Kurima 25. januára (TASR) – Starší obyvatelia šarišskej dediny Kurima, okres Bardejov tvrdia, že múku, ktorú namleli v ich mlynoch, poznali v širokom okolí. Obilie sem vraj kedysi privážali až zo vzdialenosti niekoľkých desiatok kilometrov.

V dedine alebo jej blízkosti sa nachádzali dovedna štyri mlyny. Mlynársku tradíciu však dnes pripomínajú už len dve stavby. Jeden mladší mlyn v strede dediny a viac ako storočný mlyn na pravom brehu rieky Topľa, ku ktorému vedie mlynský náhon.

Starý, čiastočne schátraný objekt pred niekoľkými rokmi kúpil rodák z Kurimy Ján Vujčík. Veľkým snom tohto stolára je postupne mlyn opraviť a zrevitalizovať okolie. Myslí si totiž, že je to atrakcia, ktorá by do ich kraja mohla prilákať záujemcov o turistiku.

"Tento mlyn bol závislý od prívodu vody a začal tu mlieť niekedy v roku 1905. Mám v živej pamäti z obdobia, keď som bol ešte chlapec, ako tento mlyn fungoval a rád by som obnovil tie veci, ktoré tu vtedy boli," hovorí majiteľ objektu.

Foto: TASR/Milan Kapusta

Pod mlynom nám ukázal viac ako storočnú turbínu, ktorá je vraj vo vynikajúcom technickom stave a je aj funkčná. Jedinou prekážkou jej sprevádzkovania je zastavený prívod vody, ktorá do turbíny padala z viac ako 7-metrovej výšky.

"Táto turbína vyrábala elektrinu pre celú Kurimu, nebolo síce toľko elektrospotrebičov ako dnes, ale každý si pomohol. Mohli si zasvietiť, využívala sa energia aj na pohon gátra, ktorého pozostatky sú ešte za mlynom," vysvetľuje Vujčík. Doplnil, že turbína vraj v minulosti mala výrobnú kapacitu až 120 kilowattov za hodinu.

Majiteľ mlyna opravil časť strechy a múrov, ktoré boli v dezolátnom stave, množstvo roboty však ešte treba urobiť. Postupne sa usiluje zakonzervovať aj násypky a ostatné časti starej technológie z dreva či kovu. Tvrdí, že nie je bohatý, ale rád by opravil čo najviac. Všetko podľa neho záleží na tom, kedy sa mu podarí dostať vodu do turbíny a potom to už vraj pôjde ľahšie. Využitie technológie výroby elektriny by bolo široké. Vie si predstaviť, že by sem prilákal aj turistov.

"Je tu vynikajúca voda, kúpalisko by tu mohlo byť, dokonca aj vyhrievané, keby tá turbína fungovala. Záujem o to by bol a koľko ľudí by tu malo prácu. Mám tu veľa domácich zvierat aj mlynskom náhone chovám ryby, ale veľmi rád by som sem na budúci rok nasadil daniele," povedal o svojich plánoch a predstavách majiteľ mlyna.
.

Významné osobnosti obce oceňujú Zlatým svätoondrejským krížom

Obec Kurima, ktorá leží na severovýchode Slovenska asi 15 kilometrov od okresného mesta Bardejov má v erbe znázornený zlatý svätoondrejský kríž v červenom poli. História tejto obce však siaha určite omnoho ďalej.

Napriek tomu, že patrí k najstarším obciam v regióne, ktoré sa spomínajú už okolo roku 1270, archeologické nálezy Dr. Vojtecha Budinskeho – Kričku hovoria o tom, že prví ľudia sa tu usadili v neskoršej dobe kamennej.

Obec sa postupne rozvíjala a jej bohatú históriu dokumentujú nielen kroniky, ale aj klasicistický kaštieľ, Kostol sv. Michala Archanjela, či baroková kaplnka zo začiatku 18. storočia. Dnes má táto dedina v povodí rieky Topľa okolo 1100 obyvateľov a je strediskovou obcou s plnou občianskou vybavenosťou.

Foto: TASR/Milan Kapusta

Starosta obce Ján Bartoš tvrdí, že obyvatelia ich obce sú hrdí na ich dávnu minulosť, ale nezabúdajú ani na tých, ktorí v posledných desaťročiach pozdvihli ich dedinu a stali sa občanom morálnym príkladom.

Doplnil, že spomínaný Zlatý svätoondrejský kríž v červenom poli sa stal i výtvarným námetom plakety, ktorou obec od roku 1995 začala oceňovať osobnosti, ktoré prispeli k jej rozvoju.

