Miklušovce 23. augusta (TASR) – Prvá písomná zmienka o dedinke Miklušovce, ktorá leží na južných svahoch Šarišskej vrchoviny asi 30 kilometrov od Prešova, sa objavuje v roku 1330. Nepochybne však toto územie v údolí potoka Sopotnica bolo osídlené už oveľa skôr.

Obec sa nachádza vo výške 480 metrov nad morom a je obklopená lesmi a horskými lúkami. Vyskytujú sa tu chránené rastliny ako poniklec, veternica hájna či plavúň obyčajný. Zaujímavosťou je aj niekoľko vodných prameňov, pričom z jedného je napájaný obecný vodovod. V lete a na jeseň sem radi zavítajú turisti, nakoľko tu rastie množstvo húb.

Podľa historických záznamov sa dá konštatovať, že terajší názov dediny je odvodený od pôvodného, ktorý v preklade znamenal Miklušova Poruba. Neskôr sa toto meno objavuje v maďarských, poľských i slovenských ekvivalentoch. Súčasný názov je platný od roku 1927. Erb obce vznikol pravdepodobne na základe rodového erbu bývalých vlastníkov šľachticov z rodu Semseyovcov. Ide o vyobrazenie strieborného jeleňa so zlatou hrivou vo výskoku, podobný motív mali šľachtici aj na pečatidle.

Pôvodní obyvatelia sa živili poľnohospodárstvom a hlásili sa ku katolíckej viere západného obradu. Neskôr sa tu usídlili veriaci gréckokatolíckej cirkvi. Dominantou obce je Chrám Narodenia Presvätej Bohorodičky, ktorý ako národná kultúrna pamiatka prešiel v posledných rokoch rozsiahlou rekonštrukciou.

V 17. storočí sa tu údajne nachádzala vysoká pec, ktorá slúžila na výrobu železných predmetov, ale táto výroba sa neskôr presunula do neďalekej obce. Baňa sa vraj nachádzala na svahu oproti dnešnej budove obecného úradu. Z pieskovca, ktorý sa lámal neďaleko Miklušoviec, sú vytesané pomníky na židovskom cintoríne a vzácna krstiteľnica umiestnená v chráme.

Medzi dvoma svetovými vojnami sa tu žilo veľmi ťažko. Nakoľko Miklušovce sú v členitom teréne, prevládalo tu pestovanie ľanu, konope a obilia. Ľudia tu museli obrábať každý kúsok pôdy, pretože jej bol nedostatok.

"Veľmi biedne bolo, jedli sa zemiačky a polievka. Ráno si ľudia halušiek navarili, ani chleba všetci nemali. Kto mohol, tak si išiel zarobiť do Maďarska," spomína si dnes jedna z najstarších obyvateliek Miklušoviec 94-ročná Mária Gumanová pri čistení cibule.

So smiechom dodáva, že aj tak sa vedeli zabaviť, napriek tomu, že ako deti chodili pásť kravy. Keď nerobili, mládenci a dievčatá si vždy našli miesto i príležitosť na spev a tanec.

K úspechu v súťaži Dedina roka 2011 prispeli všetci obyvatelia

O úspech v súťaži Dedina roka 2011 v kategórii Dedina ako pospolitosť sa vraj pričinili všetci obyvatelia obce Miklušovce v okrese Prešov. Starostka Mária Čuchtová konštatovala, že obec s 319 obyvateľmi si získala jednoznačné sympatie komisie, ktorá hodnotila príkladné a kreatívne formy spolupráce všetkých generácií.

"Ukázalo sa, že aj malá dedinka, ako je naša, vie upútať pozornosť a vôbec nebolo zbytočné zapojiť sa do tejto súťaže. Ľudia si skutočne uvedomili, že aj my máme toho dosť, aby sme sa zviditeľnili," povedala starostka šarišskej obce.

Je presvedčená, že obyvatelia sa dokázali sami naštartovať. Účasť na súťaži podľa nej motivovala Miklušovčanov k väčšej aktivite.

"Ľudia majú teraz k sebe bližšie a snažia sa pomáhať, ako sa dá dedinku zveľaďovať. Každý si svoje predzáhradky dáva do poriadku, v obci je čisto, neuvidíte tu papieriky na zemi. Ľudia sú hrdí na svoju dedinu, toto nás posunulo veľmi dopredu," pokračovala starostka.

