Bratislava 26. augusta (TASR) - Módny priemysel je druhým najšpinavším priemyslom na svete. Aj napriek tomu majú ľudia preplnené šatníky nepotrebného oblečenia a najmä mladí radi trávia čas v nákupných centrách. Toto sa však snaží zmeniť mladá slovenská dizajnérka Alžbeta Irhová. Má vlastnú módnu značku, v rámci ktorej prerába oblečenie, ktoré by mohlo skončiť v koši. Okrem toho je spoluzakladateľkou Inštitútu pre rozvoj udržateľnej módy, ktorý ako prvý priniesol na Slovensko nový koncept výmeny oblečenia. V rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky hovorila Irhová o tom, prečo je potrebné robiť osvetu v oblasti módneho priemyslu.

Čo viedlo študentku hudobnej vedy, aby sa začala venovať ekológii a móde?

Keď som bola mladšia, často som nakupovala vo fast fashion reťazcoch. Po určitom čase som zistila, že mám v šatníku plno oblečenia, ktoré som mala na sebe iba zopárkrát a uvedomila som si, že to nie je správna cesta. Vlani sme si s kamarátkami urobili bazár. Chcela som s tým množstvom oblečenia niečo urobiť. Niektorých kúskov som sa nechcela vzdať. Rozhodla som sa, že si ich prerobím. Zistila som, že ma to veľmi baví a dokonca som dostala aj prvé objednávky od kamarátok, ktoré tiež chceli prerobiť svoje oblečenie.

Tak vznikla vaša vlastná značka, v rámci ktorej sa venujete recyklovaniu oblečenia.

Áno, vznikla úplne spontánne. Šiť som sa naučila od svojej mamy. Keď som bola malá, mali sme vždy ušité kabátiky, šaty, sukne. V súčasnosti sa šitiu už nevenuje, no vždy mi rada poradí, keď si s niečím neviem dať rady. O ekológii som sa veľa dozvedela z médií. Začala som maličkými krôčikmi. Najprv som začala separovať odpad, menej kupovať plastové fľaše. Začala som sa zamýšľať nad tým, aký dosah na prírodu môžu mať moje rozhodnutia.

Okrem dizajnovania ste aj spoluzakladateľkou Inštitútu pre rozvoj udržateľnej módy. Aké sú jeho ciele a aktivity?

V Inštitúte pre rozvoj udržateľnej módy (IPRUM) sme skvelý tím ľudí. Pracuje v ňom Zuzana Dutková, ktorá založila koncept Dutka so zameraním na bezobalový nákup, Patrik Kaniš, ktorý je grafik, a Ľubo Baran, ktorý je fotograf. IPRUM sme sa rozhodli založiť, pretože na Slovensku doposiaľ chýbala inštitúcia, ktorá by organizovala podujatia pre rozvoj udržateľnej módy na pravidelnej báze. Zároveň chceme vytvoriť podpornú platformu na zviditeľnenie slovenských udržateľných konceptov, ale aj informovať verejnosť o tom, čo je udržateľná móda, slow fashion, fast fashion, upcyklácia, či downcyklácia. Zároveň je našou úlohou aj zozbierať informácie o tom, koľko sa na Slovensku produkuje textilného odpadu v jednotlivých intervaloch. Chceme organizovať prednášky, diskusie, workshopy a veľa ďalších podujatí.

Čo si má človek predstaviť pod pojmami fast fashion, slow fashion a čo znamená, že oblečenie resp. niečo sa upcykluje a downcykluje?

Fast fashion (rýchla móda) je termín, ktorý charakterizuje lacnú a dostupnú módu. Veľké značky sa snažia preniesť najnovšie trendy zo svetových prehliadkových mól do obchodov s bežnou konfekciou za čo najkratší možný čas. Prvýkrát sa tento termín objavil v denníku The New York Times, ktorý na začiatku roku 1990 informoval o vstupe odevnej firmy Zara na newyorský trh a približoval fungovanie značky, ktorá bola schopná dostať modely z prehliadok do svojich obchodov za dva týždne. Slow fashion je označenie pre pomalú módu, ktorá sa zameriava predovšetkým na kvalitu a dizajnové spracovanie odevu. Kladie dôraz na to, aby oblečenie bolo precízne vyrobené, aby jednotliví pracovníci výroby boli za svoju prácu zaplatení, aby mali vytvorené priaznivé a bezpečné podmienky na prácu. Tieto kúsky oblečenia vydržia človeku v šatníku roky, pretože sú kvalitné, nadčasové a kombinovateľné s viacerými kúskami oblečenia. Upcyklácia znamená dať textilnému odpadu druhú šancu a vyrobiť z neho niečo nové s vyššou hodnotou, než mal pôvodný materiál. Opak upcyklácie je downcyklácia, keď vzniká produkt nižšej kvality. Napríklad, keď sa z použitého kancelárskeho papiera vyrobí kartón.