Udeľuje sa pri príležitosti okrúhleho jubilea obce. Jeho držiteľmi sa stali napríklad bývalý starosta, kronikár, učiteľ alebo ďalšie osobnosti. Bartoš zdôraznil, že prvým oceneným touto plaketou bol dnes už nebohý dlhoročný kantor Adam Repka.

Za dva vylepené plagáty v 50-tych rokoch sa Repka dostal do nemilosti totalitného režimu a skončil v uránových baniach, neskôr v hlbinných vrtoch.

"On si dal také sľuby, že keď sa odtiaľ dostane, tak že by sa chcel naučiť hrať na organe a bude slúžiť Bohu takým spôsobom. Potom si dal sľub, že sa bude postiť v stredu, v piatok a v sobotu nebude raňajkovať. Dodržiaval to až do konca života pokiaľ mohol," spomína kantorov syn Valentín Repka.

Pre režim nepohodlný Repka musel pracovať na družstve a stal sa vraj veľmi dobrým mechanikom. V kostole hrával viac ako 50 rokov a zomrel vlani niekoľko mesiacov pred svojimi 90. narodeninami. Kantorstvo po svojom otcovi prevzal syn Valentín, ktorý sa vraj od neho mnohému priučil a bude sa mu snažiť vyrovnať.

Starosta obce pripomenul, že ľudia s úctou a radi spomínajú aj na niekdajšieho farára Jozefa Pastira, ktorý v Kurime účinkoval 24 rokov.

"V povedomí Kurimčanov zostal zapísaný, ako azda najvýznamnejšia osobnosť obce v 20. storočí. V ťažkých časoch totality bol morálnou autoritou, o ktorú sa opierali veriaci nielen celej farnosti a širšieho regiónu, ale oporu u neho hľadali aj iný kňazi," vysvetľuje starosta obce.

Pripomína, že počas jeho pôsobenia v Kurime v rokoch 1956 – 1990 sa rozvíjali mládežnícke aktivity, turistické vychádzky, tajné stretnutia v domoch a na chatách, či mládežnícke sväté omše alebo procesie. Bartoš dodal, že tejto pre nich významnej osobnosti spoločenského a duchovného života udelili najvyššie ocenenie obce - čestné občianstvo Kurimy.

Pohrebný cech sv. Antona Paduánskeho nezanikol ani po 300 rokoch

Každoročne 6. januára na sviatok Troch kráľov sa v obci Kurima stretávajú členovia Cechu sv. Antona Paduánskeho. Ide o takzvaný pohrebný cech, ktorý tu vznikol pred viac ako 300 rokmi po dohode predstavených cimermanského, šustrerského a stolárskeho cechu. Hlavným cieľom bolo pripraviť dôstojnú rozlúčku so zosnulým.

Foto: TASR/Milan Kapusta

Remeselné združenia, spolky, ktorých história siaha storočia dozadu začali strácať svoje postavenie v prvej polovici minulého storočia. Drvivá väčšina z nich zanikla a tie, ktoré sa udržali, dnes predstavujú už iba kultúrnu tradíciu. Pohrebný cech v Kurime je však stále aktívny.

"Toto spoločenstvo vzniklo v roku 1690, spontánnym podnetom nepochybne bolo pomáhať v ťažkých chvíľach rodinám svojich priateľov a spoluobčanov, ktorým zomrel niekto blízky. Príbuzní sa tak mohli venovať modlitbám a duchovnej úteche," vysvetľuje súčasný cechmajster Tomáš Bolišinga.

Doplnil, že cech v súčasnosti disponuje starou pečaťou, ktorá sa používala na zvolávanie členov na spoločné stretnutia. Okrem toho majú svoju vlajku a kroniku. Všetky náležitosti spojené s týmto cechom a povinnosťami jeho členov sú zakotvené v stanovách cechu, ktoré majú 20 bodov. Kronikár cechu Adam Dziacky konštatoval, že hlavná podstata existencie cechu je zakotvená v druhom a treťom bode stanov.

Ako spolok pohrebný jeho hlavným poslaním je mŕtve telo do matky zeme sprevádzať. Členovia sú povinní svojich mŕtvych členov až ku hrobu vyniesť a do hrobu spustiť. Pri pochovaní člena aj spolkový prápor má sa niesť, čo je povinnosťou zástavníka“ prečítal kronikár.

Pripomenul, že stanovy sú napísané v slovenskom i šarišskom jazyku, ktorým sa tu odjakživa hovorilo. Doplnil, že tradíciou zostalo i to, že stretnutí na Troch kráľov sa zúčastňujú iba muži, ženy naň nemajú prístup, tak ako to bolo kedysi. "Všetci sa v spolkových veciach nazývame bratmi. Keď prichádza člen na stretnutie pri podaní ruky povie servus bratu, odpovedáme mu vitaj bratu," vysvetľuje cechmajster.