Občania sa zapojili do súťaže a okamžite sa pustili do úprav svojho okolia. Všetci si uvedomili, že stačí jeden dom, ktorý bude mať neupravené okolie a súťažili zbytočne. Tým, ktorí už nemajú síl, pomohli susedia alebo obec. Porotu zaujali aj schôdzky mládeže a detí, ale aj seniorov, aktivity v oblasti kultúry a športu.

"Všetci sa zapojili, aby sme obec odprezentovali v tom najlepšom svetle. Odvtedy nám to akosi zostalo. Dôkazom je napríklad Deň tradícií či stretnutie rodákov, ktoré naši ľudia pomáhajú aktívne organizovať," dodala Čuchtová.

Napriek tomu, že na obecnom účte nie je veľa peňazí, obec aktívne vstupuje do projektov a súťaží, aby svoje prostredie zveľadila. Významnou mierou sa podieľa na činnosti Mikroregiónu Čierna Hora a tak sa snaží prezentovať doma i v zahraničí.

Z peňazí získaných vďaka projektom, ale predovšetkým z vlastných zdrojov, sa v posledných rokoch podarilo opraviť takmer dva kilometre miestnych komunikácií, rekonštruovať sálu na kultúrne využitie a zakúpiť kroje pre novovzniknutý folklórny súbor či postaviť drevené autobusové zastávky. Okrem toho vybudovali turistický chodník, prírodnú exteriérovú galériu a detské ihrisko.

V obci žije približne 40 detí od troch do 15 rokov a tie sa chcú zabávať a športovať. Z tohto dôvodu obec uvažuje o vybudovaní ďalšieho ihriska priamo vo svojom centre, aby to nemali ďaleko.

"Hoci sa dedina nachádza medzi dvomi svahmi, už sa nám podarilo nájsť priestor, kde by sa dalo ihrisko postaviť. Miniihrisko by malo slúžiť na volejbal, minifutbal, vybíjanú a pod. Musíme na to však získať peniaze, pravdepodobne z nejakého projektu," uviedla starostka Miklušoviec.

Vedenie obce v budúcnosti uvažuje aj o výstavbe kanalizácie. To je však veľmi náročný projekt a sťažuje ho skutočnosť, že malá dedina sa nevie dostať k takýmto veľkým finančným zdrojom.

Na mieste, na ktorom sa zastavil ničivý požiar, ľudia postavili kríž

Obyvatelia obce Miklušovce, okres Prešov, denne prechádzajú okolo starého prícestného kríža s maďarským nápisom, ktorý sa viaže k tragickej udalosti. Tie v minulosti neobchádzali ani túto malú dedinku, ktorá leží na južných svahoch Šarišskej vrchoviny.

"Kríž bol postavený na pamiatku vypálenia obce. V tejto časti zostalo posledných päť domov, ako je ten kríž, tam zastavili požiar. Povráva sa, že mladík chcel zlákať ľudí na svoju vieru, no nepodarilo sa mu to a keď boli všetci ľudia v kostole, tak zapálil obec," hovorí Martin Fiľakovský.

Pripomína, že v obci v tom čase boli väčšinou drevenice a slamené strechy, takže požiar sa rýchlo rozšíril. Po ničivom požiari v roku 1889 zostala stáť jedine fara, budova pri vtedajšom mlyne a spomenutých päť domov.

Pohnútky, ktoré viedli obyvateľov obce postaviť v roku 1905 na tomto mieste štvormetrový kríž, sú zhrnuté na tabuli, na ktorej sa nachádza text v maďarčine.

Podľa voľného prekladu bol postavený na slávu Boha a svätej Gréckokatolíckej cirkvi, prostredníctvom ktorej hriešnici očistia svoje srdcia v pravej viere a pokání. Prejavili tak vieru, že Boh ochráni ich životy, obec a majetok pred katastrofami.

Pri skúmaní dejín rodnej obce Martin natrafil aj na zápisy o hromadnom hrobe, ktorý sa nachádza na miestnom cintoríne. Medzi ľuďmi sa traduje, že pri kríži, ktorý pripomína epidémiu, je vraj pochovaných okolo 600 ľudí.

