na milé prijatie v rodnej obci.
Okrem lyžovania má rád aj futbal a atletiku. Dodáva, že svoju kondičku si zlepšuje na bežeckej trati v okolí Ľubovca a za telocvičňu a posilňovňu mu slúži aj záhrada a stromy pri jeho dome, kde žije s rodičmi. Tí čo chodia okolo, ho často môžu vidieť napríklad skákať na trampolíne.
Keď bude zdravý a bude sa mu dariť naďalej, tak je rozhodnutý v plnom nasadení pokračovať. V najbližšom roku ho čakajú majstrovstvá sveta v Kanade.
"Zlatá medaila mi zatiaľ z takýchto najvyšších podujatí chýba, mám sa teda o čo pokúšať a mám veľa motivácie. Ešte by som si chcel vypočuť slovenskú hymnu na takomto podujatí," dodáva slovenský zjazdár.
Miro je vyštudovaný fyzioterapeut a verí, že keď skončí s aktívnou činnosťou, na čo teraz ešte vôbec nemyslí, zostane pracovať v telovýchove.
"Každý športovec sa usiluje hľadať zadné dvierka. Dúfam, že sa mi podarí pokračovať, aj preto som študoval masérstvo, aby som mohol pôsobiť pri športovcoch, a aby som im mohol pomáhať," uzavrel úspešný paralympionik.
Obyvatelia obce s úctou spomínajú na biskupa Gojdiča
Obyvatelia Ruských Peklian, ktoré sú už niekoľko desaťročí súčasťou obce Ľubovec, okres Prešov, s úctou a hrdosťou spomínajú na gréckokatolíckeho kňaza a neskôr biskupa blahoslaveného Pavla Petra Gojdiča, ktorý sa tu narodil 17. júla 1888.
Tento človek je považovaný za jednu z najvýznamnejších osobností histórie gréckokatolíckej cirkvi a pre veriacich sa stal symbolom pevnej viery, oddanosti a lásky k človeku i Bohu. Pre svojich rodákov zostáva naďalej autoritou a mierkou morálnych hodnôt.
Syn miestneho správcu farnosti Štefana Gojdiča bol pokrstený v gréckokatolíckom chráme Presvätej Bohorodičky a v Ruských Pekľanoch prežil niekoľko rokov svojho detstva. Tí najstarší obyvatelia spomínajú, že sa do rodnej dediny vždy rád vracal. Jednou z posledných návštev bola posviacka chrámových zvonov v roku 1946.
Gojdič študoval teológiu a v roku 1911 ho v Prešove vysvätili za kňaza. V roku 1922 vstúpil do monastiera baziliánov pri Mukačeve a prijal rehoľné meno Pavol. Za biskupa bol vysvätený v Ríme o päť rokov neskôr.
Počas svojho pôsobenia sa mu podarilo založiť sirotinec, gymnázium a posvätil 90 nových chrámov. Osobne podporil aj kúpu Ruského domu, ktorý slúžil na cirkevné a kultúrne účely pre potreby Rusínov. Tých Gojdič veľmi podporoval a považoval sa za ich zástancu, hoci svoju biskupskú službu nenechal ovplyvniť národnostnými otázkami.
Po nástupe komunistov k moci bola zrušená gréckokatolícka cirkev, Gojdič bol internovaný, obvinený z vlastizrady a odsúdený na doživotie. Po mnohoročných útrapách zomiera v leopoldovskej nemocnici presne v deň svojich 72. narodenín.
"Bol to človek, akých by sme všade chceli stretať, bol veľmi múdry a práve takou pokorou a jednoduchosťou bol veľmi prístupný. Všetky tie diela, ktoré po ňom zostali, hovoria o tom, aké srdce tento človek v sebe nosil, a preto dostal aj ten prívlastok 'biskup zlatého srdca'," povedal pre TASR miestny duchovný Marek Kolesár.
Pri Gojdičovom hrobe v Katedrálnom chráme svätého Jána Krstiteľa v Prešove sa modlil aj pápež Ján Pavol II., ktorý ho v roku 2001 vyhlásil za blahoslaveného. Za pomoc prenasledovaným Židom počas druhej svetovej vojny Gojdičovi v roku 2007 in memoriam udelili najvyššie štátne vyznamenanie Izraela "Spravodlivý medzi národmi". Rovnako bol na návrh vlády SR posmrtne ocenený aj Pribinovým krížom I. triedy.
Duchovný otec Kolesár konštatoval, že pri príležitosti narodenia biskupa Gojdiča i jeho vyhlásenia za blahoslaveného sa v Ruských Pekľanoch schádzajú veriaci, aby si pripomínali pamiatku tohto veľkého rodáka.
Potomkovia Pillerovcov chcú zachrániť kaštieľ i park
Poľnohospodársky charakter regiónu v okolí dediny Ľubovec, okres Prešov, nedokladuje len obecný erb, ale aj história zemianskej kúrie v časti Ruské Pekľany. Z archívov sú známe hlavne fotografie, na ktorých prichádzajú gazdovia a pospolitý ľud na dožinky k majiteľovi kaštieľa z rodu Pillerovcov.
Tento zemiansky rod získal tamojší majetok od cisárovnej Márie Terézie a okolo roku 1800 tu vybudoval rozsiahle hospodárstvo s mlynom, liehovarom a pílou. Práve kolobeh života spojený s poľnohospodárstvom je na erboch Ľubovca i Ruských Peklian. Znázorňujú ho kosa a snop obilia, respektíve kosec na zelenom poli.
