Vysoká 26. apríla (TASR) – Na Slovensku je niekoľko obcí, ktoré majú meno Vysoká. Takmer vo všetkých prípadoch ich názov súvisí s ich polohou alebo nadmorskou výškou. Nie je to inak ani v prípade Vysokej v Sabinovskom okrese.

Dedinka, ktorá leží 30 kilometrov od okresného mesta v regióne Hornej Torysy, si nesie svoj názov pravdepodobne od svojho vzniku, aj keď v priebehu jej histórie bol v rôznych cudzojazyčných podobách. V 13. storočí sa hovorí o usadlosti Wyska, neskôr Vysaka a v polovici 15. storočia ju nazývali Visoka. Jej súčasný názov sa ustálil až po prvej svetovej vojne.

Samotná obec nemala nikdy veľa obyvateľov aj vzhľadom na jej geografickú polohu a neúrodnú poľnohospodársku pôdu. Starí ľudia vraj od svojich rodičov vedia, že v istom čase tu mohlo žiť viac ako 350 ľudí.

Starosta obce Patrik Lőrinc spresnil, že takmer všetky miestne časti a lokality si zachovali aj svoje pôvodné pomenovania. Niektorým dali mená usadlíci, ktorí tu mali svoje gazdovstvá. Najčastejšími priezviskami v dedine sú Bujňák, Veľký, Filičko či Hurajt.

Dnes je však v obci k trvalému pobytu prihlásených len 134 obyvateľov a registrujú tu okolo 40 rodinných domov. Ďalšie sú však prebudované na rekreačné účely. Svoje vysnívané miesto na oddych si tu vybudoval aj herecký manželský pár z Prešova Jozef a Kveta Stražanovci. Zaľúbenie v kraji našla aj etnografka Východoslovenského múzea v Košiciach Klaudia Bugánová.

"Keďže moja mamka pochádza z tohto kraja, akosi ma to sem ťahalo. Objavila som tu miesto, kde si môžem oddýchnuť. Okrem toho, že tu načerpám nové sily, mám tu aj námety pre svoju odbornú činnosť, nakoľko ma zaujíma ľudová architektúra tejto oblasti," vyznala svoje sympatie k Vysokej etnografka.

Keďže ľudí tu žije málo, domáci sa tešia z každej svadby, ktorá tu býva tak maximálne raz za rok. Ešte viac ich poteší každý novonarodený občan.

"Veľkým prínosom je, že tu máme vybudovaný verejný vodovod a kanalizáciu, ktorá sa realizovala v rámci projektu Čistá Torysa. Takto sa nám v konečnom dôsledku prispelo k rapídnemu zvýšeniu kvality životného prostredia," hovorí Lőrinc.

Vzhľadom na veľkosť obce bolo možné spracovať databázu mobilných čísel prakticky všetkých občanov v obci a prostredníctvom hromadnej sms správy ich dokážu rýchlo a pohodlne informovať o poveternostných výstrahách, ale aj iných závažných udalostiach.

"V budúcnosti by sme chceli vybudovať hraciu plochu pre mládež, aspoň čiastočne zrekonštruovať budovu obecného úradu, dokončiť asfaltový povrch miestnych ciest a vymeniť hlavice verejného osvetlenia," doplnil starosta.

V písomných zmienkach sa obec spomína už v 13. storočí

Šarišská obec Vysoká sa v písomných zmienkach spomína už v roku 1278. Odvtedy bola podľa historikov súčasťou panstva Torysa, respektíve Kamenica. V 16. storočí patrila obec Dessewffyovcom a neskôr Berzeviczyovcom.

Foto: TASR/Ján Lašák

Prvý kostol tu pravdepodobne postavili na prelome 13. a 14. storočia. Chrám bol pôvodne ranogotickou stavbou, ktorá prešla niekoľkými prestavbami.

Kostol je zasvätený patrónke obce sv. Alžbete Uhorskej (Durínskej) a stretávajú sa tu miestni rímskokatolíci. Pred oltárom stojí kamenný obetný stôl, vedľa ktorého je drevený kríž s plastikou ukrižovaného Ježiša Krista.

