Okružná 9. januára (TASR) – Starý záhadný močiar, ktorý sa nachádza asi kilometer od obce Okružná v okrese Prešov, ľudia obchádzajú na široko-ďaleko. Vždy hovorievali, že ani zvieratá sa v jeho okolí nechceli pásť. Na tomto mieste vraj stála kedysi pôvodná dedina.

Legenda o zániku pôvodnej obce sa odovzdáva z generácie na generáciu a príbeh zachytil aj učiteľ v školskej kronike začiatkom roku 1914. Kereštvej, ako sa pôvodne nazývala táto obec, bol osadený v peknom údolí. Ľudia vraj zbohatli, mali sa veľmi dobre, zabudli však na skromnosť a pracovitosť.



"Hovorí sa, že od rozkoše nevedeli čo robiť. Jedli zlatými lyžičkami zo zlatých tanierov, nebrali vážne autority ani Pána Boha. Začali sa zabávať v kostole a na Veľký piatok si tam urobili bál. Božské mocnosti však urobili to, čo asi nikto z nich nečakal a celý Kereštvej sa prepadol," pripomenul legendu starosta obce Vladimír Magač.

Dodal, že na tomto mieste je dnes veľký močiar, kde nič nerastie. Ľudia sem zavše zájdu a hľadajú pozostatky starej dediny, ale nič vraj po nej nezostalo. Starí ľudia hovorievali, že keď sem chodili, prikladali ucho k zemi a tvrdili, že bolo počuť zvony z prepadnutého chrámu.

Aj keď ide len o starú legendu, starosta si myslí, že trošku pravdy na tom môže byť. Samozrejme, že ľudia si už príčinu tejto katastrofy domysleli, ale to, že sa mohli domy prepadnúť alebo stratiť, nemusí byť až také nemožné. Slanské vrchy sú totiž sopečného pôvodu a nie je vylúčené, že tu vznikla nejaká jaskyňa, ktorá sa prepadla a okrem toho tu v minulosti mohli byť aj zosuvy pôdy.

Podľa historických záznamov pochádza prvá písomná zmienka o tejto obci z roku 1359 a patrila k panstvu majiteľov hradu Šebeš. Ľudia sa tu zaoberali väčšinou poľnohospodárstvom a prácou v lese, venovali sa však aj povozníctvu a vraj zbierali slimáky pre panské dvory.

Pôvodný názov dediny bol Keuresfeu, neskôr v roku 1773 sa spomína ako Kerestowej. Následne v roku 1927 ako Kereštvej a tento názov si zachovala až do roku 1948, kedy bola premenovaná na Okružnú.

Na pôjde školy objavili triednu knihu z čias monarchie

Na pôjde starej školy v obci Okružná, okres Prešov, objavili počas rekonštrukcie vzácny dokument. Najskôr si mysleli, že ide o matričné záznamy, ale po preskúmaní zistili, že je to stará triedna kniha ešte z roku 1901.

Foto: TASR - Ján Lašák

Budova starej školy tu stojí viac ako 100 rokov. Bola vlastníctvom gréckokatolíckej cirkvi. Tá sa s obcou dohodla, že jej budovu prevedie do vlastníctva s podmienkou, že tu zostane zachovaná škola. Pred tromi rokmi sa teda obec rozhodla, že budovu opraví a zateplí. V tom čase z pôjdu už robotníci vyhadzovali staré veci, keď si pracovníčka obecného úradu Ľudmila Pelecháčová všimla starší dokument. Je písaný v maďarčine, má titulnú stranu a ďalšie záznamové listy, ktoré sú síce poškodené, ale dajú sa čítať. Išlo o oficiálnu knihu, pretože tabuľky na vpisovanie údajov sú v nej predtlačené. Keď sa do nich začítala, našla tu záznamy o školskej dochádzky svojho starého otca i babky.

„Je tu zapísané meno dieťaťa a meno jeho otca. Podľa toho sa dalo definovať o koho išlo, lebo veľa mien bolo rovnakých. Sú tu údaje o dochádzke a štatistiky. Napríklad, že toto dieťa bolo za celý rok v škole len 30 dní. Všetko je potvrdené pečiatkou učiteľa z roku 1901,“ hovorí pracovníčka obecného úradu.