Kaštieľ bol pôvodne postavený v rokokovom štýle. Za socializmu ho využívalo družstvo a lesný závod tu mal administratívne priestory. V rámci reštitúcií sa kultúrna pamiatka vrátila potomkom. Jedným z nich je aj Mikuláš Bánó, ktorý je po matke potomkom po Pillerovcoch. Jeho cieľom je stavbu postupne zastabilizovať, aby sa mohla ďalej opravovať.
Pripomenul, že koncom 90. rokov minulého storočia chcel dať štát kaštieľ do pôvodného stavu, vybúrali sa priečky a steny, ktoré tu účelovo dostavali za socializmu. Bánó dodáva, že po týchto zásahoch, kaštieľ nie je ani pekný, ani použiteľný.
"Zatiaľ iba jeden plán je, a to pokiaľ to bude možné, vrátiť ho do pôvodného stavu. Aké bude mať využitie, to sa uvidí. Najprv treba splniť toto, aby to malo historický charakter," hovorí spolumajiteľ kaštieľa. S úsmevom dodáva, že nie je bohatý, aby to zariadil šmahom ruky, ale postupne sa chce o to pokúsiť. Nakoľko kaštieľ je národnou kultúrnou pamiatkou, na architektonicko-historický prieskum žiadali peniaze z ministerstva kultúry a pred dvomi rokmi ho aj zrealizovali. Vlani znovu dostali finančné prostriedky na projekt. Z vlastných peňazí majitelia opravili komíny, pretože hrozilo ich zrútenie a vovnútri sa podarilo opraviť základy. Rovnako museli investovať do statiky.
Bánó si nemyslí, že tento kaštieľ bude niekedy slúžiť na bývanie. Skôr by si ho vedel predstaviť ako stánok kultúry. O predaji objektu nikdy neuvažoval a podľa neho bude veľa záležať na tom, ako budú v načatom diele pokračovať jeho potomkovia.
"Neďaleko odtiaľto bol Pillerov mlyn, bola tam vodná turbína, na rozdiel od vodného kolesa ako pri väčšine mlynov. Na turbíne bol generátor elektrického prúdu, neviem, či v tom období mali v Prešove elektrický prúd," hovorí spolumajiteľ kaštieľa, ktorý je experimentálnym fyzikom na dôchodku. Pred kaštieľom je stále vidieť pozostatky fontány a patrí k nemu i menší park so vzácnymi drevinami.
"Vzácny je hlavne tento kanadský alebo čierny orech, ktorý už je na mapách z roku 1869, uvádzaný ako významný orientačný bod," pokračuje Bánó.
Neďaleko kaštieľa sa nachádza rodinný cintorín, kde pod mohutnými dubmi našli miesto posledného odpočinku členovia Pillerovského rodu.
Kríž na záhadných kameňoch pripomína niekoľko tragédií
Železný kríž na záhadnom zoskupení kameňov za obcou Ľubovec v okrese Prešov, smerom na Suchú dolinu, stojí na mieste, kde sa údajne stalo veľa nešťastí. Preto sa nemožno čudovať, že ľudia sa na tomto mieste prežehnávajú.
Dôchodca Jozef Boroš, ktorý sa v tejto obci narodil, má dnes 87 rokov, ale ani z rozprávania rodičov si nepamätá, kto konkrétne dal kríž postaviť. Medzi ľuďmi sa však vraví všeličo.
"Hovorilo sa, že tu bolo počuť nejaký krik či jajkanie, keď tu išli na vozoch, kone sa plašili, bolo to také poplašné miesto. Po vojne bol tento krížik zničený a my sme ho dali opraviť s bratrancom Štefanom," spomína rodák z Ľubovca. Jednoramenný kríž má asi jeden meter a je zasadený do kamenného megalitu asi v štvormetrovej výške. Neobyčajné sú aj dva, na seba postavené obrovské kamene, ktoré tesne priliehajú. Jozef Boroš však nepočul nikdy o tom, či ich takto dali ľudia, či je to dielo prírody alebo nejakej katastrofy.
Miesto v lokalite, ktorú domáci nazývajú Na háji, je však nebezpečné aj dnes. Nieže by išlo o nejaké nadprirodzené a nevysvetliteľné sily, ale nachádza sa na frekventovanej ceste v neprehľadnej zákrute, v stúpaní do vrchu, kde najmä nákladné autá, jazdiace do kameňolomu, sa musia veľmi tesne vyhýbať.
Dodáva, že vo svahoch bol nejaký lom, lebo takéto skaly sa nachádzajú v širšom okolí. Zvláštne však je samostatné postavenie tohto megalitu. Podľa 87-ročného dôchodcu sa nedá vylúčiť, že sa tu takto ocitol po nejakej ťažobnej činnosti.
Niektorí dedinčania od svojich rodičov počuli, že kríž je tu od konca prvej svetovej vojny a vraj ho sem dali na pamiatku ľudí, ktorých tu vraj postrieľali v čase Slovenskej republiky. Vtedy údajne bol ešte na väčšej skalnej stene a tá možno zvetrala a zachovala sa na tomto mieste len časť pod krížom.
Jozef Boroš pripomenul, že tu zahynuli aj ďalší ľudia, pretože na tomto mieste boli cez druhú svetovú vojnu umiestnené míny. Ďalší ľudia tu prišli o život pri dopravných nehodách. Havaroval tu traktor, v ktorom zomreli dvaja ľudia a o život na tomto mieste prišiel aj motorkár.