S akým materiálom najčastejšie pracujete a ako sa tvoria upcyklované košele?

Môj obľúbený kúsok oblečenia je pánska košeľa, pretože obsahuje množstvo materiálu, s ktorým sa dá pracovať. Zväčša je vyrobená z kvalitných materiálov, akými sú napríklad ľan či bavlna. Taktiež sa príjemne nosí aj počas horúcich letných dní. Za rok fungovania sa nám podarilo upcyklovať, resp. prerobiť viac ako 500 košieľ, 40 metrov odpadovej metráže látky a 100 kusov denimového oblečenia.

Čo v súčasnosti považujete za najväčší ekologický problém na Slovensku a prečo ste sa rozhodli robiť osvetu práve v oblasti módy?

Osobne si myslím, že obrovským problémom sú plasty. Hovorí sa, že priemerný plast má životnosť resp. používa sa iba 15 minút. Ďalším veľkým problémom je módny priemysel, ktorý je druhý najšpinavší priemysel na svete hneď po ropnom. Osobne si myslím, že ľudia majú v šatníkoch plno oblečenia, ktoré nenosia a nevedia, čo s ním. Existujú rôzne spôsoby, ako sa zbaviť svojho nepotrebného oblečenia. Ľudia ho môžu napríklad ponúknuť rodinám v núdzi. Podporiť secondhandy s dobročinným úmyslom. Na Slovensku máme secondhandy, ktoré okrem pekného oblečenia z druhej ruky pomáhajú aj ľuďom v núdzi. Staré oblečenie môže poslúžiť aj ako pomocník pri upratovaní. Oblečenie môžu ľudia zaniesť aj do kontajnerov na textil. Netreba sa toho báť. Z tohto oblečenia sa na Slovensku vyrábajú napríklad aj izolácie do budov či áut.

Ako sa podľa vás dá žiť trvalo udržateľne? Musia sa ľudia vzdať vecí, ktoré im uľahčujú život, alebo žiť menej komfortne?

Udržateľný spôsob života sa netýka len módy, týka sa aj spôsobu stravovania a spracovávania odpadu. Nemyslím si, že ľudia sa musia vzdať svojho komfortu. Niekto si môže myslieť, že žiť ekologicky znamená mať obmedzenia, neužívať si život naplno. Nie je to však tak.

Ako prví na Slovensku ste prišli s koncepciou tzv. swapovania. Čo je princípom a ako funguje?

Swapovanie v celosvetovom meradle v súčasnosti predstavuje nový spôsob ekologického nakupovania. Princíp výmeny oblečenia bol na Slovensku odjakživa. My sme však ako prví na Slovensku prišli s prepracovanou štruktúrou swapovania, ktorá dbá predovšetkým na recyklačnú štruktúru spracovávania textilného odpadu. Swapy organizujeme v pravidelnom intervale minimálne jedenkrát za mesiac. Náš prvý sa konal 5. mája tohto roka, za tri mesiace fungovania sa nám podarilo zorganizovať dokopy štyri takéto podujatia, kde sme úspešne zrecyklovali vyše 500 kilogramov textilného odpadu. Je veľmi obľúbený aj v Česku, kde za organizáciou mnohých swapov stojí Lucie Poubová, ktorá nám do veľkej miery pomohla s organizačnou štruktúrou.

Ako funguje takáto výmena oblečenia a aký textil je možné priniesť?

Na swap je potrebné doniesť vytriedené oblečenie. Do spoločného obehu je možné priniesť oblečenie, topánky, kabelky a doplnky, ktoré chce človek vymeniť. Musia však byť vo výbornom stave. Čisté a nepoškodené. Také, ktoré by ste dali svojej dobrej kamarátke alebo kamarátovi. Taktiež ľuďom ponúkame možnosť priniesť aj oblečenie, ktoré už nemá potenciál slúžiť ďalej. To odovzdáme na recyklačné účely.

Čo sa stane s oblečením, ktoré ľudia prinesú a nie je oň záujem? Nevznikne tak len ďalší odpad?

Oblečenie, ktoré sa nedá ďalej použiť, sa recykluje. Spolupracujeme s firmami, ktoré napríklad z tričiek tkajú koberce alebo prestierania. Rôzne firmy z textilného odpadu vyrábajú izolácie do áut či budov. Zaujímavosťou je, že v každom osobnom aute sa nachádza 25 kíl textilného odpadu. Zo svetrov sa dajú urobiť výplne do pohoviek. Ja si tiež na swapoch vyberám oblečenie, ktoré neskôr prešijem a vytvorím z neho nový kúsok.

Majú ľudia o tento koncept záujem?

Je oň veľký záujem. Ľudia radi na swapy chodia, vymieňajú si oblečenie a je to pre nich určitý druh zábavy. Ľudia môžu totiž prísť, odísť a opäť sa vrátiť, oblečenie sa rýchlo obmieňa.