Bohatú novodobú históriu dediny z prvej polovice 20. storočia mapuje aj tamojšia školská kronika. Vďaka učiteľovi Jurajovi Juričovi, ktorý tu pôsobil, sa dnes ľudia dozvedajú viac o živote svojich prastarých rodičov. Kronika totiž nezachytáva len aktivity vtedajších žiakov, ale aj dianie v celej dedine.

„Učiteľ vtedy napísal do kroniky, v jednom z prvých zápisov, že dokumenty o existencii gréckokatolíckej školy v Okružnej hovoria minimálne o jej 100-ročnej existencii. Takže naša škola tu musela byť minimálne v roku 1814,“ hovorí Pelecháčová.

V kronike sa spomínajú aj časy, keď škola fungovala len v zimnom období, pretože od jari do jesene museli deti pomáhať rodičom na hospodárstve. Zo zápisov sa dozvedáme, že v spomínanom období učili deti gréckokatolícki kňazi.

„Vyučovanie sa konalo v ruskom jazyku. Neskoršie, keď si rodičia prisvojili šarišsko-slovenskú reč, vyučovanie sa konalo v tomto jazyku. Potom štátne orgány nariadili vyučovanie v maďarčine, a to sa dialo až do roku 1918,“ hovorí záznam učiteľa Juriča v spomínanej kronike.

Zo zápisov sa dozvedáme, ako tu hrali deti divadlo, kde chodili na výlety, ale aj to, čo sa dialo v obci. Spomínajú sa napríklad inšpekčné návštevy, ktoré kontrolovali a analyzovali dochádzku, počty detí a úroveň vyučovania. Z jedného zápisu čítame, že inšpektor napríklad nariadil učiteľovi, aby písal kroniku krajšie.

Kedysi medzi svetovými vojnami do tejto školy chodilo vraj aj 80 detí. Teraz majú 19 žiakov, ktorí navštevujú ročníky od prvého po štvrtý. Napriek tomu, že udržať školu stojí veľa úsilia, vedenie obce nikdy neuvažovalo o jej zrušení. Veria, že detí bude pribúdať. Veď aj oficiálne štatistiky hovoria o tom, že sa tu rodí stále viac detí a dedina sa omladzuje.

Filmovému štábu vraj najviac chutil mastný chlieb s cibuľou

Množstvo členov filmového štábu zaplavilo ulice dedinky Okružná, okres Prešov, v polovici 90. rokov minulého storočia. Spisovateľka a herečka Milka Zimková spolu s režisérom Stanislavom Párnickým prišla do svojej rodnej dediny nakrúcať voľné pokračovanie osudov Johany Ovšenej.

Foto: TASR - Ján Lašák

„Hrávala som divadlo na škole, lebo tu bola taká tradícia. Mohla som mať tak 13 rokov a už vtedy sa medzi nami objavila Milka. To bola herečka a zabávačka, všetci sa museli smiať, keď niečo urobila. Vedeli sme, že toto je asi jej osud, lebo mala taký ťah,“ hovorí Magdaléna Bírošová z Okružnej. Rada spomína aj na obdobie, keď sa v ich dedine natáčal film Kone na betóne. Profesionálna kuchárka rozpráva, ako hostila vyhladovaný filmový štáb. Obedy vraj mali najskôr v Prešove, ale akosi im nechutilo. „Pýtali sa, či nie je niečo na zahryznutie, aspoň slovenský hamburger. Ja reku, čo to je? A oni, že chleba s masťou a s cibuľou. Ach jaj, toho jest, tak sme im narobili chlebov a oni by jedli len toto. Potom sa ma spýtali, či by som im nemohla variť,“ dodáva s úsmevom pani Magda.

Rada by vraj išla na nakrúcanie scén, pretože sa chodila pozerať celá dedina, ale mala toľko roboty s varením, že na to nebol čas. Sama by to ani nebola stihla, a tak jej musela pomáhať sestra.