Foto: TASR/Milan Kapusta

Doplnil, že výročné stretnutie sa začína modlitbou a spievajú sa vianočné piesne. Hodnotí sa celoročná činnosť a preberajú sa záležitosti okolo kostola.

"Svätý Anton, Ty si patrón nášho bratstva, ktoré pred stáročiami založili naši ctihodní praotcovia. Tvoja podpora je nesmierne silná. Aj tento rok si nám pomáhal v čase, keď sme sa usilovali vykonať posledné služby i modlitby za našich zosnulých bratov a sestry, ktorí nás predišli do večnosti, pričom sme zároveň utešovali ich zarmútených príbuzných," pripomína časť modlitby kronikár.

V minulosti na financovanie činnosti využívali jednak príspevky členov, ale aj istú časť utŕženú z jarmočných poplatkov. Dnes je to už len ročný príspevok rodiny. Aj keď sa doba zmenila, podľa slov cechmajstra Bolišingu tradíciou stále zostáva, že o pohreby a ich organizáciu sa v Kurime stará ich pohrebný cech.

Kurimania majú radi ochotnícke divadlo i ľudovú pieseň

Divadelné predstavenia ochotníkov, jarmok, obecné kultúrne dni či vystúpenia dedinskej speváckej skupiny, to všetko svedčí, že obyvatelia obce Kurima, okres Bardejov, majú radi zábavu a rovnako ju dokážu aj sami rozdávať.

Tradícia kurimského ochotníckeho divadla siaha do obdobia po prvej svetovej vojne, keď sa tejto činnosti začali venovať tamojší učitelia so zámerom posilniť znalosť slovenčiny. Pravidelne sa divadlo začalo hrať až v roku 1930.

Foto: TASR/Milan Kapusta

Terajšia režisérka ochotníkov Daniela Lastivková konštatovala, že podľa informácií, ktoré získala, v každej rodine v tejto obci vraj bol niekto, kto aspoň raz účinkoval nejakej divadelnej hre.

Pokiaľ ide o povolania dedinských divadelníkov, nechýbali medzi nimi učitelia, inžinieri, podnikatelia, robotníci, obchodníci, študenti, úradníci, ale našiel sa aj profesionálny herec.

"Kurimskí ochotníci každoročne na sviatok svätého Štefana nacvičia jedno divadelné predstavenie. Minuloročné predstavenie sa volalo Zvady. Bolo upravené do šarišského nárečia, je to prevzaté zo Škriepky v Chiozze od Carla Goldoniho," vysvetľuje režisérka.

Keďže dnes je veľmi ťažké dať dohromady ľudí rôzneho zamerania a naskúšanie predstavenia nie je jednoduchá vec, často sa stáva, že herci sa všetci pohromade zídu až na premiére, dovtedy skúšajú po skupinkách. Lastivková hovorí, že v jednom predstavení účinkovalo až 18 hercov.

"Veľký úspech u nás majú komédie, ľudia nechcú žiadne tragédie ani smutné príbehy, ale úsmevné, hlavne z dedinského prostredia, to je nám blízke a je to pochopiteľné, každý z nás potrebuje asi trochu rozptýlenia a zábavy," hovorí Lastivková.

Dodáva, že od roku 1999 mali možnosť obyvatelia Kurimy vidieť divadelné hry Škriatok, Kubo, Kmotrovci, Náš pán minister a ďalšie, iba to posledné bolo uvedené v šarišskom nárečí.

Lastivková doplnila, že o predstavenia by určite bol záujem aj v iných obciach, pretože také ponuky už dostali, niektoré aj využili, ale dať dohromady skupiny ochotníkov na jeden termín je veľmi ťažké.

Okrem divadla sa v tejto šarišskej dedine veľkej obľube teší ľudová pieseň. Už 26 rokov tu pôsobí Folklórny súbor Kurimjan. Podobne ako pri zrode divadla aj pri vzniku súboru stáli učitelia a jeho prvé kroky boli v tamojšej základnej škole, ktorú vtedy viedol riaditeľ Ján Šoltés-harmonikár.
.
"V počiatočnom súbore spievali tri upratovačky, päť učiteliek a neskoršie prichádzali robotníci či študenti. Dnes má súbor dovedna 25 členov a hudobne ho sprevádza harmonikár," konštatovala vedúca súboru Marta Mihoková.