Okrem týchto krížov sa tu nachádzajú aj ďalšie. Niektoré sú staršie, niektoré vznikli aj v období totality, ale mnohé tu dali ľudia postaviť až po Nežnej revolúcii.

Bohatý duchovný život v Miklušovciach pripomína predovšetkým tamojší chrám Narodenia Presvätej Bohorodičky. Podľa nálezov historikov sa v múroch kostola nachádzajú tri druhy kameňa. Okrem soľného kameňa a pieskovca je tu aj veľa vápenca.

Martin si spomína aj na zvláštny kvetináč, ktorý bol pri kostole a boli v ňom zasadené kvety. Vedelo sa, že ide o kamennú krstiteľnicu, ktorú si počas totalitného režimu a v čase náboženskej neslobody veľmi nevšímali. Dnes má táto vzácna kamenná pamiatka, pravdepodobne z 13. storočia ,svoje miesto v tamojšom zrekonštruovanom chráme.

Krásy prírody pripomínajú deťom príhody škriatka Mikluša

Na najzaujímavejšie prírodné scenérie, ale aj fakty z histórie šarišskej obce Miklušovce v okrese Prešov, upozorní domácich i návštevníkov rozprávkový chodník.

Obec už niekoľko rokov spolupracuje s občianskym združením Sapio, ktoré sa venuje interaktívnemu vzdelávaniu a zapájaniu občanov do rôznych aktivít.

Všetci, ktorí v Miklušovciach pracujú na podobných projektoch, si uvedomujú, že v súčasnosti deti výrazne ovplyvňuje technika a počítače a preto im nezostáva čas na pobyt na čerstvom vzduchu. Rovnako však vedia aj to, že spôsob, akým ich prilákať do prírody, musí byť zaujímavý a atraktívny.

Tak vznikla rozprávka o škriatkovi Miklušovi, ktorému dali meno podľa obce. Do príbehu zakomponovali názvy miestnych lokalít, tamojšie rastliny i živočíchy, ktoré tu možno reálne stretnúť. Nechýbajú ani postavy z histórie obce.

Na stromoch i chodníku teda môžu deti nájsť príbeh o horárovej dcére Zuzke, ktorá sa kamarátila so zvieratkami a rozumela lesu. Syn tamojšieho grófa Szemseya lovil v lese zvieratká, čo sa Zuzke nepáčilo.

Dievčatko vyhľadalo škriatka, ten jej dal zázračný šíp a keď mladý gróf zasiahol jeleňa, tak oslepol. Zuzka však grófovi priniesla liečivú vodu a po roku začal znovu vidieť, ale na zvieratká v lese už nepoľoval.

"Celý chodník má 4,6 kilometra a končí pri Miklušovských skalách, čo je v okolí najvyšší bod. Je mierne náročný, takže ho zvládnu v pohode aj deti. Je tu príbeh rozdelený na 14 častí, pri každej je určitá postavička alebo nejaká aktivita pre deti. Postavičky sú upevňované tak, aby nebol strom poškodený," povedala členka združenia SAPIO Iveta Čuchtová.

Pripomenula, že celá rozprávka je zameraná hlavne na to, aby si deti vedeli vážiť prírodu okolo seba. Pomáhajú im k tomu rozprávkové postavičky, ale aj úlohy, ktoré musia plniť pre doplnenie príbehu. Takto napríklad líška Evička pomáha hlavne hrdinke Zuzke dostať sa z lesa von alebo nájsť škriatkov domček na veľkom dube.

Zaujímavosťou je aj prírodná exteriérová galéria, kde je niekoľko veľkých kameňov, lavičky, drevené sochy rezbára zo susednej obce a rôzne doplnky, ktoré pomaľovali miklušovské deti. V strede dediny tak vzniklo prispením samotných občanov miesto na oddych, ktoré chlapci a dievčatá radi navštevujú.

"Deti dostali farby, štetce a na lavičku namaľovali kvety, kamene posiali postavičkami a rôznymi vzormi. Dôležité je, že deti si veľmi túto galériu vážia, dávajú na ňu pozor a keď treba, tak ju aj opravujú, napríklad keď vyblednú farby," hovorí aktivistka Iveta.

