Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
V súčasnosti nežije už žiadna z nich, posledná Regina Pretter zomrela vo Philadelphii minulý rok v novembri.
Autor TASR
Poprad 25. marca (TASR) - Na popradskej železničnej stanici v pondelok po roku opäť spomínali na prvý transport židovských žien a dievčat do tábora Auschwitz-Birkenau. Vedúci Múzea holokaustu Martin Korčok uviedol, že spomienka sa každoročne koná už od roku 1989, viackrát pod Tatry zavítali aj niektoré z preživších. V súčasnosti podľa neho nežije už žiadna z nich, posledná Regina Pretter zomrela vo Philadelphii minulý rok v novembri.
"To nie je spomienka len židovskej komunity na vyvraždenie židovského obyvateľstva, je to spomienka celého Slovenska na to, čo sa vtedy udialo a za čím všetkým stála vtedajšia vláda slovenského štátu," upozornil Korčok s tým, že šlo o najväčšiu vraždu v novodobých dejinách. Dodal, že všetko sa nezačalo plynovými komorami a išlo o dlhodobý proces, ktorému predchádzali nadávky, fyzické útoky, legislatívne zmeny, zhromažďovanie a neskôr deportácia. "Už dnes, keď badáme nejaké anomálie, ktoré vedú k niečomu zlému, poučení minulosťou vieme, že je nutné na to upozorňovať, aby sme tak predišli niečomu horšiemu," skonštatoval Korčok. Preživších holokaustu je z roka na rok menej, aj preto sa podľa neho snažia zachovávať ich životné príbehy a používať priame svedectvá v konfrontácii s "popieračmi" a tými, ktorí tragédiu zľahčujú.
"Z tých 999 dievčat a mladých žien sa vrátilo len niekoľko. V tých ďalších transportoch boli odvlečení moji starí rodičia, tety a strýkovia, sesternice a bratranci, takmer celá, kedysi veľká rodina a nikto z nich sa už nevrátil. Ja som zázrakom prežila ako dieťa, moja mama seba a mňa zachránila ukrývaním sa. Väčšina z nás, ktorí sme mali to šťastie a prežili sme holokaust, cítime, že našou povinnosťou, našim poslaním je pripomínať jeho hrôzy a zachovávať spomienku na jeho obete," uviedla vedúca občianskeho združenia Ukrývané dieťa Nadežda Lambertová.
Prvý transport z vlakovej stanice Poprad odišiel do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau 25. marca 1942. Takmer tisíc dievčat, ktoré do transportu nastúpili, netušili, že ich vezú na istú smrť. Mysleli si, že idú pracovať. Podľa dostupných svedectiev prežilo vojnu približne dvadsať z nich.
"Dôležitý míľnik bola konferencia vo Wannsee 20. januára 1942, keď bolo rozhodnuté o priebehu konečného riešenia židovskej otázky. Hneď potom sa Slovensko, ako prvá krajina, prihlásila k deportácii svojho vlastného obyvateľstva," upozornil Korčok. Prvá vlna deportácie sa začala 25. marca a končila sa v októbri 1942, keď v 57 transportoch vyviezli z nášho územia proti vlastnej vôli približne 58.000 Židov, stratili štátnu príslušnosť a za každého z nich štát zaplatil 500 ríšskych mariek. Druhá vlna sa začala v septembri 1942, úplne posledný tábor zo Slovenska odišiel zo Serede 31. marca 1945.
"To nie je spomienka len židovskej komunity na vyvraždenie židovského obyvateľstva, je to spomienka celého Slovenska na to, čo sa vtedy udialo a za čím všetkým stála vtedajšia vláda slovenského štátu," upozornil Korčok s tým, že šlo o najväčšiu vraždu v novodobých dejinách. Dodal, že všetko sa nezačalo plynovými komorami a išlo o dlhodobý proces, ktorému predchádzali nadávky, fyzické útoky, legislatívne zmeny, zhromažďovanie a neskôr deportácia. "Už dnes, keď badáme nejaké anomálie, ktoré vedú k niečomu zlému, poučení minulosťou vieme, že je nutné na to upozorňovať, aby sme tak predišli niečomu horšiemu," skonštatoval Korčok. Preživších holokaustu je z roka na rok menej, aj preto sa podľa neho snažia zachovávať ich životné príbehy a používať priame svedectvá v konfrontácii s "popieračmi" a tými, ktorí tragédiu zľahčujú.
"Z tých 999 dievčat a mladých žien sa vrátilo len niekoľko. V tých ďalších transportoch boli odvlečení moji starí rodičia, tety a strýkovia, sesternice a bratranci, takmer celá, kedysi veľká rodina a nikto z nich sa už nevrátil. Ja som zázrakom prežila ako dieťa, moja mama seba a mňa zachránila ukrývaním sa. Väčšina z nás, ktorí sme mali to šťastie a prežili sme holokaust, cítime, že našou povinnosťou, našim poslaním je pripomínať jeho hrôzy a zachovávať spomienku na jeho obete," uviedla vedúca občianskeho združenia Ukrývané dieťa Nadežda Lambertová.
Prvý transport z vlakovej stanice Poprad odišiel do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau 25. marca 1942. Takmer tisíc dievčat, ktoré do transportu nastúpili, netušili, že ich vezú na istú smrť. Mysleli si, že idú pracovať. Podľa dostupných svedectiev prežilo vojnu približne dvadsať z nich.
"Dôležitý míľnik bola konferencia vo Wannsee 20. januára 1942, keď bolo rozhodnuté o priebehu konečného riešenia židovskej otázky. Hneď potom sa Slovensko, ako prvá krajina, prihlásila k deportácii svojho vlastného obyvateľstva," upozornil Korčok. Prvá vlna deportácie sa začala 25. marca a končila sa v októbri 1942, keď v 57 transportoch vyviezli z nášho územia proti vlastnej vôli približne 58.000 Židov, stratili štátnu príslušnosť a za každého z nich štát zaplatil 500 ríšskych mariek. Druhá vlna sa začala v septembri 1942, úplne posledný tábor zo Slovenska odišiel zo Serede 31. marca 1945.