Mamy rady spomínajú na to, ako si samy museli šiť šaty podľa strihov z Burdy. Čo sa odvtedy zmenilo? Myslíte si, že staršia generácia bola k prírode ohľaduplnejšia?

V minulosti podľa mňa neboli také možnosti, aké sú dnes. Určite nebolo oblečenie až tak dostupné ako v súčasnosti a keďže mamy chceli vyzerať super, tak si takmer každá niečo pekné ušila. Robila to aj moja mama. V súčasnosti je to v úzadí. Nie každý však aj teraz nakupuje vo fast fashion obchodoch. Poznám veľa ľudí, ktorí prestali takto nakupovať, začali si prerábať oblečenie zo secondhandov, alebo aj také, ktoré majú doma. Je to tak pre nich možno oveľa vzácnejšie, ako keby si mali kúpiť ďalší kúsok z obchodu.

Mladí ľudia v súčasnosti radi trávia svoj voľný čas v nákupných centrách a radi míňajú peniaze na oblečenie. Na čo podľa vás pri bezhlavom nakupovaní zabúdajú?

Problém vidím v tom, že v dnešnom svete je na mládež vyvíjaný veľký tlak. Či už je to z pohľadu sociálnych médií alebo tlaku okolia. Každý chce vyzerať stále in, a to aj za cenu, že by si mal kúpiť 50 kusov oblečenia v priebehu jedného mesiaca.

Prečo si ľudia pri nakupovaní oblečenia neuvedomujú, že len na výrobu jedného trička sa približne minie 2900 litrov vody, alebo že v mnohých ázijských krajinách sú šičky oblečenia slabo zaplatené a pracujú v zlých podmienkach? Je to vinou veľkých komerčných značiek, alebo to ľudí nezaujíma a hľadia len na cenu?

Určite je to otázka peňazí. Nie každý má financie na kúsok od dizajnéra. Ja to chápem, lebo napríklad mladšia generácia, ktorá nie je finančne sebestačná a je závislá od financií rodičov, tak si určite nekúpi kúsok za 100 eur od nejakého dizajnéra. Osobne si ale nemyslím, že by sme mali úplne prestať nakupovať v módnych reťazcoch. Ak si chce človek niečo kúpiť vo fast fashion reťazci, tak by to mal byť kúsok, o ktorom vie, že ho určite vynosí.

Čo vy osobne považujete za kvalitné oblečenie a prečo sa doň oplatí investovať?

Kvalitné oblečenie musí spĺňať určité parametre, či už ide o materiál alebo kvalitu šitia. Taktiež ma musí osloviť celková komunikácia danej značky s verejnosťou.

Koľko kusov oblečenia podľa vás potrebujeme vo svojom šatníku?

Človek by si mal kupovať oblečenie, ktoré je kombinovateľné. Dôležité je mať kúsok, ktorý sa dá využiť na slávnostnejšie príležitosti, ale aj na bežné nosenie. Dobrým riešením je tzv. kapsulový šatník. Znamená to, že vo svojom šatníku má človek len tie kúsky, ktoré najviac potrebuje a ktoré naozaj nosí. Obsahuje napríklad bielu blúzku, čierne nohavice, navzájom kombinovateľné kúsky, ktoré sú minimalistické a dajú sa nosiť v bežný deň, ale aj na slávnostné príležitosti. Pre niekoho to môže byť obrovský zlom, ak má v skrini 100 kúskov a musí ich vytriediť napríklad na 30. Nie je to komfortné pre každého, ale ak chce človek niečo vo svojom živote zmeniť, tak by mal na to ísť postupne a dá sa to zvládnuť.

Myslíte si, že ľudia sa postupne menia a chcú byť ohľaduplnejší voči prírode?

Myslenie ľudí sa začína meniť. Nie je to na Slovensku ale vyvážené. Za posledný rok vidím napríklad v Bratislave veľký posun. Veľa blogerov píše o udržateľnej móde, vznikajú nové značky a koncepty, ktoré sa venujú tejto problematike a to je super. V rámci aktivít inštitútu robíme workshopy, kde si ľudia môžu vyrobiť vrecúško na bezobalový nákup, ktoré je vyrobené zo starých záclon. Na festivale Pohoda sme mali workshop na výrobu peňaženiek z tetrapakov, vyrábali sme upcyklovaný šperk. Na Slovensku vzniká medzi dizajnérmi povedomie, že by sme mali viac využívať textilný odpad, ktorý je už k dispozícii. A to nielen krásne bavlnené či ľanové materiály. Veľká otázka vzniká aj pri spracovaní polyesterového materiálu, pretože sa veľmi ťažko rozkladá v prírode. Myslím si, že treba nájsť spôsob, ako ho robiť nositeľným.

Prečo by mali ľudia, najmä mladí, viac myslieť na šetrenie životného prostredia?

Človek by sa mal správať zodpovedne. To znamená, nevyhodiť len tak do prírody veci, ktoré do nej nepatria. Tak si urobíme prostredie pre seba krajším a zdravším aj pre naše deti.