Je presvedčená, že zapojenie sa do tohto projektu pomohlo osobnostne deťom, ku galérii vodia svojich kamarátov a príbuzných, ktorí k nim prídu na návštevu. Vedia si však vážiť aj prácu iných a nepoškodzujú ihriská, alebo to, čo vytvorili ich susedia v dedine.

Kultúrne tradície obyvatelia nadšene obnovujú

Kultúrne tradície šarišskej obce Miklušovce, okres Prešov, nadšene zachovávajú predovšetkým mladí ľudia. Bábkoherci nadviazali na históriu miklušovkého ochotníckeho divadla a folklórne zvyky zachovávajú dievčatá zo speváckej skupiny Jalinka.

História ochotníckeho divadla sa spája predovšetkým s koncom druhej svetovej vojny. Prvá besiedka bola usporiadaná v predvečer sviatku sv. Mikuláša, čo sa uskutočnilo 19. decembra, pretože cirkev mala zaužívaný juliánsky kalendár.

V januári 1946 nasledovala letná záhradná inscenácia Sobášna kancelária, ktorú s ochotníkmi pripravil režisér a vtedajší riaditeľ Ján Tomko. Podľa záznamov v obecnej kronike mali predstavenia miklušovských divadelníkov u obecenstva veľký úspech.

Koncom 50. rokov bol založený divadelný krúžok, ktorý mal 15 členov a hercami boli predovšetkým deti a mladšia generácia. Svojim priaznivcom sa predviedli napríklad hrou Šarišská veselohra, Nevesta z inzerátu, Drotár či Záveje.

Počas nácviku divadla v školských časoch sa spoznali aj manželia Mária a Pavel Čuchtoví. Bývalá zdravotná sestra a vodič z tamojšieho kameňolomu čoskoro oslávia zlatú svadbu.

"My, keď sme hrali divadlo, pódium bolo len z takých dosák, všetko bolo len také provizórne. Názov hry bol Kozie mlieko, bolo to také veselé skôr pre našu zábavu. Ľuďom na dedine sa to asi páčilo, lebo sme to hrali niekoľkokrát," spomína si pani Mária.

Pán Pavel hovorí, že mládež vtedy nemala kam chodiť, a tak sa stretávali po večeroch a nacvičovali.

"Divákom sa to páčilo, niekedy sme museli hrať aj dvakrát za sebou, lebo sa ľudia nevošli do sály. Boli sme i v Klenove a Sedliciach," hovorí Pavel.

Dnes divadelnú tradíciu udržiavajú bábkoherci z divadla Badros, ktoré pomáhalo zakladať Občianske združenie Sapio. Ide predovšetkým o žiakov základnej školy, ktorým učarovali marionety.

"Keď som začínala, mala som asi osem rokov, bábky sme si vyrábali sami, tak isto aj kulisy. Niektoré rozprávky vymyslela Julka Čuchtová a ďalšie boli z knižiek. Mňa to začalo baviť, lebo to bolo niečo netradičné, ale teraz už veľmi nestíham, lebo idem na gymnázium," povedala pre TASR Frederika Čuchtová.

Čitateľ určite postrehol, že väčšinu vyjadrení z Miklušoviec sme získali od ľudí s priezviskom Čuchta. Podľa obecnej kroniky a tunajších ľudí tvoria Čuchtovci, alebo ich potomkovia možno aj tretinu obyvateľov tejto obce. Okrem toho sa v Miklušovciach často vyskytuje priezvisko Adzima a Guman.

Dôkazom toho je napríklad aj to, že folklórnu spevácku skupinu Jalinka tvorí osem dievčat, pričom päť má priezvisko Čuchtová a bolo by ich aj viac, ale jedna sa už vydala a priezvisko má po manželovi.

"Pred tromi rokmi sme sa prvýkrát predstavili na podujatí Deň tradícií. Chodíme po rôznych slávnostiach i na súkromné oslavy. Naša folklórna skupina vystupovala v okolitých obciach, ale aj v Nitre a Poľsku. Myslím si, že ľudia v Miklušovciach nečakali, že tu niečo také môže vzniknúť," uzavrela 19-ročná Majka Čuchtová.