Zdôraznila, že takto sa usilujú zachovávať tradície svojich predkov i jazyk, ktorým sa tu oddávna hovorilo. Nacvičili množstvo programov, s ktorými sa predstavili nielen domácemu publiku, ale i na prehliadkach na Slovensku či v Poľsku.

Bývalému učiteľovi učarovala hlina, ekonómovi zasa drevo

Obyvatelia obce Kurima na severovýchode Slovenska majú radi nielen folklór a divadlo, ale cudzie im nie sú ani remeslá. Niektorí sa venujú vyšívaniu, iní zasa výrobe ozdôb z papiera, hliny, alebo dreva.

Bývalému učiteľovi Tomášovi Mihokovi učarovala pred rokmi keramika. Mimochodom jeho dom stojí priamo pod miestom, kde sa v minulosti ťažila hlina, tá sa však väčšinou používala skôr pri pálení tehál.

Svoju dielňu má v pivnici rodinného domu, kde si zostrojil elektrický hrnčiarsky kruh a murovaná pec na vypaľovanie hlinených nádob je vzadu v záhrade.

Foto: TASR/Milan Kapusta

"Som síce samouk, ale dostal som sa k tomu tak, že som mal tu neďaleko staršieho kolegu, bol som u neho na návšteve a ten mal kopací kruh. Zaujalo ma to, tak som si aj ja taký zadovážil a v Marhani v bytovke v pivnici som sa začal učiť, bolo to okolo roku 1976," hovorí Mihok.

Už takmer 25 rokov sa predovšetkým venuje výrobe čiernej, takzvanej zadymovanej keramiky. Tá sa páli v uzavretej peci a používa sa na to väčšinou drevo z ihličnatých stromov, ktoré obsahuje veľa živice a tvorí sa veľa dymu.

"To je ešte z čias Keltov, oni najviac robili na našom území tú čiernu keramiku. Tie sadze vlastne nahrádzali glazúru. Zistili, že upchajú póry a dá sa to používať na potraviny, na mlieko, aj na vodu," vysvetľuje hrnčiar.

Keď sa obzriete v jeho dome, krčahy, misky, figúrky či iné výrobky sú všade, dokonca zdobia aj plot okolo pozemku. Dodáva, že keramiku z jeho dielne majú ľudia z mnohých krajín. V minulom roku si ju napríklad domov odniesla učiteľka z USA.

Bývalý ekonóm Adam Dziacky sa venuje zasa práci s drevom. Pred niekoľkými rokmi začal vyrábať drevené betlehemy. Sám o sebe tvrdí, že nie je rezbár, pretože sa špecializuje skôr na maštaľky a domčeky, do ktorých si už ľudia dávajú figúrky sami a to je skôr taká modelárska činnosť.

"K drevu som pričuchol pri bratovi, ktorý bol stolár, najskôr som sa venoval samorastom, potom som začal robiť betlehemčeky. Tých som doteraz vyrobil asi 60," hovorí 75-ročný dôchodca.

Na ich výrobu používa drevo z jedle smreku alebo borovice, vyrába ich doma a väčšinou ich rozmery nepresiahnu 20 x 30 centimetrov. Takmer všetky porozdával známym a priateľom, ale pár z nich zdobí aj kostoly v okolí.

Niektoré však skončili v jeho súkromnom múzeu. To zriadil pán Adam v dome, ktorý zdedil, trochu ho poopravoval a postupne sem začal presúvať veci, ktoré boli typické pre život v Kurime a zbiera ich už 50 rokov.

"Nájdete tu poľnohospodárske náradie, krosná, obrusy, keramiku, ktorá sa tu vyrábala, zopár obrazov, staré domáce potreby, žehličky a podobne. Zvlášť cenné sú pre mňa veci, ktoré nám venoval náš pán farár Jozef Pastir," hovorí dôchodca.

V jednom z rohov prednej izby spomínaného dedinského domu je kňazské rúcho, potreby, ktoré používal farár pri slúžení bohoslužieb a dokonca aj starý vojenský drevený kufor s ktorým vraj kňaz prišiel do Kurimy.

"Mám ešte mnoho vecí, plnú stodolu, ktoré som nazbieral. Postupne ich opravujem a čo sa bude dať umiestnim v týchto dvoch miestnostiach. Budem len rád keď vznikne také malé múzeum, už dnes si to tu môžu prísť pozrieť ľudia, keď budú mať záujem," hovorí Dziacky.

Pripomenul, že kontakt na toto súkromné múzeum ľudia nájdu na sociálnej sieti, ale poradia im aj na obecnom úrade v Kurime.
.