„Raz sme varili strapačky s bryndzou alebo s kapustou, už si ani nepamätám. No a oni nie a nie sa vrátiť z natáčania. Keď dorazili, tak pani Kolníková sa nevedela tých strapačiek dojesť. Druhý zas hovorí, ja by som zjedol, ale so slaninou. No a aký problém? Zbehli sme domov, odkrojili kus, spražili a bola bašta,“ vraví Magdaléna.

S úsmevom dodala, ako jednému chlapovi ponúkala, či si nedá druhé jedlo, a on jej povedal, že nevládze lebo zjedol sedem tanierov polievky.

Nikdy nezabudne na to, ako sa jej na recept vypytovala Katarína Kolníková, lebo jej sa vraj nikdy nedarilo urobiť halušky také biele, ako jedla tu v Okružnej. Občas vraj filmári okoštovali aj z domácej pálenky, ale veľa vraj nie.

„Čo si spomínam, pánovi režisérovi Párnickému chutili naše paradajky. Tie, čo si kúpili v meste, nám dal. Vraj si máme urobiť lečo a tie naše zo záhrady chceli jesť. Nuž, domáce sú domáce,“ hovorí dôchodkyňa z Okružnej.

Natáčalo sa na ihrisku, v krčme a na viacerých miestach. Ľudia sa nechodili len pozerať, ale zahrali si aj v komparze. Scénu s požiarom točili vyše štyri hodiny. Behali vraj po dedine v noci v pyžamách a županoch s vedrami v rukách. Raz hore, raz dole, lebo režisérovi sa to stále nepáčilo. Akí boli všetci prekvapení, že nakoniec vo filme to trvalo len tak krátko.

„Dnes, keď to ide v televízii, tak sa díva celá dedina, či sa tam ľudia nenájdu, alebo svojich príbuzných. Je to pekná pamiatka, lebo mnohí už aj pošli na druhý svet,“ uzavrela pani Magda.

Svadobným hosťom pri tancovačke pod nohami tečie obecný potok

Mladé páry, ktoré sa rozhodli mať svadobnú hostinu v kultúrnom dome v Okružnej, okres Prešov, sa môžu pochváliť svojim známym zaujímavou atrakciou. Pod tanečnou sálou im totiž pretekal miestny potok.

„Za mojich mladých čias sme sa mohli zabávať akurát na ulici alebo keď sme sa vošli do krčmy. Veselo bolo, ale vo vnútri dosť tesno, hlavne keď prišli aj mladí zo susedných dedín,“ spomína na časy svojej mladosti 89-ročný rodák z Okružnej Július Pelecháč.

Foto: TASR - Ján Lašák

S úsmevom dodáva, že zábavy tu bývali veselé až do chvíle, keď niekto cudzí nezačal tancovať s dievčatami z ich dediny. Vtedy sa vraj strhla taká bitka, že nelietali len stoličky, ale aj ostrejšie predmety.

Po roku 1989 začala obec riešiť stav miestneho potoka, pretože bolo treba regulovať tok a opraviť brehy. Potom prišla myšlienka opraviť budovu obecného úradu. Tá však bola postavená ako administratívna budova a teraz bola príležitosť dostavať aj kultúrny dom.

„Pozemkov sme veľa nemali, a preto sme s architektom Albertom Rybarčákom uvažovali, ako by sa to dalo urobiť. Po nejakom čase mi navrhol, aby sme budovu rozšírili a spoločenskú miestnosť postavili na pilieroch nad potokom,“ hovorí bývalý starosta obce Pavol Sučko.

Priznáva, že časť obyvateľstva nebola nadšená, ale boli aj takí, ktorí boli tejto myšlienke naklonení. V okolí potoka museli urobiť hydrogeologický prieskum, ktorý potvrdil, že so statikou budovy nebudú problémy. Okrem toho sa podarilo získať peniaze z projektov.

„Vznikla sála s kapacitou asi 140 ľudí, ktorá sa tiahne cez potok. Je postavená na 12 pilieroch, každý s priemerom asi 40 centimetrov. Priznám sa, že sme uvažovali aj o tom, že sa bude dať podlaha otvoriť alebo preskliť, aby bolo ten potok vidieť, ale vtedy nám išlo v prvom rade o praktické účelové riešenie,“ konštatoval Sučko.

