V prieskume agentúry Focus z júna 2019 sa môžeme dočítať, že Smer-SD by dosiahol 20,3 percenta podpory, koalícia Progresívne Slovensko a SPOLU-OD 15,7 percenta a hnutie OĽaNO Igora Matoviča 5,1 percenta.

Výsledky parlamentných volieb z februára 2020 ukazujú, že koalícia PS/SPOLU do Národnej rady tesne nepostúpila (potrebovala na to sedem percent a reálny zisk bol 6,96 percenta) a volebná strana OĽaNO-NOVA-Kresťanská únia-Zmena zdola s podporou 25,02 percenta predbehla Smer-SD (s 18,29 percenta) a finišuje v závode o post premiéra.

Samotný Matovič pritom v TA3 poznamenal, že by rád poznal názory analytikov na to, čo bolo príčinou jeho prudkého rastu. Ponúkam tento.

Cieľová ulička

Konečné rozhodnutie voličov počas volebného dňa „D“ je výsledkom strhujúceho finišu maratónu na dlhú trať, pri ktorom je víťazná odmena extrémne vysoká, používanie zakázaných prostriedkov úplne bežné a o víťazovi rozhoduje estetický dojem divákov v cieľovej rovinke.

Na konci rozhoduje o výsledku niekoľko krátkych okamihov, kedy sú bežci plne exponovaní v uhle pohľadu publika, ktoré vyberá víťaza.

Ale o tom, aby ste v tejto kľúčovej chvíli boli v skupine finišujúcich bežcov a vyzerali dosť dobre na víťazstvo, rozhodujú tak predchádzajúce roky prípravy, ako aj priebeh maratónu pred finálovou rovinkou.

Koalícia Progresívne Slovensko a SPOLU išla do závodu v pozícii dobre trénovaného bežca, ktorý mal od začiatku maratónu na nohách olovené tenisky a tak bol na konci behu v koncoch so silami. A jeho zúfalé neestetické mávanie rukami diváci ocenili známkou K.O.

Naopak, OĽaNO šetrilo sily, čakalo na svoju šancu a v závere ju dostalo.

Kliatba kaviarne

Ak chcete robiť úspešnú politickú kampaň na čokoľvek celoštátne, musíte dbať na to, aby bolo mediálne zázemie kampane široko rozložené medzi kľúčové slovenské médiá rôznych druhov, a aby ju nebolo možné typovo zaškatuľkovať do bratislavskej kaviarne.

Ak sa totiž stanete Vyvoleným bratislavských novinárskych intelektuálov, na celoslovenskej úrovni ste skončili. A ak nie rovno skončili, idete do volebného súboja s obrovským hendikepom.

Ako príklad uvádzam tento zoznam politických strán, ktoré boli v minulosti takto vyvolené: Demokratická strana pod vedením Jána Langoša, Občianska konzervatívna strana, Slobodné fórum, Konzervatívni demokrati Slovenska (vedení Vladimírom Palkom), NOVA Daniela Lipšica a koalícia Progresívne Slovensko/SPOLU.

Napríklad Lipšícova NOVA bola životaschopnou stranou s (vtedy) populárnym lídrom a výborným mediálnym stratégom Milanom Krajniakom. Ako je možné, že s NOVOU neuspel, ale so Sme rodinou Borisa Kollára žne úspechy?

Novinári z bratislavskej kaviarne (toto označenie nemyslím pejoratívne, mnohí z nich píšu naozaj kvalitne) nadväzujú na tradíciu Nežnej revolúcie v tom, že sú veľmi otvorení a pozitívne naladení voči občianskej spoločnosti, ale nedôverujú politickým stranám. K tým sú nesmierne kritickí, čo je, napokon, aj celkom pochopiteľné. Tento postoj má však z času načas výnimku a novinárski intelektuáli sa rozhodnú niektorú stranu aktívne podporovať. Robia to mimoriadne neohrabane, keďže ich prirodzenosťou je skôr kritika ako podpora politických strán.

Aj keď 6,96 koalície PS/SPOLU ukazuje, že aj s vysokou podporou bratislavskej kaviarne je možné samostatne TAKMER postúpiť do parlamentu, treba konštatovať, že sa to zatiaľ ešte nikomu nepodarilo. Tento typ mediálnej podpory má zatiaľ neuveriteľnú, de facto 100 percentnú úspešnosť v stigmatizácii a ničení politických subjektov, ktorým chce pomôcť.

To neznamená, že politické kampane nesmú spolupracovať s bratislavskými intelektuálmi z novinárskych radov. Ale ak chcete uspieť, nesmiete s nimi splynúť a žiť v ich mediálnej bubline, lebo stratíte realitu (aj podporu) zvyšku Slovenska.

Revolúcia vs. evolúcia

Druhým problémom oboch nových strán, tak Za ľudí Andreja Kisku, ako aj koalície PS/SPOLU, boli príliš veľké ambície. Normálne je snažiť sa atraktívnou opozičnou politikou prepracovať do parlamentu a tam si hľadať medzi stranami, ktoré tam už sú, partnerov pre možný vstup do vlády.

Za ľudí a PS/SPOLU však budili dojem, že majú v úmysle namiesto evolúcie realizovať priam revolúciu, nevymeniť len vládne strany pri vesle, ale aj takmer celú starú opozíciu.

Za rovnocenného partnera akceptovali de facto len KDH Alojza Hlinu (ktorý sa napokon tiež do parlamentu neprebojoval), k ostatným opozičným stranám pristupovali rezervovane.

