Schválenie novely Trestného zákona možno počítať už na hodiny. Vládna koalícia má v parlamente väčšinu a väčšina aj o jej osude rozhodne a novelu schváli. Otázka preto neznie tak, či ju schváli alebo nie, ale čo bude nasledovať po jej schválení.

To síce celkom dobre nevie nikto, ale plány existujú. Tak zo strany premiéra R. Fica, ako aj mimovládnych strán, ktoré však doteraz preukázali iba mimoriadnu neschopnosť v politickom zápase.

Faktom zatiaľ zostáva, že to, na čom premiérovi R. Ficovi naozaj záleží, to dokáže aj presadiť. Vo vláde aj v parlamente. A to aj napriek značnému kriku mimovládnych strán tak v rokovacej sále ako aj na námestiach. Premiér má vlastný zámer aj vlastné tempo a mimovládne strany sú len pozorovateľmi či štatistami udalostí. Napokon, ich doterajšie politické úspechy sú iba tri – prvým je, že v parlamente sedí tucet poslancov v rozpore so zákonom, za čo do nohy hlasovali, druhým, že navrhovali vysloviť nedôveru ministrovi, ktorý dôveru nemal a tretím je tzv. administratívny omyl, teda podanie návrhu na odvolanie ministerky v rozpore so zákonom.

Očakávať od mimovládnych strán iný politický úspech je nedobré, hoci sa to snažia zakrývať heslami, že R. Fico sa ich bojí, že sa bojí ľudí na námestiach, že už teraz vyhrali a podobné nezmysly. Na úvod – kto je kto a o čo komu ide – to azda postačí.

Východisková situácia
R. Fico sa ich totiž vôbec nebojí, protesty sú to pre neho iba nepríjemný bzukot múch a napokon, ani nemá prečo. Vstal z politického popola a poučený z udalostí, ktoré boli jednou z príčin jeho pádu roku 2018.

Je to dnes jednoducho kvalitný politický súper, na ktorého už neplatia ani žiadne ťahy a kúsky, ktoré na neho viac-menej úspešne platili kedysi. Poraziť ho možno iba tvrdou politickou prácou, dobrou taktikou a stratégiou.

A prostriedkami, spôsobmi a fintami, ktoré sám v politickej práci používa. Je isté, že R. Fico je iným premiérom ako bol už tri razy a kto to nevidí, nič nevidí. Jeho politika aj politické ciele sú už iné a aj inak nastavené. Otázku, aká je alternatíva k jeho vládnutiu, treba nateraz ponechať bokom aj preto, lebo v tejto chvíli nie je vôbec aktuálna.

To, čo je aktuálne, je schválenie novely Trestného zákona, ktorý ruší Úrad špeciálnej prokuratúry, čo môže byť aj v súlade s kostolným poriadkom a Ústavou. To, čo sa s nimi v poriadku už nezdá byť, je skrátenie premlčacích lehôt. Samozrejme, okrem iného. Ale aktuálny politický konflikt možno v tejto chvíli zúžiť na to, že R. Fico premlčacie doby skrátiť chce a mimovládne strany ich skrátiť nechcú.

Taká je – v skratke – východisková situácia, pri ktorej sú dôležité dve veci: prvou je dátum 15. marec 2024, kedy má zákon nadobudnúť účinnosť. Druhou, že to, kedy bude zákon definitívne schválený aj uverejnený v Zbierke zákonov, teda nadobudne platnosť, záleží iba od vládnej koalície – zákon schvaľujú poslanci vládnej koalície a čas jeho uverejnenia v Zbierke zákonov určuje minister spravodlivosti.

Odpoveď na otázku, kto môže skráteniu premlčacích dôb a zrušeniu Úradu špeciálnej prokuratúry zabrániť, je jednoduchá – nie sú to ani mimovládne strany, ani ľudia na námestiach, ani prezidentka Z. Čaputová, ale iba a len Ústavný súd. Mimovládne strany majú v parlamente menšinu poslancov, hlava štátu môže zákon síce vetovať, ale v takom prípade schválenie zákona iba oddiali, a nie mu zabráni. Pretože jej pripomienky poslanci vládnej koalície odmietnu, na to sa dá aj vsadiť. Lebo si to R. Fico želá.

Času je málo
Existujú prinajmenej dve modelované možnosti – prvá je očakávaná vládnymi aj mimovládnymi stranami, rôznymi poradcami, politológmi, analytikmi, angažovanými médiami či pozorovateľmi politickej scény. Model č. 1 je, že ak bude zákon schválený napríklad 7. februára a v rovnaký deň aj doručený prezidentke Z. Čaputová bude mať 15 dní na to, aby ho parlamentu vrátila na opätovné prerokovanie. V tejto chvíli je jedno, kedy tak prezidentka urobí – či využije až posledný deň alebo ho pošle parlamentu skôr – pretože to, kedy bude o ňom parlament opätovne rokovať, už záleží iba od rozhodnutia vládnej koalície a ani prezidentka na to nemá žiadny dosah.

Môže byť opätovne schválený vo februári, ale aj 14. marca a keďže to, kedy bude uverejnený v Zbierke zákonov záleží od vôle ministra spravodlivosti, môže byť v nej uverejnený hoci aj v prvej sekunde 15. marca. Ako sa to dialo aj za čias minulej vládnej koalície. A Ústavný súd tak nadobudnutiu účinnosti zákona nebude môcť zabrániť ani ak by chcel a ani ak by veľmi chcel. Isto, zákon možno na Ústavnom súde napadnúť ešte aj pred nadobudnutím jeho platnosti, nieto účinnosti, presne tak, ako to nie tak dávno urobil aj R. Fico a spol. a keď nadobudol platnosť, návrh na súd už iba doplnil číslom, pod ktorým bol v zbierke uverejnený. Čo súd aj akceptoval. Teraz však ide čosi iné – a nikto pritom netvrdí, že to tak bude, ale iba to, že tak môže byť.

Času je viac
Model č. 2 využíva aj moment prekvapenia a láme doterajšie prepočty. Vychádza z toho, čo R. Fico a spol., ale ani mimovládne strany ani nikto ďalší nečaká – že prezidentka Z. Čaputová zákon podpíše. Tým by vytvorila dostatočne veľký časový priestor na podanie návrhu na Ústavný súd, ktorý by mohol – ak by chcel – nadobudnutiu účinnosti zákona vrátane skrátenia premlčacích lehôt či zrušeniu Úradu špeciálnej prokuratúry aj reálne zabrániť.

Nie je totiž povinnosťou, ale iba možnosťou hlavy štátu vrátiť zákon parlamentu na opätovné prerokovanie. Samozrejme, platí to len v prípade, ak je aj cieľom prezidentky Z. Čaputovej umožniť a uľahčiť Ústavnému súdu, aby sa k zákonu mohol vyjadriť. Ak nie, zákon môže parlamentu vrátiť na opätovné prerokovanie a odovzdať ho tak späť do rúk vládnej väčšiny, ktorá už bude vedieť, ako s ním naložiť.

Prirodzene, uvedené modely sú len príkladom. Možností, vrátane rôznych fínt a ťahov na politickej šachovnici je viac. Je nepochybné, že k politike patria a že ich majú v rukách iba politici.