"Vzadu na stene je umiestnená zarámovaná fotografia sochy našej patrónky, ktorá v minulosti až do začiatku 20. storočia zdobila náš kostol. Dnes sa táto vzácna socha nachádza v depozitoch Šarišského múzea v Bardejove," vysvetlil farár Miroslav Martoňák.

Okrem odpustovej slávnosti, na ktorú sa schádzajú tamojší veriaci v septembri, často ich stretnete v modlitbách aj pri starej drevenej kaplnke sv. Jána Nepomuckého. Sošku, ktorá tu roky stála, ukradli zlodeji, ale veriaci dali kaplnku prerobiť.

"Teším sa, že sa táto kaplnka zachovala a že sú na nej stále badateľné prvky tej pôvodnej stavby. Rovnako si zachovala aj svoj duchovný ráz, pretože namiesto sochy ju dnes zdobí veľký obraz sv. Jána Nepomuckého, ktorý namaľoval akademický maliar Cyril Uhnák," hovorí etnografka Klaudia Bugánová.

Tá však upozornila aj na ďalšiu staršiu stavbu, ktorá sa nachádza v strede dediny. Tou je stará murovaná škola, ktorá je dnes nevyužitá. Vedenie obce uvažuje o jej využití, najskôr však bude musieť nájsť peniaze na jej opravu. Určite si tu však vedia predstaviť umiestnenie spomienkových či historických predmetov, ktoré pripomínajú dejiny obce.

S existenciou školy v tejto dedine je spojené aj meno známeho východoslovenského etnografa a folkloristu Jána Lazoríka z Krivian, ktorý tu pôsobil ako učiteľ a zároveň osvetový pracovník.

"Niekedy po vojne tu učil a deti vychovával aj k praktickým veciam. V zime napríklad zo semienok pestovali sadeničky stromčekov a na jar ich vysádzali, neskôr aj štepili. Stále tu máme ovocný sad, ktorý Ján Lazorík zakladal," hovorí rodák z Vysokej Jakub Rác.

Starý sad v časti Keritšňa na svahoch pod kopcom Homôlka je tu ešte aj dnes, ale ovocia z jabloní, sliviek či čerešní už ľudia nepozbierajú, pretože stromy už veľa nerodia. Možno sa niekedy nájde človek, ktorý by ho opäť upravil, aby pripomínal starý a osvedčený spôsob vzdelávania a výchovy mládeže v Šarišskom regióne.

Pre tradičné jedlo prezývajú dedinčanov pirohare

Každý, kto pozná ľudí z obce Vysoká, okres Sabinov, vie, že na žiadnej tamojšej poriadnej hostine by nemali chýbať pirohy. Toto tradičné jedlo sa v kraji konzumuje od dávna a ako sa tu vraví, "Vysočanom šmakuje".

Pirohy sú také obľúbené a jedia sa v takom množstve, že obyvateľov tejto dediny volajú "pirohare". Pani Alžbeta Nováková tvrdí, že takáto prezývka im prischla už dávno. Upozorňuje, že nie je všetko pravda, čo sa v súvislosti s pirohmi a ich dedinou rozpráva.

"To, že ľúbime pirohy, priznávame, ale nie sú také veľké, ako sa hovorí. To si z nás v okolitých dedinách vždy robili posmech, že vo Vysokej spadol zo stola gazdinej pri varení piroh a bol taký veľký a ťažký, že zabil hus," hovorí so smiechom pani Alžbeta.

Vysvetlila, že pirohy bolo jedlo chudobných a tento kraj bohatstvom nikdy neoplýval. Preto ich pripravovali na slano alebo na sladko.

"Tie slané sú zo zemiakovou plnkou s trochou mlieka a rôznymi príchuťami, čo kto má rád. Ale niekto má rád aj sladké a preto sa na jedenkrát zvykne robiť viac druhov," vysvetľuje gazdiná.