Pákou, ktorá mala umožniť revolučnú výmenu, boli občianske aktivity na námestiach združené v hnutí Za slušné Slovensko. To by možno fungovalo, ak by motorom protestov ostali napríklad Mečiarove amnestie, kvôli ktorým sa začalo demonštrovať v roku 2017.

Vtedy však Robert Fico na poslednú chvíľu vykopol loptu z bránky tým, že v rozpore so svojim celoživotným presvedčením súhlasil so zrušením amnestií. Rozbiehajúce sa demonštrácie pomaly utíchli.

O rok neskôr sa však už naplno rozbehli v súvislosti s brutálnou vraždou novinára Jána Kuciaka a jeho priateľky Martiny Kušnírovej. Podľa doterajších zistení polície boli motívy vraždy ekonomické – objednávateľ sa obával dôsledkov investigatívnych článkov Jána Kuciaka, cítil sa pod tlakom a rozhodol sa ho odstrániť.

Hnutie Za slušné Slovensko však politicky spracovalo informáciu o vražde tak, že s ňou nejako súvisí talianska mafia napojená na Úrad vlády, alebo aspoň v širšom zmysle politická činnosť Roberta Fica. Naopak, kruhy blízke Smeru-SD politicky spracovali informáciu tak, že vražda bola zo strany nových politických subjektov zneužitá na poškodenie strany a jej lídra.

Voliči reagovali veľmi podobne ako v roku 2012 na spor o tom, či pád vlády Ivety Radičovej spôsobila SDKÚ-DS alebo SaS, ktoré sa z toho navzájom obviňovali. Vo voľbách potrestali obe strany, jednoducho sa im vyhli a dali dôveru tretím subjektom, vtedy najmä Smeru-SD.

Voliči nehrali šachy, zhodili celú šachovnicu

Chladnokrvná vražda mladého novinára Jána Kuciaka a jeho priateľky Martiny Kušnírovej Slovenskom doslova otriasla. Na politický boj ohľadom interpretácie tejto vraždy množstvo voličov intuitívne reagovalo tým, že odmietli hrať šachy, ale zhodili zo stola celú šachovnicu.

Doplatili na to tak vládne strany, podozrivé minimálne z tolerancie mafiánskeho prostredia, ktoré vraždu umožnilo, ako aj nové strany, podozrivé zo zneužívania kauzy vo svojej kampani.

OĽaNO, Sme rodina či SaS však evidentne nemali nič spoločné ani s vládou, ani s organizáciou protivládnych protestov Za slušné Slovensko na námestiach. Tým sa im v cieľovej rovinke behu otvoril obrovský priestor na finiš.

Priestor však automaticky neznamená aj víťazstvo. Ale ak ste v cieľovej rovinke tiesnení a priestor nemáte, robíte chyby. Ak by sa Za ľudí a PS/SPOLU spojili do trojkoalície, zrejme by napriek hendikepom nejako do parlamentu postúpili aj trubanovci. Ešte jednoduchšie by to bolo, ak by išli formou volebnej strany, ktorej na postup do NRSR stačí päť percent.

Ak by PS/SPOLU naďalej stavalo na modeli dospelej reformnej strany a nepreformátovalo sa na pirátsku adolescentnú Mladú silu, ktorá sa na námestiach bije s pravicovými radikálmi, nestratili by podporu strednej a staršej generácie voličov.

Keby sa rebéliou v parlamente neboli ešte vzdialili obrazu serióznej strany, keby agentúry Focus a AKO tesne pred voľbami nerozoslali tisíckam občanov, zrejme z veľkej časti priaznivcov PS/SPOLU prieskum, podľa ktorého bola koalícia spoľahlivo nad hranicou sedem percent (pričom trend bol mierne rastúci) a pomáhať bolo treba najmä topiacemu sa KDH, keby... Tých pár hlasov, ktoré koalícii chýbali, mohlo prísť.

Na druhej strane, PS/SPOLU vypracovali zaujímavý program, získali veľké množstvo oddaných priaznivcov, ktorí zrejme koalíciu neopustia ani v ťažkých časoch. Bolo by však vhodné zjednotiť sa do jedného subjektu a nediskriminovať sa zvýšeným kvórom pre koalície. A okrem spolupráce s bratislavskou intelektuálnou novinárskou elitou zamieriť aj do iných médií a iných miest a regiónov Slovenska. Prípadne sa poradiť s Mikulášom Dzurindom, ktorý má presne to, čo tejto koalícii zúfalo chýba – dlhoročné politické skúsenosti.

Aký máme parlament?

Povolebný parlament svojim zložením zodpovedá zhodenej šachovnici s množstvom figúrok rozsypaných všade okolo. Len dve strany sa sebadefinujú do tradičných pravo–ľavých a liberálno-konzervatívnych matríc a to je sociálnodemokratický Smer-SD a liberálna SaS. A aj toto zaradenie býva zo strany politológov často spochybňované.

Ale všetky ostatné strany sú ešte ťažšie zaraditeľné, od vysloveného experimentu v podobe OĽaNO až po stranu Sme rodina, či Za ľudí (radikálnu ĽS NS nespomínajúc).

To neznamená, že to bude zlý parlament. Na veľkú dieru hrubá záplata a neštandardné strany majú šancu rozhýbať desaťročia zamrznuté problémy v oblasti spravodlivosti, ale ponúknuť aj nové pohľady na školstvo či zdravotníctvo. Alebo to celé zbabrať a skončiť predčasnými voľbami. Je to na nich.