Spomínaný nedostatok pozemkov teraz rieši nové vedenie obce. Problémom zostáva scelenie parciel, pretože sú rozdrobené a nevhodné na stavanie. Súčasný starosta Vladimír Magač tvrdí, že práve riešenie tohto problému považuje za prioritu. Za výhodu pokladá pochopenie zo strany občanov.

„Máme tu veľa mladých ľudí, ktorí nechcú z Okružnej odísť. Je teda nutné vytvoriť im priestor na bývanie. Po niekoľkých stretnutiach s občanmi sme sa rozhodli vytvoriť parcely pre individuálnu bytovú výstavbu. A to aj vďaka tomu, že majitelia pozemkov pri scelení parciel poskytnú časť pre siete a vybavenosť,“ hovorí súčasný starosta.

Okrem toho chce obec vytvoriť aj relaxačnú zónu pri futbalovom ihrisku, kde by mohli chodiť rodiny s deťmi. Na tomto mieste by vzniklo aj multifunkčné ihrisko. Deti i dospelí z Okružnej radi športujú a dôkazom je, že v čase prázdnin ľadová plocha pri ihrisku nikdy nebola prázdna.

Dedinka pod Slanskými vrchmi je rodiskom výtvarníkov i známej herečky

Dedinka Okružná, ktorá leží asi 15 kilometrov od okresného mesta Prešov na úpätí Slanských vrchov, má dnes vyše 480 obyvateľov. Obec sa snaží napredovať a myslieť predovšetkým na budúcnosť, ale nezabúda ani na históriu a svojich rodákov.

„V našej obci sa narodili dvaja akademickí maliari Juraj Daňo a Anton Sučka, a preto sa tešíme, že časť histórie našej dediny sa zachovala aj na plátnach, ktoré vytvorili. Vzhľadom na to, že ide o významných predstaviteľov výtvarného umenia, môžu krásu našej dediny obdivovať na výstavách doma i vo svete,“ hovorí starosta obce Vladimír Magač.

Foto: TASR - Ján Lašák

Akademický maliar Juraj Daňo sa narodil v Okružnej 9. januára 1920. Na Slovensku v Európe známy krajinár od rodnej dediny neodišiel ďaleko, pretože žil v Prešove. Okrem toho, že v metropole Šariša tvoril, osobne prispel aj k vzniku a rozvoju Šarišskej galérie v Prešove.

Ďalším významným výtvarným umelcom, ktorý pochádzal z tejto dediny, je akademický maliar Anton Sučka. Ten sa narodil v roku 1931 a celá jeho tvorba je spätá s rodným Šarišom.

„Aj na obecnom úrade máme na stene niekoľko obrazov z dielne tohto nášho rodáka. Obzvlášť si vážime originál kresby jedného z domov, ktorá sa nachádza na jednej zo stránok našej obecnej kroniky,“ prezradil starosta obce.

Milovníkom divadla a filmového umenie je určite dobre známa aj ďalšia rodáčka z Okružnej. Spisovateľka, scenáristka a herečka Milka Zimková sa narodila v tejto dedine 1. augusta 1951. Aj vďaka jej tvorbe sa obec dostala do povedomia verejnosti.

„Spomínam si na tú slávu, keď v Prešove premietali prvýkrát film Pásla kone na betóne. Ľudia chodili hrdí, že ich rodáčka je taká slávna. Veľmi sa im páčilo, že je ten film o nich, o Východniaroch, a o ich kraji. Keď točili voľné pokračovanie u nás, tak tam chodila celá dedina,“ spomína starosta obce.

Táto šarišská dedina však nie je známa len vďaka umelcom. V roku 1847 sa tu narodil profesor teológie a pápežský prelát Andrej Mižička. Ten najskôr ako kňaz pôsobil predovšetkým v regiónoch, kde žilo rusínske obyvateľstvo, a až v roku 1889 sa vracia ako kňaz do rodnej dediny. Potom od roku 1916 zastával funkciu generálneho vikára prešovskej gréckokatolíckej eparchie.