Ešte niečím sú zvláštne "visočanske" pirohy, a to je ich okraj. Ten nie je rovno rezaný, ale po okrajoch majú pirohy akúsi vlnovku. Práve pre ich vzhľad ich všade na okolí volajú cifrované pirohy.

Tak sa ich vraj ženičky naučili robiť od svojich starých mám. Je to aj praktické, pretože slané so zemiakovou plnkou urobia napríklad s hladkým okrajom a sladké s tvarohom alebo sušenými slivkami cifrujú.

"Deti majú rady tvarohové a tie sme cifrovali, aby si ich nemýlili so zemiakovými, lebo keď ich vyberali z misy, nahryzli piroh a keď nebol taký, ako chceli, nechali ho tak a nepojedli," hovorí rodáčka z Vysokej.

Každý, kto príde do Vysokej, musí pirohy ochutnať. Táto povinnosť vraj neobchádza ani oficiálne návštevy, ako napríklad na poslednej vysviacke kostola. Biskupa síce privítali tradične chlebom a soľou, ale potom si musel zahryznúť aj do pirohov.

Obyvatelia z tohto regiónu sa každý rok na Silvestra schádzajú na blízkom kopci Homôlka. Sem z rôznych strán prichádzajú dedinčania, aby sa rozlúčili so starým rokom a zaželali si zdravie a šťastie do toho nového.

"Každý sem nosí také tradičné jedlá, proste to, na čom si najlepšie pochutnajú. Nuž a my sem nikdy neprídeme bez našich pirohov, ponúkneme pútnikov a tiež ochutnáme z ich dobrôt," hovorí pani Alžbeta.

Doplnila, že tradičnými jedlami sú aj beliše – teda koláče s plnkou. Tá môže byť ovocná, tvarohová či kapustová a ľudia si tu vraj pochutia na zemiakových plackách, po šarišsky nalešnikoch. Všetci sa však zhodujú na tom, že majú radi aj dobre pripravené mäsko, tak ako inde na Slovensku.

K prameňu pri kaplnke prichádzajú ročne stovky ľudí

K prameňu vody pri kaplnke, ktorá stojí na začiatku dediny Vysoká, okres Sabinov, prichádzajú každý rok stovky ľudí. Niektorí sa prídu len osviežiť a nabrať vodu, iní sa tu modlia a rozjímajú.

Foto: TASR/AP

Domáci vravia, že nejde o žiadny minerálny prameň, ale mnohí veria, že voda z prameňa je liečivá. Ku kaplnke v jeho blízkosti sa viaže aj príhoda, ktorá je zachytená v starej obecnej kronike.

Píše sa v nej, že pod cintorínom bývalo dievča, ktoré volali Petrova Hana. Dievčinu vraj každú noc navštevoval duch mŕtveho farára, ktorý jej stále hovoril, aby ľudia z dediny postavili na tom mieste pri prameni kaplnku.

Keďže Hana si nebola istá, či je to skutočnosť alebo sen, zavolala si k sebe susedu v čase, keď mal duch prísť. Tá vraj ducha nevidela, ale počula ho hovoriť, dokonca si zavolala ako svedkov aj obecný výbor, ale ani tí farára nevideli.

"Raz duch odviedol Hanu tam, kde teraz stojí kaplnka a miesto, kde mala byť postavená, okolíčkoval a prikázal, aby blízky prameň každý rok svätili," prečítal starosta Patrik Lörinc zo zápisu v obecnej kronike.

Doplnil, že starí ľudia z obce si takto vysvetľujú vznik kaplnky, ktorú dala vystavať obec v roku 1860 a pri nej sa každoročne stretávajú na spoločných modlitbách. Od toho času je vždy v septembri na meno Panny Márie odpust, ktorý je spojený so svätením vody.

Okolie prameňa a kaplnky je upravené tak, aby sa tu mohlo zhromaždiť viac ľudí. Žriedlo je obstavené drevenou ozdobnou konštrukciou, ktorá pripomína starú studničku a pribudli aj lavičky, kde môžu ľudia oddychovať a modliť sa pri bohoslužbách.

"Moja svokra verí v liečivosť tejto vody. Vždy má doma niekoľko fliaš a keď ráno vstane umýva sa len s vodou z prameňa. Tvrdí, že jej to robí dobre hlavne na unavené oči," hovorí Eva Krafčíková.

Na vodu z prameňa si zvykli nie len domáci, ale aj ľudia z okolitých obcí, ktorí si ju chodia naberať do fliaš. Vysočania vravia, že ju používajú aj na varenie a vraj niekedy za starých čias, keď sa pálila pálenka, ten kto ju chcel mať silnejšiu a chutnejšiu, používal iba vodu z tohto prameňa.

Roľnícku minulosť obce pripomínajú desiatky drevených stodôl

Skutočnosť, že obyvatelia obce Vysoká v Sabinovskom okrese sa oddávna živili poľnohospodárstvom, je návštevníkovi tejto šarišskej dedinky zrejmá už na prvý pohľad.

Klasických dreveníc tu zostalo už len pár a niektoré si chatári upravili na rekreačné účely, väčšinu však nahradili murované domy. Čo však zostalo typickým koloritom Vysokej, to sú drevené stodoly.

"Keď to tak spočítame, v obci máme 78 domov, ale určite vyše 100 stodôl. Tie boli kedysi neodmysliteľnou súčasťou života. K jednému domu boli aj tri alebo viac. V jednej bolo uskladnené seno, v iných náradie, niekde chovali zvieratá," vysvetľuje starosta obce Patrik Lörinc.

Mnohé stodoly už nahlodal zub času a veľa ich museli odstrániť. Tí, čo majú ešte nejaké zvieratá, stodoly stále využívajú na skladovanie sena, krmiva alebo dreva. Niektoré jednoducho prebudovali na garáž. Stále sa však nájdu ľudia, ktorým sa tieto staré hospodárske budovy páčia a nevedeli by si predstaviť svoju chatu bez drevenej stodoly.

Keď návštevník zájde na horný koniec dediny, môže tu objaviť pozostatky zaujímavého kamenného objektu. Ide o pamiatku na časy, keď v dedine hospodáril nejaký zeman alebo zámožný sedliak. V hospodárskej budove sa vraj nachádzala pálenica a sklady na zemiaky, ktoré sa tu hodne pestovali. Dnes čiastočne zrekonštruované torzo hospodárskej budovy zdobí pozemok jednej z rozostavaných rekreačných chát.

"Keď tu ešte bývali páni, mali tu hospodárstvo. Vraj sa tu vyrábala pálenka zo zemiakov, ale pravdepodobne aj z ovocia, pretože v okolí bolo veľa ovocných stromov. Potom, keď hospodárstvo spustlo, budova sa v podstate zrútila," hovorí majiteľ jedného zo susedných domov Jakub Rác.

Dôchodca si spomína ako za socializmu roky chodil okolo spustnutého objektu, ktorý v podstate nebolo možné ani rozoznať. Nakoniec pozemok kúpila rodáčka z Vysokej Beáta Ferková.

"Tu len kríky boli a plno kamenia na kopách, ktoré boli zarastené zelinou. Keď na to pozrel niekto cudzí, nemohol vedieť o čo ide. Ale tá pani, čo to kúpila, dala do toho život a bývalú pálenicu upravila tak, že sa sem chodia aj mladomanželia fotiť, lebo je tu pekne a dobre vidno dedinu," hovorí 84-ročný dôchodca.

Žiaľ, manželia, ktorí pozemok vlastnili, už zomreli, ale výsledky ich práce sú jasne vidieť. Opravené múry z pôvodného kameňa, vyčistená pivnica i okolie, ktoré lemuje trávnik, prinútia každého, kto ide okolo, aby sa tu aspoň na chvíľu zastavil. "Škoda len, že tu už nikto nechová ovce. Niekedy sa tu na svahoch páslo okolo 500, a to bol krásny pohľad. Keď som sa pozrel pod Homôlku, videl som, ako sa tu preháňajú stáda," uzavrel s nostalgiou v hlase pán Jakub.